Kanada 2008

15. august, deň prvý

Lietanie

Dlho očakávaný 15. august sa pre nás začal trochu hekticky o pol tretej ráno, keď sme ešte v polospánku pozhľadávali pripravenú bagáž, nahádzali ju do tatkovho malého červeného autíčka a vyrazili prázdnym mestom smerom na Maďarsko. Pri prvej pumpe za hranicou zašli Stanko s tatkom zakúpiť maďarskú diaľničnú známku, čo sa ukázalo ako pomerne dlhodobá záležitosť, pretože na diaľničnej pumpe o štvrtej ráno bolo prekvapivo veľa národa, či skôr národov. Na letisko sme sa však dostali dostatočne skoro aj napriek tomu, že sme trošku dlhšie hľadali druhý odletový terminál, predsa len je tam viac budov ako na tom našom bratislavskom letišťátku. Vďaka tomu, že sme sa niekoľko mesiacov snažili nájsť čo najlacnejšie letenky - keby sme leteli v máji, keď sa v Kanade hral hokej, boli by sme mali letenky cirka za 11 tisíc jednu, takto sme si priplatili ešte po 10 - leteli sme Boeningom 727 (to je ten 140 miestny drobec, čo lieta po Európe) spoločnosti Alitalia z Budapešti do Ríma. V Ríme sme mali čo robiť, aby sme v obrovskom mumraji medzinárodného letiska našli odletovú gate č. 42 (posledná mala číslo 46) a po ceste našli záchody a kúpili niečo studené na pitie. Taliani studené berú smrteľne vážne, takže som zakúpila dve pollitrové fľašky, z ktorých mi, kým som ich doniesla dvojkilometrovým koridorom ku Stankovi, omrzli ruky. Nakoniec sme sa usadili na zem medzi občanov Arabských Emirátov, ktorých bola asi polovica Boeningu 767, ktorý nás v počte 300 pasažierov mal bezpečne previezť ponad Sardíniu, Francúzsko, Anglicko, Atlantický oceán, Grónsko, New Foundland a Québec až do Toronta, našej cieľovej destinácie.

tatkovou rukou svitanie kanadské doláče

Toronto, Ontario, Kanada, tú sme sa rozhodli tento rok si pozrieť do takých detailov, akých len budeme za tri týždne schopní. Zvončekom, ktorý nás k tomuto nápadu privolal, bola skutočnosť, že v Toronte pobýva Brigita, dlhoročná priateľka našej mamky, s manželom Lacim a synom Peťom. Brigitu poznám od svojho narodenia a Peťa zase od jeho narodenia a naposledy som ich videla pred 15 rokmi, keď sa sťahovali za Lacim do Toronta, ktorý tam pobýva od šesťdesiateho ôsmeho. Cestou z Budapešti do Ríma sme si z vtáčej perspektívy pozreli prekrásne hory Srbska a Chorvátska, videli sme čulý lodný ruch a ostrovy na Jadrane, preskočili sme talianske Apeniny a za dve hodky čistého času sme sa už otáčali nad Stredozemným morom a snažili sa trafiť na ranvej na tom prťatom rímskom letisku tam dolu. Všetky papáníčka, ktoré sme v oboch lietadlách dostali, boli chuťovo skvelé, či už to boli lasagne, koláč a la pizza calzone či ryba s hrachovou omáčkou, ale porcie boli pre trpaslíkov. Stanko si pochvaľoval skvelé tlianske víno, či už biele alebo červené, samozrejme všetko v cene, pri dlhom lete dokonca funguje samoobsluha.

kdesi nad srbskom francúzske patchvorky veľký boening 767 talianske pobrežie

Let z Ríma do Toronta trval takmer 10 hodín, ale spali sme minimálne, jednoducho na to nebol čas. Jednak vďaka Stankovi, ktorý nám zabukoval lístky pri okne a aj vďaka skvelému počasiu, ktoré nás sprevádzalo počas celého trojtýždňového tripu a nakoniec aj tie letušky stále otravovali s nejakým jedlom či pitím. Nakoniec som prespala len hodinku počas nejakého filmu, ktorý ma nebavil a museli sme mať zatiahnuté krytky na okne. Ja som sa snažila si okno zase otvoriť, ale cez tú malú dieročku sa vždy nahrnulo toľko svetla, že ma letušky hneď odhalili, jedna z nich dofrčala, vyšpulila pozadie a plastovú krytku zase energicky zaklapla. Prevažnú časť letu sme strávili v letovej hladine 12000 metrov nad matičkou zemou, ženúc sa vzduchom nepochopiteľnou rýchlosťou 830 km za hodinu. Od európskeho kontinentu sme sa odlepili päť minút pred poludním, povrchu Severnej Ameriky sme sa dotkli o 3:45 pm. Pokiaľ sa niekomu zdá, že počty nesedia, bude to zrejme tým šesťhodinovým časovým posunom.

biele útesy doweru drobné letecké porcie grónsky ľadovec nádherné grónsko

Väčšinu času sme jednoducho zízali z okna a videli sme, čo sme ešte nevideli a naše túžby po cestovaní a spoznávaní nových miest sa znovu prehĺbili. Francúzske pláne sa zdali priam nekonečné, pretkávané mestami, farebnými políčkami a stuhami riek vyzerali ako veľká patchvorková prikrývka. Pred vstupom nad Kráľovstvo britské Stanko spozoroval žiarivo biele dowerské útesy, z čoho sme usúdili, že prelietame nad hrdým Albionom. Skutočne neprekonateľný pohľad nám ale nakoniec poskytlo Grónsko, kde sme prelietali ponad ten najjužnejší výbežok, pokrytý prekrásnymi bielymi ľadovcovými fjordami, kde bolo jasne vidieť, ako sa na konci odlamujú obrovské kusy ľadu do nekonečne belasého mora. Pri pobreží plávali ľadovce, neviem si predsatviť ich veľkosť, ale dokonale jasne sme videli bielu hrčku - ako keď si nasypem do napenenej kávy lyžičku cukru a ten sa pomaly ponára - a okolo nej biely kruh. Treba vidieť, dokonalá ľadová nádhera.

roztrúsené ľadovce špička ľadovca pustiny newfoundlandu toronto

Arabské emiráty sa počas letu správali slušne a pretože obsadili asi polovicu sedadiel nášho eroplánu, nebáli sme sa žiadnych neplánovaných akcií (nebudú si snáď likvidovať rodiny s deťmi) a ani ku žiadnym nedošlo, jediným a najväčším problémom nášho letu bolo dohodnúť sa s talianskymi letuškami po anglicky. Po pristátí sa však kanadské ochranné opatrenia prejavili naplno, aj keď naše členstvo v EÚ a nohavice namiesto hábitu nám trochu pomáhali. Kontroly boli skutočne dôkladné, dlho predlho sme čakali v rôznych radoch a potom zase dlho predlho na batožinu, takže sme sa nakoniec vypotácali do výstupnej haly niekedy pred šiestou. Sotva sme vyšli na rampu, ani som sa nestihla vydesiť myšlienkou ako sa v tom farebnom dave nájdeme, a už som videla Brigitinu tvár a energicky mávajúceho Laciho. Posadili nás do Laciho veľkého Pontiaka a keďže bývajú v Scarborough, ktoré leží na opačnej strane mesta ako letisko, previezli nás krížom cez Toronto a my sme len vyvaľovali oči nad mrakodrapmi, počtom áut na highway 401, veľkosťou áut osobných a nákladiakov zvlášť, že sme ani nepocítili, že už vlastne máme jednu v noci a sme od pol tretej na nohách. Ešte sme samozrejme museli posedieť, privítať sa s Peťom, zoznámiť sa s Muťkom, navečerať sa a prebrať tisíc najdôležitejších noviniek, takže sme nakoniec išli spať po polnoci, čo prakticky znamená, že sme boli hore niečo okolo 27 hodín. Prekvapivo sme neboli nejako zvlášť unavení a na druhý deň sme boli hore už asi o pol deviatej a pripravení na nové dobrodružstvá.

Spísala schevka 15.9.2008

Súvisiace články
© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: