Kanada 2008

16. august, deň druhý

Toronto

Náš plán "How to explore Canada" spočíval v tom, že si prenajmeme auto a vydáme sa z Toronta popri rieke svätého Vavrinca na východ, kam sa až bude dať, najlepšie až ku Atlantiku, na Ostrov princa Eduarda, kde som prežila časť svojho imaginárneho detstva ako nejedno dievča na svete. Ako sa neskôr ukázalo, týka sa to aj japonskej populácie, čo znamená, že japonské dievčatá musia mať obrovskú predstavivosť, keď sa vedia stotožniť s ryšavým a pehavým dievčaťom. Kto netuší, o čom je reč, dozvie sa neskôr.

thajská reštaurácia farma blueberries

Pretože prenájom auta sa dal vybaviť až v pondelok, pred nami sa rozprestierali dva dni víkendu, ktoré by sa síce dali ľahko preflákať, hlavne pri Brigitinom skvelom jedle, ale takú stratu sme nemohli pripustiť. S radosťou sme sa preto zúčastnili sobotného dopoludňajšieho nákupu, čo obnášalo návštevu nielen nákupného centra v štýle Parndorfu, čo nemusíme, ale aj farmy, na čo sme boli zvedaví. Našťastie takzvané mólo sme prešli rýchlo, pretože sme prišli priskoro, zastavili sme sa len v predajni maliarskych potrieb a v diskontnej predajni múk a strukovín a v oboch sme boli očarení rozsahom sortimentu, čo v maliarskych potrebách nie je až také neprekvapujúce, ale v potravinách...? Vo veľkých sudoch, z ktorých sa naberá lopatkami, bolo nekonečné množstvo múk, desiatky druhov ryže, cukríkov, čokolád, strukovín, všetko čo sa v potravinách sype, to tam bolo a veľkú časť sme ani nepoznali. Laci kúpil okrem iného aj melasu, ktorú som tiež ešte na vlastné oči nevidela a bola čierna a hustá ako med. Ešte sme sa zabehli pozrieť na Číňanov, ktorí mali v jednej veľkej budove malé čínske mesto s riadnymi pravoúhlymi ulicami. Na poschodí ordinujú lekári, ráno pred prácou behajú po dlhých uličkách popri zatvorených obchodoch jogging, vo food courtoch majú premietacie plátna a práve pozerali olympiádu. Toľko druhov čínskeho jedla a hlavne toľko Číňaňov pokope môžete vidieť okrem Číny snáď len v New Yorku.

žlté alebo zelené zaváraniny maple čokoľvek

Ovocno-zeleninová farma je skutočná farma, ktorá svoje produkty predáva v obchode, postavenom priamo pri plantážach. Tak napríklad ak prídete v čase, kedy dozrievajú jahody, môžete si zbierať, koľko Vám brucho dovolí a to, čo si odnesiete v košíku domov, zaplatíte. Rovnako sa dajú zbierať broskyne, marhule, čučoriedky a kopec ďalších plodov. Prvé, čo nás skutočne nadchlo a primälo Stanka začať vo zvýšenej frekvencii používať slovo "obrovský", boli kanadské čučoriedky, veľkosť si pozrite na obrázku. A Stanko má veľké ruky. Všetky druhy ovocia, ktoré sme počas nášho pobytu v Kanade ochutnali, mali skutočnú chuť, žiadne vodové napodobeniny. Aj tie čučoriedky chutili ako naše najlepšie tatranské a aby sme si precvičovali angličtinu a naučili sa rozlišovať všetky druhy berries, tak vedzte, že čučoriedka je blueberry. Čiže to, že sme náš telefón volali čučoriedka, bol mistake, lebo v origináli je Blackberry. Hoci sme to vedeli, bol to prvý spontánny preklad a nejako sme si na to zvykli, jednak kvôli Satinskému a okrem toho je to krajšie ako černica. Zoznamovací deň s veľkou Kanadou a celou severnoamerickou kultúrou sme naplnili aj spoznávaním miestnych stravovacích návykov, pričom nám Laci predviedol a my sme objavili čaro reťazca Subways, ktorý vyšiel z New Yorkského metra a naplno sa ujal aj v Kanade.

scarborough eaton centre školský autobus mobilná polícia

S konečnou nadzemnej časti torontskej subway sme sa zoznámili hneď po tom, ako nás Laci aj s nákupmi doviezol domov. Do Scarborough Centre sme šli vybaviť telefón, aj keď sa nakoniec ukázalo, že naše európske telefóny nepresvedčíme o tom, aby spolupracovali s kanadskou simkartou. Nakoniec sa tento problém vyriešil tým, že nám Laciho a Brigitin indický kamarát Sheilish (meno mi musela Gituš dodatočne napísať, za čo ďakujem), pracujúci v niektorej telekomunikačnej spoločnosti, zapožičal Čučoriedku s tým, že tento telefón nepotrebuje žiadnu simku, čo sme síce nepochopili, ale keďže podporoval internet a fungoval bez problémov, s vďakou sme ho prijali. Nie že by sme nejako zúfalo potrebovali volať, ale na ten internet sme ho využili a mohli sme sa vďaka nemu pravidelne hlásiť domov aj Brigite aj v prípade, že motel nedisponoval wireless. Prvá vec, ktorú sme na Scarborough Centre videli, bol nápis The Hudson's Bay Company, čo je prvá spoločnosť, ktorá z Hudsonského zálivu dovážala dolu ku Veľkým jazerám zvieracie kožky, vozila Indiánom korálky a kořalku a asi ich doviezli dosť, lebo im to vydržalo až dodnes. Pri nástupe do subway sme utrpeli kultúrny šok, lebo sme boli vo vozni jediní belosi. A to Indiáni tam neboli! Vozeň bol plný Indov, Číňanov, Arabov a medzi nimi bol jeden černoch. A my. Žiadni Indiáni. Hmmmm. Toronto je najmultikultúrnejšie mesto, aké sme v Kanade stretli. Nejaké miešanie národov sme videli ešte v Ottawe, ale čím sme sa uberali viac na východ, tým menej iných rás sme stretali a v priatlantických provinciách sme videli cudzincov len ako turistov (dva autobusy Japoncov v Riviere du Lup alebo v Cavendish napríklad) a sem tam ako obsluhu vo fast foode.

old city hall nathan phillips square city hall queen street americký hot dog

Zo Scarborough sme sa metrom previezli až do samého srdca Toronta, do Eaton Centre na Yonge street. Eaton Centre je jednou zo vstupných budov do podzemného mesta, ktoré sa rozprestiera v dĺžke desiatok kilometrov po downtownom, ústi dolu do subway, hore do office buildings a čo sme videli, má tri podzemné podlažia a ďalšie dve-tri, končiace zastrešením ulice, nad zemou. Po celej svojej dĺžke je posiate obchodmi všetkého druhu, food courtami a zábavnými centrami, takže celé centrum mesta je v podzemí prepojené. V tuhých kanadských zimách je to viac ako potrebné, -30°C nie je v týchto krajoch nič neobvyklé. Mladí úradníci trávia v podzemných častiach mesta celú zimu bez toho, aby museli vyjsť na ulicu. My sme na ulicu vyšli a hneď sme natrafili na Nathan Phillips Square, kde stojí Old City Hall a hneď oproti nej nová radnica City Hall. Obidve budovy sú pozoruhodné, rovnako ako ich susedstvo. Obyvatelia Toronta vraj proti novej City Hall výrazne protestovali, podľa Peťa sa im zdala príliš funcionalistická. Nám sa zdala zdravo nekonvenčná. Stará radnica má hodinovú vežu, ktorá sa tvári, že je rodným dvojčaťom Big Benu v Londýne a jej hodiny sú druhými najväčšími hodinami, ale už si nepamätám, či na svete, či v Severnej Amerike či kde.

staré s novým pouličné umenie queen street yonge street hudson's bay company

Yonge street je najdlhšia ulica na svete, meria 1896 km. Začína v torontskom Harbourfront Centre na Queens Quay a vinie sa celým Ontariom popri Thunder Bay až ku Rainy River pri hraniciach americkej Minnesoty. V torontskom downtowne je obsypaná farebnými domami, reklamami, nie celkom cnostnými domami a pre nás zaujímavými obchodmi pre turistov. Nikde inde v Toronte nezožieniete skvelé tričká s nápismi s typickým kanadským humorom - nikdy neviete, či sa sťažujú, alebo chvália. Príklad: Hrdý nápis Kanadská stíhacia letka - a nad ním letka komárov. Alebo tričko s nápisom Som Kanaďan. Pod tým je uvedené: V mojej krajine nie je zima celý rok. Nespím v iglú. Náš parlament nie je postavený z ľadu. Nepracujem ako drevorubač... a ďalšie v podobnom duchu. V týchto obchodíkoch so všetkým a zásadne s čínskou obsluhou kúpite trenírky pokryté červenými kanadskými maple leaves, maple syrup, innuitských panáčikov aj baseballové loptičky. Tu sme posledný deň nakupovali darčeky domov. Yonge street je centrom pouličného umenia, na rokoch hrajú hudobníci, na zemi alebo na stojanoch kreslia maliari, môžete stretnúť míma alebo napríklad chodiacu Eiffelovku.

mrakos drapos odrazy nákladiačik križovatka oblačná ulica

Tak sme sa poflakovali mestom a obdivovali mrakodrapy striedané starými nízkymi domami, až kým sme nenarazili na Hockey Hall of Fame, hokejovú halu slávy, kde sú zapísaní všetci slávni hokejisti. Pred budovou je skulptúra, s ktorou sa Stanko nutne musel odfotiť. Dovnútra sme nešli, na to ešte bude času dosť. Chcela som vidieť Old Town Toronto, predstavovala som si, že to bude staré centrum mesta so zachovalými budovami, ale takto to v Kanade nefunguje. Keď je niečo zbytočné alebo to zavadzia, tak sa to jednoducho zbúra, jaképak štráchy. Našli sme zopár domkov, ktoré sa mesto znaží zachovať, ale o zachovalej súvislej zástavbe v starom centre sa skutočne hovoriť nedá. Zato sme tam stretli pekný park, v ktorom pri fontánke v tieni stromov odpočívali ľudia, kúsok od čulej výstavby, ktorá prebieha v celom centre Toronta. Tu sme prvý raz z diaľky uvideli slávnu CN Tower. Ulice sú značené presne podľa Stankovho vkusu, každý názov ulice obsahuje svetovú stranu, na ktorú vedie. Orientácia v meste je skutočne jednoduchá, pretože pri systéme pravoúhlych ulíc nie je možné sa zamotať a navyše je názov ulice vždy vystrčený až do križovatky, takže ani v aute ho nemôžete prehliadnuť. Keďže Yonge street je predlhá ulica, okrem čísla domu, do ktorého chcete zavítať, je dobré zapamätať si aj najbližšiu priečnu ulicu.

yonge a king street hockey hall of fame stanislas skajva stavebný boom siesta v parku

Presúvanie sa pomocou metra, nadzemky a ich prípojov je jednoduché a prekvapivo rýchle napriek tomu, že Toronto je poriadne rozľahlé vďaka pripojeným prímestským častiam, ktoré boli kedysi samostatnými villageami. Sranda, ohýbať anglické slová slovenským spôsobom. Napríklad Scarborough, kde stojí domček Laciho a Brigity, vzniklo skôr ako Toronto. Po čase, keď sa Toronto rozšírilo, bolo k nemu Scarborough pripojené ako mestská časť. Trasa subway je veľmi jednoduchá, opisuje obyčajné U, hore trochu odskočené, pričom jeho najspodnejšia časť vedie popod downtown, teda centrum mesta. Vo vyšších partiách pod Bloor street ho pretína druhá línia krížom. Hlavné prestupištia sú Bloor-Yonge, ktorý je Bloor alebo Yonge podľa smeru, z ktorého prichádzate a potom stanica Museum. Kúsok pod Bloor street smerom na juh je downtown, sústredený okolo Yonge street. My sme sa trochu odchýlili od Yonge a kdesi na Wellington street sme si dali našu prvú kanadskú zmrzlinu za 2,79$ porciu. Žiadny lacák, ale zase jedna zmrzlina a taká porcia, že bol problém ju zjesť. To ma privádza k jednej veci, či skôr k jednej z vecí, ktoré ma v Kanade nadchli a ktoré si pri našom pobehovaní svetom vždy všímam. Záchody. V Kanade sú záchody všade (to znamená všade, v parčíku pri starom vodnom kanáli, v prírodnej rezervácii či na tisícich ostrovoch rovnako ako kdekoľvek v ktoromkoľvek meste), zadarmo, nikdy v nich nechýba papier a sú dokonale čisté. V každom fast foode či kafetérii môžete bez obáv vyhľadať bathroom či toilettes aj bez konzumácie. A to nehovorím o niektorých pumpách, o tom bude reč (a chvála) na inom mieste tohto príbehu.

old town toronto wellington street pravda cathedral church of st.james svadobný bentley

V Cathedral Church of St.James sa práve konala svadba, nečudo, veď bola sobota. Pre kostolom davy ľudí, americká biela osemdverová limuzína a za ňou chutný biely Bentley. V blízkom parku sa fotila biela nesvesta s davom družičiek v čiernych saténových šatách a na blízkej lavičke sedeli dvaja takmer nahí absolútni pohodisti, aj by som si myslela, že majú v rukách pivo, keby sme neboli v Kanade. Keďže sme sa však už druhý deň nachádzali v Toronte, v provincii Ontário, štát Kanada, kontinent Severná Amerika , je úplne jasné, čo tí dvaja držali: kávu. Prečo nie alkohol a prečo istotne kávu? S totym alkoholom je to v totej Kanade totižto tak: Na ulici nesmiete piť alkohol, respektíve môžete, ale v neoznačenej fľaši (preto tie papierové sáčky v rukách Brucea Willisa a bezdomovcov v amerických filmoch), čiže napríklad kovová ploskačka neurazí. V bežnom obchode či potravinách žiadne promile nekúpite, len v špeciálnom obchode. Ani v kaviarni nie je pravidlom, že podávajú alkohol, ale do niektorých si môžete doniesť vlastné víno, ktoré Vám budú nalievať. Vo francúzskych provinciách sa to líši, ale na verejnosti sa všeobecne nesmie piť. No káva, to je kanadský rituál. Na jednom záchode v Timovi Hortonovi som čítala celú tabuľu hesiel o káve, medzi nimi napríklad: Dávaj si pozor na toho, kto nepije kávu, alebo Vždy je čas na druhú šálku a podobne. Je to kult. Káva sa pije v pollitrových papierových pohároch, silná a sladká, s kofeínom alebo decafé, so šľahačkou alebo na tisíc rôznych spôsobov. Pije sa stále, v metre, v divadle, v aute, v škole, v práci, pri chôdzi, na raňajky, na dobrú noc, len na baseballe mali pivo. Tim Hortons sa stal naším obľúbeným zastavením na kávu, hoci ani ja ani Stanko kávu nepijeme. Ja som si zvykla na mocca, ktorú mi objednal Laci v pondelok pri čakaní na auto a Stanko sa dal na French Vanilla, ktorú občas prestriedal s English Caramel.

nevesta a ženích vegeťáci s kafčom smoked dog bones rybací trh scalops, pochúťka

V St. James parku sme stretli aj prvú kanadskú veveričku, ale bola taká rýchla, hoci bola blízko, že sú všetky fotky rozmazané. Od kostola a parku sme sa po Jarvis street dostali ku St. Lawrence marketu. Pred budovou stálo zopár stánkov s príveskami, šatkami a kabelkami, čo nás nijako nezaujalo. Nevedeli sme, čo za trh bude vo vnútri, tak sme vliezli a hneď za dverami sme zastali, očarení malebným chaosom vo vnútri. Na celej ploche budovy sa rozprestieral mäsový a rybí trh. Za pultami stáli predajcovia rôznych rás, na pultoch sa kopili známe aj neznáme údeniny, kusy mäsa, chápadlá a končatiny. Videli sme kade plné rôznych škebiel a mušlí, veľké živé homáre v akvárku, nohy z giant king krabov také veľké, že si neviem prestaviť veľkosť celej tej potvory, desiatky rôzne ochutených scalops, ktoré sme neskôr jedli u Brigity a boli skutočne výborné, hoci dodnes neviem, čo to vlastne je, pozitívne viem iba, že je to mäso, krevety také veľké, že tie, čo občas kúpime doma vyzerali popri nich ako ich vlastné chvostíky, kalmáre, chobotnice, chobotničky a rôzne iné chobotnatce, niekoľko rôznych syrární s pultami plnými stoviek druhov syra, medzi nimi stánok s prekrásnym názvom An adventure in cheese a dokonca aj obrovskú kopu do čierna vyúdených, ako z Toma a Jerryho nakreslených, dokonalých smoked dog bones, pri ktorých mal majiteľ krámku na stene fotku pudla s kosťou v papuľke, na čom sme sa schuti zasmiali.

homár, raz ťa zjem syry od výmyslu sveta syrové dobrodružstvo giant king crabs holub na zábradlí

Po exkurzii trhu, náročnej pre všetky zmysly, sme sa trochu zrehabilitovali na terase trhoviska, kde nám robil spoločnosť okrem fajčiacich zamestnancov a olovrantujúceho párika aj holub, ktorý sa absolútne neostýchal, aj keď sme si prisadli. Oproti marketu stojí päťposchodový parking house, na ktorý sme vyliezli, jednak sme tam našli prvú kanadskú kešku, ale hlavne bol odtiaľ skvelý výhľad - na highway, vlastným menom Gardiner expressway, vedúcu poschodie nad cestami ponad Lake shore bouleward, sledujúc líniu jazera, na centrum s výškovými budovami, na CN Tower, na St. Lawrence market a na samotné veľké Ontarijské jazero. To sa nám zdalo pre naše poldňovým pochodom unavené nôžky dosť ďaleko, tak sme sa rozhodli využiť celodenný lístok, ktorý sme si zakúpili za necelých 10$ na celý deň a na všetky spoje, ktorý platí cez víkend pre dve osoby. Pre porovnanie jednosmerný lístok, ktorý platí neobmedzene jedným smerom, kým neodídete z prestupových miest, stojí 2,99$. Platiť sa dá asi piatimi rôznymi spôsobmi a ja som sa neubránila smiechu, keď si Stanko priamo pri búdke, ktorá je na každom vstupe do subway, kúpil lístok tak, že mu ujo rozmenil päťdolárovku a Stanko mince v hodnote 2,99$ nasypal do sklenenej kasičky rovno pred jeho nosom. Na zastávke, pred ktorou boli výborné graffitti, sme si posedeli, oddýchli a potom nás príjemne vychladený autobus odviezol na úplný koniec Yonge street, či vlastne začiatok, ako sa to vezme, až na Queens Quay, do Harbourfront Centre.

terasa trhoviska expressway pomedzi výškové budovy st. lawrence market graffitti

Prvý raz sme stáli úplne pri jednom z pätice veľkých jazier, pri lake Ontario, priamo na začiatku Yonge, kde je pri Captain John's pier zakotvený červeno-biely harbour boat restaurant Captain John's Seafood. Pred jej provou je v chodníku zabodvaný kovový pruh, na ktorom sú vypísané vzdialenosti do rôznych miest, do ktorých Yonge vedie. Napríklad do Thunder Bay je odtiaľto 1444 km a prekvapivo je to stále v Ontáriu. Rozmery jazera sú ako inak v Kanade, obrovské. Do blízkeho Toronto Island parku, ktorý sa rozkladá na súostroví blízko pobrežia, premávajú trajekty - ferries. Na vode pláva snáď všetko, čo sa na vodu dá položiť, kačice, husy, katamarany, malé plachetnice, trojsťažníky, výletné lode, rybárske člny, plávajúce reštaurácie, skútre, motoráky, jachty. Jazero je také veľké, že sa všetok ten mumraj na vode stratí, hoci nad vodou ešte aj prelietajú lietadlá, pristávajúce na Toronto City Centre Airporte, ktoré leží na krajnom z ostrovov Island parku.

harbourfront centre captain john's seafood lake ontario

V prístave jeden Ind poprosil Stanka, aby ho odfotil - to sa nám stáva dosť často, menej už to využívame my, lebo máme aj statív (väčšinou nie po ruke) ale hlavne samospúšť. Stanko ho odfotil proti jazeru, osvetlenému slnkom a chlapík bol na fotke prekvapivo čierny. Prešteloval teda nastavenie, Stanko ho znovu odfotil a to sa opakovalo šesť krát. Ja som zatiaľ odfotila trajekt, križujúce sa trajekty, panorámu jazera, premávku na drevenom móle popri jazere, lietadlo, plachetnicu, algonquinskú kráľovnú ... a tamtí dvaja chalani sa stále spolu bavili. Stanko vraví, že sa mu to aj tak nepodarilo, možno to bolo tým, že nevedel použiť blesk a možno tým, že ten Ind bol naozaj tmavý. Videli sme aj krásny katamaran, na ktorom sa spokojne usadila tehotná kráska s manželom. Stanko sa bavil, vravel, že svokor ju zobral na sobotňajšiu vychádzku, aby mala pohyb.

trajekt na ostrovy plachetnica a lietadlo katamaran vychádzka

Sobotný podvečer trávilo pri vodách jazera veľa ľudí. Pripojili sme sa ku nim a prešli sme sa po drevenom móle až do prístavu, kde sa s lodičkami a CN vežou fotilo okrem nášho známeho Inda ešte kopec ďalších ľudí. Tak sme sa odfotili tiež, veď čo budeme trocháriť. Konečne sme sa okolo pol siedmej prepracovali na Queens Quay, priamo medzi kovové ryby na chodníku a tam sme zistili, čo to znamená, keď je niekde veľa turistov. Tým, že sme vkročili do tohto mumraja, sme zamenili kľud, ktorý vládol pri jazere pár desiatok metrov odtiaľto, za pekelný turistický ruch. Napriek asi najväčšiemu zhluku ľudí, čo sme v Kanade za tie tri týždne videli a netromfol ho ani podvečerný život na La Grande Allée v Québecu, všade vládla dobrá nálada. Kanďania sú otvorení a príjemní ľudia, ochotní kedykoľvek komunikovať a ich pohoda a dobrá nálada sa prejavuje aj širokými úsmevmi a priamym pohľadom. Neustále sorry, thank you a you're welcome sme počuli na každom kroku. Niekdy sa zdalo, že to sú jediné tri výrzy, ktoré je skutočne nutné po anglicky ovládať a to ostatné je len balast, ktorý trochu zjednodušuje život, ale dá sa prežiť aj bez neho. Pravdu povediac, práve ľudia a to, ako sa ku nám správali, sa mi na Kanade páči najviac a je to aj črta, ktorou sa najviac odlišujú od nás, Stredoeurópanov.

algonquin queen II harbourfront cn tower nad prístavom

S prekvapením sme zistili, že sme už takmer pod CN Tower. Snažila som sa nájsť ten správny uhol na fotenie, aby bolo vežu vidieť medzi mrakodrapmi a trafili sme na to správne miesto, lebo keď som sa poobzerala, našla som farebný kus zeme s dvami šľapajami a nadpisom CN Tower - Stand here to take a great photo of the World's Tallest Building. Je to síce blbosť, lebo práve vo výhľade vedie kopa elektrického vedenia, z nôh vás zrážajú chodci, ktorí sa snažia predrať cez prechod, ktorý je priamo pred vami, prúdi tam nekonečne veľa áut, každú chvíľu vám výhľad zacloní autobus alebo vás vyvedie z miery skvostný červený viper aj s nepostrádateľnou blondínkou s čiernymi okuliarmi, ale fotka sa nakoniec podarila a dúfam, že sa mi podarilo na nej zachytiť aspoň kúsok atmosféry.

cn tower best place skvostný viper whiteshadow cn tower

Ešte stále sme nemali prvý deň celkom naplnený, aj keď podľa stredoeurópskeho času už bolo zase niečo okolo polnoci, tak sme sa popod Gardiner expressway predrali sobotňajším davom po Spadina avenue do Toronto Entertainment disctrictu, čo v ľudskej reči znamená štvrť, v ktorej obytné budovy dopĺňa hokejová hala, baseballová a rugbyová hala, koncertná hala a nad tým všetkým sa vypína CN Tower. Vedľa SkyDomu, ohromného olympijského baseballového štadiónu s otváracou strechou, ktorého poetické meno SkyDome zamenili postupom času za sponzorské Rogers Centre podľa najväčšej kanadskej telekomunikačnej spoločnosti, stojí nenápadný pivovar Steam Whistle Brewing. Pri ňom, zakryté plachtami, stoja vlaky na veľkej točni konečnej stanice Toronto Railway. Ani stanica, ani vlaky už nie sú v prevádzke, ale videli sme malý večierok na dvore pivovaru, tak možno zahajovali nejaké múzeum. Tu v Kanade je to celkom pravdepodobné, pretože na kopec dobrých vecí prispieva štát. Na večierku na betónovom dvore pri malej tehlovej budove pivovaru stáli dámy vo večerných šatoch a páni v smokingoch. Možno z nášho pohľadu trošku neprimerané, ale elegantné a šarmantné v tento teplý letný večer. V bedekrovi o Kanade sme čítali, že na večer sa tu ešte stále drží večerný odev a pána bez saka do lepšej reštaurácie nepustia.

queens quay nadmerný ďateľ in front of toronto pivovar

Pomaly sa začalo zvečerievať, ale slnka bolo stále dosť, tak sme sa napriek varovaniam domácich o tom, aké strašné rady stoja na vstup do CN Tower a čo ešte v sobotu, to sa treba objednať hodiny vopred, vybrali obzrieť si aspoň základňu veže. Rady boli neveľké a kým sme na štvrtý pokus pochopili, ako je to s cenou, verziami výstupu a časom prehliadky, museli sme zopár rodín pustiť pred seba. Nakoniec sme sa odhodlali a zakúpili sme lístok na tri zo štyroch dostupných atrakcií (na Restaurant 360 sme nemali ohoz ani rezerváciu), to znamená na tri najvyššie verejnosti prístupné poschodia veže. Pri vstupe do veže sme sa stále obzerali, odkiaľ na nás vybafne tá dlžizná rada, ale pomerne rýchlo nás nahnali do výťahov, ktoré mali kúsok skla na dne a po bokoch a tak sme nielen cítili, ale aj videli, ako nás veľkou rýchlosťou vystrelilo po boku štíhlej veže nahor do neba. Tento výťah je v reklamnom letáku nazývaný World's highest glass-floor-paneled elevator. Vystúpili sme na prostrednom poschodí menom Look OUT a hneď sme stretli prvého Indiána, normálne v košeli a v obleku, pekné, husté a lesklé čierne vlasy zviazané do copu do pol chrbta. Strašne sa mi páčil, ale Stanko mi nedovolil sa ho chytať (chcela som sa ho aspoň dotknúť - pravý Indián!) a nemala som odvahu ho požiadať o spoločné foto. Chvíľku stál pri nás, ale potom sa stratil niekde v dave. Zbehli sme po schodoch na spodné podlažie, ktoré má vonkajší otvorený okruh, kde sa dá chodiť dookola a vychutnať si pohľady na všetky strany mesta. Samovrahovia sú chránení pletivom. Pri našej návšteve sa veža húpala takmer nebateľne, ale viem si celkom živo predstaviť čo to s 553 metrov vysokou vežou robí, keď sa pri nej blázni kanadský severný vietor.

z výšky 444 metrov nič len sklo toronto island park na druhú stranu

Do roku 2007 bola CN Tower v Toronte najvyššou voľne stojacou stavbou na svete. Prekonala ju až Burdž Chalífa, o ktorej sa predpokladá, že po dokončení dosiahne výšku 808 metrov. Nikto však nevie, aká bude skutočne konečná výška Dubajskej veže, pretože tento údaj je v utajení kvôli konkurencii. Dlážka vnútorného kruhu spodného podlažia je zo skla (normálne Glass Floor). Tučného, v riadnych oceľových nosníkoch, ale chce to hodný kus odvahy na to, aby sa jeden postavil na sklo, pod ktorým je 444 metrov voľného priestoru. Napriek tomu, že sa po skle ako šialenci váľali rôzni, pôvodne seriózne vyzerájúci páni a dámy, môj mozog sa ma snažil presvedčiť, že je to číra samovražda. Aj Stanko, ktorý má inak vždy odvahy na rozdávanie, sa v prvých chvíľach radšej pridŕžal steny. Presvedčila som samu seba, že ten krok je bezpečný, pritiahla som si Stanka a odfotili sme si nožičky na skle. Akonáhle bol tento úkon za nami, s nesmiernym uľahčením som zo skla zliezla a hoci sme sa na neho postavili a čupli si ešte niekoľkokrát, vždy znovu som musela sama seba presviedčať, že je to v poriadku. Aj teraz sa mi zovrel žalúdok tým známym nepríjemným pocitom, ktorý zrejme mám zakódovaný v génoch. Napokon, keď sme sa presvedčili, že sa na tom skle už inak neodfotíme, pretože nebolo vlastne kde medzi tými hordami ľudí, dokazujúcich si, že sa neboja, sme sa vybrali na obchôdzku popri presklených oknách, ktoré obklopujú celý okruh prostredného podlažia, kde nesmie chýbať predajňa suvenírov a pohľadníc a Horizons Restaurant pre plebs.

výškové budovy prístav a točňa ostrovy vlaky a expressway trojsťažník

Napokon sa Stanko postavil do ďalšieho radu pred posledný výťah smerom hore a hoci ja som ešte pobehovala a fotila panorámy z tých najzašitejších rohov okrúhlej miestnosti, on vytrvalo postupoval a odpovedal na otázky Up or down? plynule in íngliš: Up! I hope. Výťah so slečnou nás vyviezol na Sky Pod vo výške 1465 fúts, la plus haute galerie d'observation artificielle publique au monde. A tak sme sa išli kochať. Vodnú triešť z Niagary sme proti zapadajúcemu slnku síce nevideli, ale napriek tomu sme tu strávili celých 25 minút, ktoré sme mali povolené a medzitým si stihlo aj slnko sadnúť takmer na obzor. Zhora sa aj obrovitý SkyDome zdal malý ako kýblik na hranie a videli sme krásne zákutia torontského Island Parku, ktorý sa rozprestiera na priľahlých ostrovoch a ohromné mrakodrapy pod nami, drobné a pekne farebné v letnom západe slnka. Ako chrústiky pôsobia precízne usporiadané autá na parkoviskách a Ontarijské jazero sa tvári hrdo, celkom ako more. Táto neuveriteľná veža tak trčí do výšky, že za pekného dňa z nej vidno až 160 kilometrov do kanadských plání (Stanko mi tu vytrvale diktuje na kanadské placky) na všetky strany a za búrky do nej udrie blesk priemerne 75 krát za rok.

vysoko západ slnka skydome zízame bez bázne

Keď sme sa dostatočne vynadívali na Toronto, kúpajúce sa sa v červených lúčoch zapadajúceho slnka - asi to znie ako strašný gýč, ale fakt nám to tak vyšlo, že sme najprv videli Toronto z výšky veže pekne za svetla, potom pri západe slnka a nakoniec vysvietené za tmy, hoci tu hore sme ešte videli slnko nad obzorom - tak sme zasle zliezli na Le Belvédere, kde sme sledovali breathtaking views from the observation deck a súčasne aj break dance na sklenenej dlážke, až pokým nás to neomrzelo a nenechali sme sa rýchlovýťahom zviezť zase dolu, do prízemných výšok nášho veľmi potešujúceho súčasného bytia. V Kanade je zrejme zvykom, že východ každej atrakcie ústi do gift shopu, kde sa na nadšeného absolventa vrhnú plyšové medvede, bobry, losy, tričká a kafáče a milión ďalších doláriky mámiacich krásne zbytočných somarín. Keďže sme sa pohybovali vo svete dolárov len prvý deň, ešte sa nám zdali vystavené lákadlá pridrahé. Časom táto latka zaujímavo klesala, čo sa podpísalo na smrteľnom vykrvácaní môjho účtu. Cestou krásne americky vysvieteným mestom sme sa zaplnili skutočným americkým hot-dogom. Taký americký hoddog má malú bagetu namiesto rožka a veľkú klobásu namiesto párku a najlepšie je na tom, okrem toho, že je za $3, že je to pojazdná búdka, ktorá má vpredu kadičky s rôznymi pochutinami a z toho všetkého si v cene môžete na psa naplácať, koľko znesie! A hot-dog sa vo francúzsky hovoriacich provinciách fakt povie chaude chien!

bojím sa, ale vydržím po západe slnka konečne medveď nočné toronto farebná cn tower

Úplne odšťavení sme ešte asi štvrť hodinu filmovali farebnú hudbu na veži a potom sme sa okolo miestnej desiatej a našej štvrtej rannej preplížili na metro, kde som ja zaspala Stankovi na pleci, počkali sme si na konečnej na večerný autobus, takže sme v tento štartovací a poriadne zážitkami natrieskaný deň zvládli ešte nočné presuny miestnou MHD v skutočnom veľkomeste (že pozdravujeme, Bratislava!), prešli sme sa k domovu jednou z obytných štvrtí Scarborough a nakoniec sme ešte vpadli do oslavy Laciho narodenín aj s hosťami. Nejaké sú dlhé dni v tejto Severnej Amerike.

Spísala schevka 21. a 22.9.2008 za výdatnej Stankovej nápovedy
Súvisiace články
© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: