Štrasburg 2007

12.-18. august 2007
Časť prvá, ktorá ako vždy najprv popisuje cestu tam*

Tábor -> Orlík -> Plzeň -> Stříbro -> Schvarzwald -> Kehl

Dlhú dobu, naplnenú nepodstatnými, zato všetok čas pohlcujúcimi udalosťami, sme venovali zábavkám typu vybavovanie úverov, zháňanie dostatočne veľkého bytu v primerane nízkej cene, sťahovanie, búranie a znovuvybudovanie celého interiéru, zarábananie peňazí na splácanie, Mišove excesy, zase raz koniec školského roka, bankové účty pre chalanov, slivková bublanina mojej mamy, pivo a tak. Zabralo to viac ako rok, počas ktorého sme sa svojej záľube v okukávaní pekných miest na tejto ešte stále nádhernej planéte nemohli venovať v takej podstatnej miere, ako by sme chceli, a to tak, že furt. Konečne Stanko odniesol chalanov k našej milej svokre, Mišo sublimoval a tak sme pomaličky v poloprázdnom byte medzi ozvenou a krabicami, nevybalenými ešte od februára, začali uvažovať, či dovolenku, kedy dovolenku, čo so všetkým tým voľným časom a peniazmi a kam by sme sa asi tak mohli ísť pozrieť. V piatok okolo obeda mi Stanko cez ICQ napísal, že teda keď môžem, nech si ju vezmem, čo sa ľahšie nakáže ako vykoná. Musela som splašiť oboch kolegov, ktorí ma môžu zastúpiť, počmárať - viacfarebne - kalendár, spraviť graf súbehov a prelínania a nakoniec ukecať šéfku, aby mi podšrajbla prácne vyplnený papierik. Keďže medzi inými vecami mi Stanko poslal aj nejaký link, ktorý som nestihla preštudovať, ale všimla som si v názve niečo s Hronom, predpokladala som, že sa budeme túlať niekde po Pohroní. Až týždeň po našom návrate, keď sme sedeli s mamkou a Beďkom nad kávou a bublaninou so slivkami z Báhoňa, vysvitlo, že to bol link na ubytovňu Hornád pre odstránenie Miša.

Zistila som, že rýchly nábeh na dovolenku sa mi ale vôbec nepáči. Mohla som sa aspoň týždeň dopredu tešiť na tých pár dni slobody bez práce a bez detí, ale takto som sa nestihla ani nadýchnuť a už som bola zbalená a nasadená v aute. Ešte šťastie, že už som naučená baliť sa expresne a bez straty desiatky so všetkým potrebným. A tak nám tentokrát nechýbalo vôbec nič z nepostrádateľných cestovných potrieb, dokonca aj mapy, GPS a všetky nabíjačky sme mali v aute a nie doma. Stanko v polovici leta nostalgicky zatúžil navštíviť mesto svojich študentských stáží a tak miesto určenia znelo Štrasburg a Alsasko, kraj bocianov, viníc a vinárskych mestečiek. Na úvod sme ale zamierili do Čiech, jednak, že je to cestou, druhak, že Stanko, hoci zarytý vlasťomil, na české pivo nedá dopustiť, hlavne odkedy začali variť Kozla v topoľčianskom Topvare, no a v neposlednom rade sme si zamilovali moravské a české mestá a tak nikdy nepremeškáme možnosť niektoré z nich dôkladne presnoriť. Na úvod prosím fanfáry, otvára sa pred nami hlavný stan Husitov.

Dzień pierwszy niedziela 12-tego

táborské námestie gotická radnica stanko žižka maľované domky

Tábor, starobylé mesto, založené Husitmi niekedy počiatkom 15. storočia, sa vyznačuje v prvom rade temer tasiacim jednookým Žižkom, pri ktorom sa prejavuje Stankova tajná obsesia, spočívajúca v tom, že sa vždy musí odfotiť pri dele pred palácom v Monaku, pred výrobňou tvarůžkov v Plošticích a samozrejme pred Žižkovou sochou. Tieto fotografie ho sprevádzajú jeho pohnutým životom ako míľniky času. Okrem námestia a bohatej histórie (nielen Stankovej) je toto mesto skvelou zbierkou domkov ako stvorených pre MPR (Mestská pamiatková rezervácia, jeden z kľúčových prvkov pre zmenu mojej mladosti, v skratke - tie papierové domčeky z ábécéčka) a myslím, že niektoré z nich som už aj postavila. Pri krutom výbere úbohých tristo z desiatok stoviek nafotených obrázkov, ktorý mám strašne nerada, lebo mne sa páči prevažná väčšina mojich úžasných fotografií, bolo veľa z nich vyradených a tých pár, čo zostalo, zďaleka nevypovedá o kráse a architektúre Tábora. Jednoducho, treba sa ísť pozrieť. Navečer, keď sme sa konečne odpútali a vydali sa ďalej na západ, či juh, alebo možno niečo medzi tým, našli sme tabuľu s názvom Jordán, takže sme sa ešte zdržali, lebo sme ho jednoducho museli ísť prekročiť. Veď kto sa už v dnešnej dobe môže pochváliť, že vyplnil ten starý rozkaz (Biblia, Kniha Józuova). V skutočnosti ide o najstaršiu údolnú vodnú nádrž v strednej Európe menom Jordán. Okolo Tábora sa obtáča aj krásna rieka Lužnice, ktorá v jednej časti preteká skutočným a dramaticky úzkym kaňonom.

v bočných uličkách galerie za vrátky výstavný štít prekročili sme Jordán

Orlická priehrada, ktorá by okamžite vznietila horúci plameň náklonnosti v srdci každého vodáka a v tomto ani ja nie som výnimkou, je jedným zo stupňov Vltavskej kaskády. Meno dostala podľa zámku, ktorý sa kedysi hrdo vypínal na skale nad údolím Vltavy a dnes je rovnako čarovne obklopený vodami priehrady. Ku zámku Orlík nás po svojom monumentálnom oblúku previedol Žďákovský most, ktorý bol v dobe svojej výstavby jedinečným technickým unikátom ako najväčší jednooblúkový most na svete, ktorý sa dodnes nesie 50 metrov nad hladinou priehrady v dĺžke vyše pol kilometra. Rod Schwarzenbergovcov, ktorého potomkovi kniežaťu Karlovi dnes znovu patrí Orlík (a nielen ten, ale napríklad aj krásny zámok v Čimelicích, či blízky komplex Bisingrov), kedysi vlastnil prakticky celé južné Čechy. Ku zámku sme prišli neskoro na to, aby sme sa mohli prejsť po interiéroch, tak sme si aspoň dôkladne vychutnali exteriéry. Preliezli sme každú prístupnú cestičku, čím sme sa dostali až ku vode a našli sme otvorené zadné dvierka, vedúce zrejme do kuchyne.

orlická priehrada žďákovský most správcovský domček obranné múry Orlíka
len Stanko dokáže držať draka za chvost
na opačnú stranu prieskum terénu pergola z vistérie pst, tam sa nesmie

Orlický zámok, ktorý pred zaplavením údolia stál na vysokom skalnom útese, je dnes z troch strán obklopený vodami nádrže, na ktorej je čulý ruch. Na vode nájdete všetko od zakotvených hausbótov, cez výletné lode a vzletné plachetnice až po motorové člny. Keď z parku, v ktorom sa medzi kvetmi, stromami a lavičkami v tvare draka voľne prechádzajú pávy, zídete cestičkou celkom dozadu, za zákaz na rampe na konci chodníka, krytého pergolou z vistérie, môžete sa postaviť na skaly omývané vodou a na brehu oproti pri pozornejšom prezretí terénu môžete zbadať starý, drevený, dokonale romantický mostík.

kamenný ochoz zadná stena utajený most dva metre nad vodou

Z prednej strany je Orlík trošku srandovný, taká malá napodobenina hradu, v podstate len vysoké obranné múry s cimburím a vežičkami a zopár oknami vysoko v stene, ale zo zadnej strany je skutočne impozantný. Po celom obryse vedie v skale vytesaný a kamenným múrom chránený chodník a hrad akoby vyrastal priamo zo skaly. Vysoko vo fasáde je medzi ostatnými veľké vystúpené vitrážové dvojokno. Cestou späť ku autu sme sa prešli časťou rozľahlého parku. Pri rybníčku s ostrovom a romantickou vŕbou uprostred sme našli desiatu. Z jedného kmeňa stromu tu vyrastá rožok a fľaša klasickej socialistickej žltej malinovky, na druhom kmeni sú vytesané dva rožky. Umelecké diela sú ako všetko okolo jemne obrastené machom.

zadné dvierka pávy a draky žltá a rožok ostrov s vŕbou

Cesta prvej triedy I/19 nás viedla stále ďalej vytúženým západným smerom, pokým sa nám nepriplietla pod kolesá Březnice, kde sme vystúpili pozrieť si námestie a vybrať nejaké výhry z bank-o-matu. Uprostred náznaku parčíku v strede rozľahlého námestia sú dve skrinky s historickými prístrojmi na predpoveď počasia vrátane pôvodných popisov prístrojov typu Ak je na ľavom ciferníku ručička v polohe 7 a na pravom 2, bude hmla... V Spáleném Poříčí, čo by kameňom dohodil od Zelenej Hory, kde vládol major Haluška, zvaný Terazky, sa cesta motkala trikrát za roh, čo nás donútilo zastaviť, rozmotať si zamotané hlavy a natiahnuť unavené kostry.

kostol v březnici mechanizmezečky jan hus a lev

Predvečerné svetlo a sadajúce slnko nám nedalo a prešli sme sa úpravným námestím, na ktorom sú košaté stromy, lavičky v romantických zákutiach, pekný kostolík, obklopený kamennými sochami svätých a uprostred tomu všetkému kraľuje socha Jana Husa s levom. Námestie Slobody je lemované maličkými historickými domčekmi. Červeno-ružovo-fialový západ slnka nás zastihol pri dopĺňaní paliva na pumpe pred plzeňskou Olympiou (obchodné centrum)a deň sme takmer za tmy zakončili prehliadkou zámku a zámockého parku v Dolních Lukavicích.

západ slnka spálené poříčí námestie slobody

V nádeji, že sa niekto zľutuje a dá nám najesť, sme sa motkali po okolitých dedinách, ale v nedeľu o pol desiatej večer v zaslíbených krajech Českých ani dudy a tak sme išli aspoň na Horalku, čaj a posledné pivo. Pri odchode z pivárne som si všimla, že je to vlastne hotel a vyslala som Stanka na výzvedy. Nakoniec nás teda v noci prichýlilo v hoteli, či skôr ubytovni na námestí mestečko Přeštice. Vyspali sme sa pomerne lacno v izbe, kde by sme sa zrejme za jednotnú cenu 600 peněz českých vyspali všetci piati (menovite ja a moji štyria chlapi). Pol noci nám síce pod oknom diskotékovala mládež, ale keď konečne stíchli, sladko sme zaspali.

slnko nad plzňou bocian! bocian! dolní lukavice in da hotel

Dzień drugi poniedziałek 13-tego

Plzeň sme si nechali až na ráno. Pre ľudí, ktorí trpia rovnakým syndrómom nechopnosti zapamätať si názvy a mená ako ja, je Plzeň ideálne mesto. Na vleze má velikánskymi písmenami hrdo napísané svoje meno. Aj inak je z tejto strany Plzeň ľahko identifikovateľná vďaka neprehliadnuteľnej a prívetivej mase väznice Bory, ktorej bloky sú usporiadané do ramien osemramennej hviezdy. Budova je z roku 1873 z čias monarchie a jej cena bola 2 milióny 700 tisíc zlatých. Okrem iných slávnych tu posedávali aj Havel, Dienstbier či Kájínek.

väznica bory prazdroj

Plzeňský Prazdroj bol prvou, ale zato neopomenuteľnou fabrikou na výrobu toho najlepšieho, čo už doma nemáme, ktorú sme za čerstva navštívili. Hneď na úvod sme boli očarení prístupom vedenia pivovaru ku zvedavcom, ktorý nápor pivamilných občanov prijíma s otvoreným náručím na báze zábavného parku. Areál pivovaru je obohatený o mapky s vysvetlivkami jednotlivých pamätihodností, ako je slávna vstupná Pivovarská brána z roku 1892 s pozlátenými letopočtami v latinke aj rímskych číslach, výhľad na vežu katedrály sv. Bartoloměje cez oblúky murovaného ohradenia, zrekonštruované a vyšperkované továrenské budovy či nenápadne nápadná vodárenská veža. Na námestíčku uprostred pivovarských budov je vystavená veľká šachovnica s figúrkami do výšky pása dospelého človeka. Na bližší pohľad je zrejmé, že pešiaci sú pivné fľaše, strelci chľastajú s kráľom a kráľovná im aspoň nalieva. Celý pivovarský dvor je krásne upravený a svojou atmosférou zastaveného času mi pripomenul naše návštevy v kodaňskom Carlsbergu.

pivovarská brána 1892 veža katedrály pivná šachovnica kráľ piva

Interiér návštevníckeho centra Prazdroja oproti Carlsbergskému ponúka okrem filmov na veľkej obrazovke a darčekového obchodu aj pohľad na senzačnú a neuveriteľne detailnú motorku Harley Davidson z plechoviek od piva a hlavne nezabudnuteľný prierez pivovarom, kde sú detaily ako ubytovanie pivovarníkov s chlapíkmi pri pive v dobovom oblečení, varenie sladu v obrovskej medenej varne a rôzne vychytávky. Ucelený zážitek z poznání tradice i současnosti výroby světoznámého ležáku nám síce unikol, keďže sme premeškali termín atraktivní prohlídkové trasy v trvaní 70 minút a potom aj všetky ďalšie, ale užili sme jedinečnosť svetovej pivnej legendy aj tak. Skvelou bodkou na záver bol obrí bilboard priamo na dome oproti vchodu do Prazdroja, ktorý si (ktovie prečo?) prenajala spoločnosť Budvar. Na stene je nápis: Nebuďte zahořklí, dejte si Budvar. Cestou do mesta o pár domov ďalej sme stretli koč so sudmi piva, ťahaný koníkom. Kočiš, mladý chalan, rozvážal pivo do blízkych hospůdek. Na záver mi nedá nedoložiť ódu na pivo z pera básnika a ďalší citát z reklamnej brožúrky Prazdroja: Pivo je českým kulturním fenoménem.

Jan Neruda
Kdo nám může zazlít,
že užíváme vnitřních lázní plzeňských,
když na lázně mořské nemáme peněz!

prierez pivovarom sládek nad krígľom vodárenská veža konský povoz s pivom

Katedrála sv. Bartoloměje má najvyššiu kostolnú vežu v Čechách. Táto neprehliadnuteľná gotická stavba uprostred námestia Republiky je skutočným stredobodom historického centra. Pri výstupe na vyhliadku vo veži sme prechádzali po drevených schodíkoch v tesnej blízkosti zvonov. Stanko práve začal formulovať otázku v zmysle, či nám dajú výstrahu, ak začnú zvoniť, keď zachrčal elektromotor a zvony začali o dušu biť. Všetci prúdiaci hore dolu schodmi v okamihu zamrzli a vrazili si ukazováky čo najhlbšie do uší. Dunenie bolo neskutočné, chvela sa celá veža, my s ňou a v opačnom rytme naše vnútornosti.

katedrála sv. bartoloměje morový stĺp interiér katedrály

Celé peklo zvonenia kostolných zvonov trvalo asi päť minút, ktoré som so svojimi tromi priateľkami Klaustrofóbiou, Ochlofóbiou a Akrofóbiou prestála na úzkych schodoch s prázdnym priestorom pod nohami, obklúčená ľuďmi, natlačenými na úzkych strmých schodoch, na dotyk od zvučiacich čiernych zvonov. A čo, som tu. Stanko sa po chvíli predral až hore k východu. Akonáhle sa srdcia zvonov prestali dotýkať stien, davy sa pohli a ja som sa mohla došplhať na vyhliadku za ním. Z vrchu veže vysokej 102,6 metra je krásny výľad a môžete si pohodlne prezrieť celú Plzeň. Ako pastelová krajka sa okrajom námestia tiahnu vysoké štíhle historické domy, krásne zrekonštruované. Jedným z nich je renesančná radnica zo 16. storočia, ďalším arcidekanstvo, sídlo biskupa. Morový stĺp postavili v roku 1681 ako poďakovanie "za mierny priebeh epidémie" v predošlom roku.

renesančná radnica stanko na vyhliadke plzeň z výšky zvony vo veži

Veľká synagóga z roku 1893, postavená v maursko-románskom slohu, je treťou najväčšou synagógou na svete. Za 80 českých peňazí som po prvý raz videla synagógu z vnútra. Skutočne veľkolepá budova slúži aj ako koncertná a výstavná sieň. My sme si prezreli prevažne čiernobiele, ale zato iskrivo inšpirujúce fotografie výstavy Vzpomínky na Tibet. Fotografie spravili Josef Vaniš a Vladimír Sís v rokoch 1954 až 1955. Na dobrej tretine fotografií je Lhasa (mesto dalajlámu, mníchov a Lobsanga Rampu, ktoré musím bezpodmienečne vidieť na živo ešte v tomto živote), fotená z rôznej vzdialenosti a storakých uhlov.

synagóga v plzni rekonštrukcia

Impozantný interiér synagógy pod vysokou klenbou skrýva pozlátené steny, balkóny a veľa drevených lavíc pre veriacich. Nad oltárom je desať tabulí s božími prikázaniami v hebrejčine a cez zlaté klenby a oblúky je vidno časti veľkého organu. Pozoruhodným zážitkom, napĺňajúcim naše vyprázdnené telá ešte drahnú dobu, bola návšteva a zásadné využitie WC priamo v synagóge. Záchody sú totiž v náboženských budovách veľmi vzácne, nie sú ani vo veľkých chrámoch Pisy, ani v štrasburgskej katedrále.

pozlátené steny tibeťanka tabule na stenách

Nezabudnuteľné letecké snímky sveta vo veľkom formáte z dielne majstra Bertranda, z ktorých čriepky už každý z nás dostal mailom, zdobili Šafaříkove a Křižíkove sady. Obrie fotografie snáď všetkých svetových krajín z výšky si môžete prezerať na stránkach yannarthusbertrand2.org. Plný význam dáva fotografiám práve kombinácia obrazu, na ktorom niekedy na prvý pohľad netušíte, o čo ide, a trefné komentáre. Lidé, čtěte! Stránky vrelo odporúčam, ale pokiaľ budete mať niekedy možnosť, navštívte výstavu, obrovské plagátové obrazy chytia každého za srdce.

yann artush bertrand šafaříkovy sady stanko-spejbl-hurvínek

Prechádzku Plzňou sme si predstavovali ako Hurvínek válku, tak sme sa zastavili spýtať sa ho, ako si tú válku vlastne predstavuje. Pri tej príležitosti sme sa pozdravili aj s taťuldou Spejblem, ktorý nás poslal pozrieť si kamenný dvojoblúkový Wilsonův most, pôvodne most císaře Františka Jozefa I. z roku 1913 na dnešnej Americkej triede, preklenujúci rieku Radbuzu, cestou k druhému najznámejšiemu plzeňskému pivovaru Gambrinus. Z jeho slávy dnes zostala len brána, prerušujúca na chvíľu nekonečný sled vonkajších múrov Prazdroja, oplagátovaných vývinom prepravy piva a dopravných prostriedkov v oletopočtovaných výjavoch. Krátka zastávka na pive v staničnom bufete starej budovy Hlavního nádraží zmenila náš pohľad na staničné bufety ako na staničné bufety ako také. Na stene mali hrdú plaketu za najčistejšie trubky.

wilsonův most hlavní nádraží rozvoz piva v roku 1900 brána gambrinusu

Miesto, kde sa konal najlegendárnejší československý hudobný festival, Plzeňská Porta, nenaplnilo naše očakávania, predpokladám že preto, že areál je roky opustený, spustnutý a vyzerá, akoby sa tu najlegendárnejší folkáčsky fesťák konal naposledy v minulom storočí alebo snáď už aj tisícročí. Pri pohľade na vysokou trávou prerastené lavičky amfiteátra som mala pred očami davy mladých ľudí v handrách osemdesiatych rokov, ktorí tu počúvali prvé skladby Nerezu, spievali s Wabi Daňkom, Ryvolom či Jarkom Nohavicom, tancovali na skladby Hop-Trop, Kamelotu, Poutníkov, plakali pri textoch Spirituál Kvintetu a Marsyas a bavili sa spoločne s vtedy ešte nie hviezdami Žalmanom, Jahelkom a Ebenovcami. My so Stankom sme boli za tých pekných čias ešte decká, takže je nám smutno len za legendou, ale pamätám si, ako segra priniesla z Porty zašumenú kazetu, na ktorej bol Vřešťálov Javor a Krylova Lásko! v originálnom podaní autormi. No tak nie v originálnom, práve ma tu Stanko vysmial, že ako tam mohol byť v 89 Kryl, keď ho v 68 vyhodili z republiky.

areál porty slávny amfík tu sa diali veci

Stříbro je jedným z miest, kde sa písal Stankov osud. Bolo totiž poctené Stankovou návštevou v pionierskom tábore. Najväčším Stankovým zážitkom z tejto éry slávy je vraždenie neviniatok, krýs a potkanov, ktoré mu okupovali miesto na svetle, teda v tábore. Rukou spoločnou a nerozdielnou vedúci a pionieri vraždili úbohé zvery streľbou zo vzduchoviek a kameňovaním, pričom Stankove presne mierené rany zvyšovali počty porazených nepriateľov, z ktorých vŕšili kopy ako Gréci pri obliehaní Peržanmi. Do Stříbra sme vošli autom ako v koči po starobylom, úzkom kamennom moste cez rieku Mže a Branskou vežou. Most bol postavený nejakým Španielom v roku 1555 za honorár 500 toliarov a 10 štvrtí bieleho piva. Napriek tomu, že deň už podliehal vplyvu noci, podarilo sa mi spraviť jeden z najkrajších záberov tejto journey na starej ceste pri pôvodnom opevnení mesta.

branská věž a most koubkova brána zvyšky opevnenia

Dzień następny wtorek 14-tego

Tachov nás privinul do svojho náručia potom, ako sme sa ráno prebrali na peknom miestečku v lesíku nad Stříbrom. Večernú prechádzku po starobylom Stříbre sme nezakončili bohatierskym hodokvasom, ako by sa na návštevu historických zemí českých patrilo a tak sme si to vynahradili ráno. Tachov je posledné mesto České, ktoré sa pri našej ceste na západ vyskytuje, tak sme sa zastavili pokúpiť zásoby a dať si ľahké raňajky. Prechádzka ranným, prebúdzajúcim sa mestom (bolo okolo desiatej), nám dodala energie na zbaštenie utopenca, zavináča, pol kila šalátu a nejakého pivka s rožkom. Aby sme po ceste netrpeli nedostatkom spomínanej energie, museli sme sa zastaviť aj v susednej cukrárni, kde sme si nechali dobiť baterky do foťáku a samozrejme sme nepohrdli ochutnávkou práce miestnych cukrárov.

opevnenie tachova námestie tachova zááákusky

Sídlo Psohlavcov a historické hraničné mesto koruny Českej sme prebehli po námestí, ale keďže mierne pofukovalo a okosilo sa, tak sme si už len narýchlo pozreli kostol Nanebevzetí panny Marie a navštívili miestne WC a vybrali sa na štreku krížom cez Nemecko, kedysi za našich študentských čias zvané Západné. Je pravdepodobné, že za kopčekami a lesíkmi sa skrýva krajina hodná poznania, ale my z Nemecka zatiaľ poznáme len diaľnice, a tak to v prevažnej väčšine zostalo aj počas tejto cesty.

centrum tachova interiér kostola nanebevzetí panny marie

Prameň Dunaja bol nápis ceruzkou na skývovskej mape z roku ´85, ktorý nás viedol za naším ďalším cieľom. Ono sa to povie, že Dunaj, ale na začiatku je to rovnaký potôčik, ako v desiatkách iných dolín na okolí, a tak našou prvou úlohou bolo trafiť do správnej doliny. Vedení spomínanou mapou sme trafili správny kraj, po naštartovaní mojej (Stankovej) excelentnej nemčiny (moja otázka pri vystupovaní z auta: "A ako sa vlastne povie Dobrý deň?") aj správnu dolinu a ďalej nás už doviedli smerové tabule. Druhá najdlhšia európska rieka pramení v Čiernom lese, medzi nami nemčinármi zvanom aj Švarcwald, a prameň sme navštívili hneď niekoľkorát. Najprv sme sa nad prameňom vyfotili, poniektorí z nás doňho samozrejme načúrali, popozerali sme si a ofotili okolie a zviezli sa prvých sedem z jeho 2860 kilometrov do najbližšej dedinky. Tu sme spočítali prvú kešku a zistili, že sa samozrejme nachádza pri prameni. Tak sme sa vyviezli naspäť, poňúrali okolité kamienky, našli kešku a zistili, že nemáme pero na zápis. A tak sme sa znovu vrátili k automobilu, vybrali pero a pre veľký úspech zopakovali našu návštevu pri prameni z dôvodu dostatočného zapamätania si pamätného miesta. Nie nadarmo sa vraví: opakovanie, matka múdrosti. Vtip bol nakoniec aj tak v tom, že za logbook sa považuje v tomto prípade návštevná kniha pri vstupe, do ktorej sme sa zapísali už na prvý pokus.

schwarzwald dunaj čurka kostolík a dunajčok reklama na pivo

Či sme sa sem vrátili aj potom, ako sme si začali zháňať ubytko, Vám už tvrdiť naisto nebudeme, ale keďže sme sa v miestnom penzióne na nocľah pýtali, a my máločo robíme na prvýkrát, je vysoko pravdepodobné, že sme do tohto prekrásneho zákutia našej staručkej Európy ešte raz vrátili. Ale nemáme sa za čo hanbiť, podľa nápisu na skale pri kaplnke sv. Martina sa na tomto mieste zastavil aj rímsky vojvodca. Škoda, že miestny veľmi chutný penzión Kolmenhof nad prameňom praskal vo švíkoch, pretože mal veľmi rozmunú cenu 26€ za nocľah pre nás dvoch.

st. martins kapelle donauquelle a elzquelle prameň dunaja kam plávaš, štastie?

Z Furtwangenu (pre nás, nemčinárov, Stáleksichtova) je to do Štrasburgu čo by kameňom dopľul, ale keďže slniečko sa už uložilo spať do periny Čierneho lesíka, povedali sme si, že okúsime miestne penzióniky a pomaly sa budeme sunúť smerom na západ. Miestni hotelieri nás mali prudko v paži, keďže už bolo po sezóne, a ktorí nás aj nemali, výrazne prekračovali naše nároky, vznášané na cenu jednoduchého a skromného nocľahu. Takže sme sa nocou pomaly a neskôr aj rýchlo (keď som prestal vystupovať pri každom hotelíku) zviezli z čiernych hôr do širokého údolia ďalšej z významných európskych riek zvanej Rýn. Po ceste sme prechádzali mestečkom Triberg, ktoré nás zaujalo až tak, že sa mu budeme venovať aj po ceste naspäť. Takto Vám už poviem len toľko, že tento na kilometre bohatý deň sme dotiahli až do Kehlu (pre nás, nemčinárov, do kelu).

merače počasia kravky na stráni furtwangen nočný triberg

___________________
* Poznámky pod čiarkou

Po prečítaní niektorého z mojich výlevov z poslednej Ameriky (USA 2010) mi moja šéfka povedala, že by som nemala toľko čítať, lebo môj písomný prejav sa hmýri často nepochopiteľnými odkazmi. Heh.
Tak tu napríklad, aby ste vedeli, je hneď v úvode narážka na Tolkienovu knihu Hobit aneb Cesta tam a zase zpátky, bank-o-mat a iné o-maty, ktoré sa mi pripletú pod prsty, sú prevzaté zo šialenej a svojho času šialene dobrej počítačovej hry Day of the Tentacle. Major Terazky je zo Švandrlíkovej knihy Černí baroni. Jazykolam "mechanizmezečky" je pre zmenu z filmu Číslo 5 žije, kde sú famózne hlášky, neskutočne dobre preložené do češtiny a úplne najlepšie sú od Bena Jahvriho. Tu je na pobavenie zostrih hlášok z filmu Číslo 5 žije. Výkrik "Bocian! Bocian!" pochádza z bravúrneho poľského filmu Sexmisia. Z trochu iného súdka je narážka na Lobsanga Rampu, ktorý je autorom aj hlavným hrdinom kníh, počínajúc Tretím okom, ktoré tiež ovplyvnili môj vnútorný svet a sčasti vysvetľujú, prečo mám mamu budhistku. Výkrik Lidé, čtěte! je napoly narážka na komunistický leták a napoly parafráza na Fučíka. No a Porta, legendárna Porta - kto nevie, čo to je, okamžite naštudovať, vypočuť si a naučiť sa, čo to bol ten komunizmus! "Rukou spoločnou a nerozdielnou" je právnický termín a práve teraz som zistila, že v každej vete je nejaká takáto blbosť a vysvetľovať to je po a kravina, po b únavné, po c akoby som vysvetľovala pointu vtipu a po d to zaberie ďalšiu stranu. Už viac nič nebudem vysvetľovať. Koniec!
P.S. Všetko vymenované vrelo odporúčam.

Niekde to cirka tri roky hnilo, pôvodne sme to napísali spoločne. Dopísala schevka 14. marca 2011.
Ale ten čas letí! 
© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: