Kanada 2008

17. august, deň tretí

Toronto

Je nedeľa, leto a teplo, slnko hreje už o pol deviatej. Gituš vraví, že s nami prišlo leto, lebo do nášho príletu každé poobedie pršalo. Je ráno a naše prázdniny ešte sotva len začali, hurá, ďalší voľný deň plný objavov pred nami. Správny kanadský deň sa začína skvelými kanadskými raňajkami. Podobajú sa na anglické, ani nie tak slaninou ako rozmanitosťou a ja nemôžem nemyslieť na to, ako rozdiel medzi "ostrovnými" a kontinentálnymi raňajkami popisoval Stankov tatko, keď bol na ostrove a na skúšku si dal najprv jedny a potom druhé. Bol strašne sklamaný, lebo kontinentálne boli len chlieb s maslom a lekvárom a čaj, oproti tým anglickým, bohatým na chody. Každé raňajky u Brigity a Laciho boli oslavou chuti a vône a potechou zraku. Príprava trvala slabú polhodinku a najviac času zabralo všetko vyniesť na patio. Kým sme nosili, Brigit uvarila ovsené vločky, ktoré vyzerali presne tak šedivo a nevábne, ako tie od babičky Betty McDonaldovej, ale s jogurtom a úžasným ovocným mixom z čerstvých jahôd, čučoriedok, máng a melónov sa zmenili na rozprávku. Ďalším chodom boli čerstvo opražené, slaným maslom potreté bagels, do ktorých sme sa zamilovali na prvé ochutnanie. K tomu samozrejme syry, maslo a lekváre, ale nie salámy - údeniny Kanaďania jedia len v zime (sranda, ako to pretrvalo z pionierskych čias). Ale zase vajíčka boli na slaninke alebo praženica bola s cibuľkou a ultratenkými plátkami anglickej slaniny. Asi slanina nepatrí medzi zimné údeniny.

Black Creek Pioneer Village


klikni na obrázok, ukážem ti mapu

V to prvé nedeľné predpoludnie nás Laci odviezol do Black Creeku. On ho videl už mnohokrát, takže sa išiel s Muťkom vyblázniť do parku a my s Brigitou sme si dohodli hodinu a pol na exkurziu po prvom kanadskom skanzene, ktorý sme kedy videli. Skanzeny ľudovej architektúry milujeme a máme ich prechodené všade, kam sme sa s deťmi dostali. Black Creek sa však od nich odlišuje doslova ako mŕtvola od živého človeka. V pôvodných drevených domoch tu totiž žijú a pracujú ľudia v dobovom oblečení. Je to ich zamestnanie, ráno prídu, prezlečú sa do šiat spred 200 rokov a poberú sa do "svojho" domu v Black Creek Pioneer Village. Venujú sa pôvodným činnostiam a remeslám a v domoch návštevníkom, ktorých to zaujíma, rozprávajú o histórii domu, o práci, ktorú robia, o histórii Kanady, o prvých prisťahovalcoch. A to venujú sa neznamená nejaké "akože", ale skutočnú prácu od výšiviek a výroby metiel až po oranie a osievanie polí, ako sme sa na naše veľké nadšenie mohli presvedčiť na vlastné zmysly.

tinsmith shop and
masonic lodge 1850
snider drive shed
1850
slaughter house
1860
black creek syrup broom maker’s shop

Prvý nám skočil do cesty krásny biely poschodový dom z roku 1850 a Brigita nás hneď zatiahla na poschodie, kde sa s patričnou pýchou prechádzali páni vo frakoch, ruky založené vzadu pod šosmi. Po tom, ako im Brigita vysvetlila, že sme z Európy a z polovice pôvodného Československa, chlapík po chvíli štrachania vytiahol brožúrku v češtine. Tak sme zistili, že sme prvý raz navštívili slobodomurársku lóžu aj s pôvodnými vyrezávanými drevenými trónmi a inými artefaktmi, Dan Brown by sa parádne potešil. Po zbehnutí schodmi sme na prízemí tej istej budovy vpadli do obchodu a zároveň dielne klampiara, ktorý z tenkého stiebristého plechu vyrábal všetko náradie a nádoby, ktoré si len gazdiná vymyslela, že potrebuje ku práci v dome alebo na farme. Pri postupe pionierskou dedinkou, do ktorej postupne na autách vcelku prenášali pôvodné domy z rôznych dedín na okolí, sme si prezreli prístešok pre povozy, jatky, ktoré všade na svete poznáte podľa klasickej trojbrvnovej konštrukcie, pričom vôbec nie je problém predstaviť si, ako na nej za zadné nohy visí velikánska a riadne desivá sviňa, krásny žltý voz s vymaľovaným názvom Black Creek Syrup pre rozvoz zásadného kanadského javorového sirupu, ktorý chutí ako jemný tekutý karamel a výrobňu metiel, kefiek a zmetákov, kde ujo metliar s učňom práve robili pekné cirokové metly. Do každého domu sa dá vstúpiť a obzrieť si zariadenie, obrazy a obyvateľov, všetky miestnosti majú dvere otvorené a všetko, čo sa má hýbať, pracuje, radosť pozerať.

slaughter house
1860
bolton shop
1865
township hall
1858
settlers town hall

Cestou do minulosti osadníkov sme si prezreli usadlosti a farmu Daniela Stonga. Keďže mr. Stong, ako sa v Kanade patrí, choval dobytok, prasce aj hydinu, medzi stavbami sme si okrem jatiek, ktoré spoločne využívali všetci okolití farmári, prezreli aj stavanie, v ktorom sú aj dnes ubytované všelijaké druhy kvokavcov a dali sme reč s moriakom, ktorý sa nám predviedol v celej svojej kráse s roztiahnutým chvostom a hrdo zodvihnutou hlavou. Boltonov obchod bol plný, s predsavzatím, že sa v ňom stavíme neskôr, sme ho minuli a zamierili sme na obhliadku mestskej haly. Cestou sme minuli dobový párik - slečnu s mladíkom, ktorých sme stretli neskôr ešte niekoľkokrát na rôznych miestach a v rôznych kostýmoch. V starých časoch žiadna prechádzka nebola bezúčelná a preto slečna nesie košík a smeruje na nákup do mlyna a mladý muž ťahá káričku, ktorá farebne ladí so šatami slečny. Keď vidím tie ťažké sukne až po zem, čo vtedy ženy nosili, spomeniem si na Annu, ako vyháňala svojho jerseyského býčka zo susedovho jačmenného poľa tesne po daždi a nakoniec išla domov s premáčanou sukňou prehodenou cez rameno - samozrejme, nepredstavujte si nič pohoršlivé, pod sukňou je rovnako dlhá spodnička. Sranda bola, že nakoniec Anna v rozčúlení predala býčka, ktorý pravidelne pustošil susedovo obilie, práve príhodne okoloidúcemu farmárovi - obchodníkovi, ktorý sedel na bričke a parádne sa na nej bavil. Nakoniec však prišla klasická Anenská pohroma, až doma zistila, že jej býk je v ohrade a ona predala susedovho. Ale to si treba prečítať, ja len, že to tu vyzeralo presne ako v Avonlea a moje odhodlanie vidieť ostrov princa Eduarda bolo spečatené.

conference hall mackenzie house
1830
weaver’s shop
1850
doctor’s house
1830
waiting room

Na riešenie závažných občianskych situácií a sporov, ale aj na organizovanie vianočných večierkov a iných, nie práve častých podujatí a vlastne na všetko, k čomu bolo potrebné zohnať dokopy všetkých miestnych obyvateľov, slúžila práve mestská hala. Tu sa zhromažďovali osadníci pri rozhodovaní, tu sa riešili súdne spory. Zhromaždeniu predsedal starosta, ktorý bol spravidla aj sudcom. Cez záhradu MacKenzieho domu, kde sme vyvaľovali oči nad rozmermi všetkých rastlín, či už divých, alebo pestovaných (Kanadu sme prešli so sloganom "Všetko je tu veľké, ba priam obrovské" na perách, ktorý zaviedol Stanko hneď v prvý deň nášho pobytu) a ja som sa zapozerala do krásnych sklenených poklopov s guličkou na prikrývanie rastliniek (koľko by mi to asi v predzáhradke doma vydržalo - hodku, dve?), sme prešli zase do ďalšej uličky, ku tkáčskej dielni. Pred dielňou sme si nechtiac odfotili prvú Američanku (rozumej nadmernú tetu z USA). Fakt je, že sme počas nášho pobytu v Kanade videli len veľmi málo obéznych ľudí a neprekvapivo sa z nich vždy vykľuli Američania. Nie že by Kanaďania neboli Američania, a aj medzi nimi je hodne veľkých ľudí, ale tie typické matrioškovské postavy mali, aspoň do tej miery, akej sme dokázali zistiť, návštevníci z Júesej. Tak ma šokovali dvaja mladí Amerikánci, ktorí sedeli pred nami v lietadle cestou sem, kočka s chalanom, ale obaja boli giganti. Neboli nijako zvlášť tuční, normálny štandard, ale jednoducho boli nadrozmerní, obrovské tváre, obrovské telá, mali vážny problém sa vopchať na sedadlá. Keby som doteraz neverila v obrov, tak toto ma dokonale presvedčí. Stanko vraví, že v tejto veľkej krajine je to normálna evolúcia, geneticky sa vývoj prispôsobuje okoliu, kde sú veľké priestory, cesty, kravy a autá, tam sú aj veľkí ľudia. Ale zase som odbehla, takže sa vráťme a prezrime si krásny dom s bielym zábradlím, patriaci miestnemu doktorovi, ktorý bol samozrejme aj doktor pre zvieratá, lebo by inak asi nemal pri vtedajšej hustote obyvateľstva v pomere na kravy zase toľko roboty. Aj keď jeho čakáreň je zariadená elegantne a očividne pre ľudských návštevníkov.

doctor's kitchen curved verandah printing office
1850
carriage works
1860
weaver and her loom

U doktora v kuchyni sme si pozreli zariadenie, ktoré sa očividne používa a preto nevyzerá len ako kulisa vo filme. Zaujímavé na pôvodných kanadských domoch je, že tak pravidelne, ako majú hosťovskú obývačku - akúsi prijímaciu a obývaciu miestnosť zvanú parlour (salón), umiestnenú ako prvú pri vchode (a obývačka pre rodinu je samostatne inde v dome), tak pri každej kuchyni existuje ďalšia, menšia miestnosť, takzvaná prípravňa, v ktorej sa dokončujú a upravujú jedlá pred servírovaním na stôl. Všetky domy sú drevené a majú krytú verandu, spravidla vpredu aj vzadu. Doktorova zadná veranda mala umelecky vyrezávané zábradlie a podpery a ako všetko naokolo bola pekne vyzdobená zakvitnutými črepníkmi umeleckých tvarov (napríklad labute) a ťahavými rastlinami na stenách. Ďalšie zastavenie sa konalo v tlačiarni, kde pán tlačiar pozval malú slečnu, aby si skúsila vytlačiť obrázok. Obliekol jej zásterku farby červeného vína a za pár chvíľ spoločne vytlačili parádneho koňa. Aby nám nebolo ľúto (niežeby sme si to nemohli vyskúšať aj my, ale ešte sme sa ostýchali), Brigita nám pohotovo zakúpila miestny výtlačok krásnej starej mapy Kanady. Na tej mape detailne vidno, aká je Kanada obrovská, ledva sa celá na papier veľkosti A3 zmestila. Preto tu na pešo veľa ľudí nechodí, to by si jeden zodral na tých vzdialenostiach nožičky. Múdri ľudia vymysleli koče a povozy a šikovní si na to spravili fabriku, ktorá sa v tomto svete volá Carriage works. Z druhej strany sme vošli ešte aj do tkáčskej dielne, ktorú sme predtým len obišli (dva vchody v dome, to je parádna vec, to majú doteraz a nezamykajú sa, po návrate domov sa stále cítim ako paranoik) a potešili sme sa pohľadom na tetušku za tkáčskym stavom (ostatným nepochopiteľný odkaz mojej sestre Mon: pamätáš sa na Loom?).

goods boot and shoe shop
1858
inn lounge half way house inn
1849
fresh bread maker

Kanada je veľká zem. Od západu na východ meria okolo 5000 kilometrov, pričom osídlenie, ktoré stojí za reč, sa grupuje prevažne pozdĺž rieky svätého Vavrinca, čo je najjužnejšia oblasť a tesne hraničí s USA. Tesne znamená na druhej strane rieky. Niet sa čo diviť, že sa ľudia usídlili prevažne práve tu a nie v severných teritóriách, jednak pri rieke (dopravná tepna a tak, vieme všetci), ale hlavne aj tu dolu v zime nie je ničím neobvyklým 30 stupňov pána Celzia pod nulou. Podľa miestnych obyvateľov (kanadskú zimu sme preberali s Brigitiným a Laciho synom Peťom) od veľkých jazier v zime prenikavo fúka, takže subjektívna teplota klesá aj na guľatú štyridsiatku. Poznáte ten príbeh, ako sa prisťahuje Európan do Kanady, prvý deň, keď nasneží, je nadšený, sneh, odhadzovanie, losy a jelene až k domu... a potom sa už len sťažuje? Tak, zima je tu dlhá. Počas tej dlhej zimy chodili traperi na sever loviť kožušinovú zver, vtedy sa mohli pohybovať cez početné rieky a jazerá (a že ich je, ako vo Fínsku, ale vo veľkom) po ľade. Keď sa oteplilo, sťahovali sa do obývaných oblastí a predávali svoje úlovky, alebo ich vymieňali za veci potrebné. Zašli sme sa teda pozrieť, ako to v dobách minulých vyzeralo v takom obchode so zmiešaným tovarom a ako sa asi prevážali kožušiny. Odtiaľ sme zamierili k obuvníkovi a nakoniec, ako zvyčajne, do krčmy. Stanko sa postavil k báru, pomyselný barman mu po barovom pulte poslal pohár whisky a už som zase v Shining, takže späť (to je ale drina, udržať smer a niť).

dining hall room for visitors scene in front of inn burwick house
1844
housewife

V Half way house Inn, čo by som voľne preložila ako Krčma na polceste, to voňalo, pretože v kuchyni miestny pekár zarábal cesto podľa pôvodného receptu a z cesta piekol celkom čerstvý chlieb. Okrem chlebíka ste si tam mohli zakúpiť ice cold lemonade. V dining room mali hrací stôl, Stanko hneď zasadol a začal hádzať kockami a na poschodí sme objavili tančiareň, vraj to takéto hotely pre pocestných mávali, jeden tam hral na klavír a ostatní krúžili po parkete. Vo veľkej miestnosti boli rozostavené stoličky popri stene, v strede bol veľký voľný pľac a nesmela chýbať piecka na vykúrenie v zime. Na poschodí boli umiestnené aj hosťovské izby, na dnešné pomery asi trochu malé, ale zato s poriadnou posteľou s nebesami (Strádová spí na nebesích) a aj šublodňa na prádlo sa tam zmestila. Namiesto kúpeľne bol v každej izbe keramický džbán s vodou a keramické umývadlo, oboje zvyčajne krásne maľované, videli sme aj takmer cibulákový štýl. Tieto propriety sme videli aj v každom z Bed&Breakfast, v ktorých sme spali cestou, samozrejme ako dekoráciu v ozajstnej kúpeľni. Chcela by som vedieť, či sú všetky B&B zariadené vo viktoriánskom štýle, lebo my sme sa stretli len s takými. Možno je na to nejaký zvláštny predpis, niečo podobné, ako keď chcel Cuper u nás zaviesť zákon, zakazujúci ženám jazdu na diaľnici v ľavom pruhu. Pred krčmou na verande postával náš známy párik tentoraz v šedom a predvádzal scénku, ako mladý muž svoju pravú lásku stretol a snaží sa jej to vysvetliť. Sledujúci diváci sa dobre bavili, ale keďže scénka pozostávala z dvoch statických hercov a veľa slov a nám sa čas povážlivo krátil (Laci je jeden z výnimočných mužov, pretože je dochvilný), pobrali sme sa ďalej.

kitchen wing alcove (drinking room) children's room roblin’s mill
1842
dickson’s hill school
1861

Burwick House je krásnou ukážkou viktoriánskeho štýlu a nesie meno komunity, v ktorej ho postavili v roku 1844. Tento poschodový dom je zvláštny tým, že má samostatné kuchynské krídlo. V salóne aj vo veľkej obývačke sú úžasne veľké krby, domáca pani nám vysvetľovala, prečo je v jednom z nich zabudovaná piecka a ukazovala, ako funguje. V tomto dome je aj alkovňa domáceho pána, akási drinking room, kombinovaná s herňou, kde je klavír, stolček na domino a karty, výstava fajok a zopár knižiek. Na hornom poschodí sú spálne celej rodiny a malá miestnosť na šitie so šliapacím šijacím strojom, ktorý sa stroju, na ktorom som si v štrnástich zužovala rifle, podobá ako vajce vajcu a s krásnym modelom na šitie šiat so živôtikom a krinolínou, spodnou košeľou a výstužou pod sukne. Na takomto modeli sa skúšalo, či šaty správne sedia a na ňom je aj skvele vidno, čo všetko chuderky ženušky museli ešte v 19. storočí na sebe vláčiť. Skúmala som neskôr mnemonitské ženy v Saint Jacobs, majú takmer totožné šaty, ale myslím, že šnurovačku ani výstuže sukne už nenosia, napriek až absurdnej vernosti tradíciám. Prešli sme okolo vodného mlyna zase zo zadnej strany, potešili sa jeho dokonalým odrazom na vodnej hladine a ponorili sme sa do vôd školskej histórie tým, že sme vkročili do klasickej jednotriedky. Na dlhej tabuli, ktorá sedela naprieč celou zadnou stenou triedy, boli kriedou napísané verše God save the queen. Jednotriedka znamená, že v jednej triede jeden učiteľ (v tej dobe boli ženy učiteľky skôr výnimkou ako pravidlom) učil všetky deti od veku 7 do 16 rokov. Bolo to jediné rozumné riešenie v dobách, keď osady boli ďaleko od seba a nebolo v nich veľa detí.

school window do not feed animals
they may bite!
taylor's cooperage
1850
fisherville church
1856
pastor's books

Do školy decká pešo dochádzali aj v zime niekoľko kilometrov, pokiaľ nemali to šťastie, že škola bola práve v ich dedinke. Zošity ešte neexistovali, papier bol pomerne vzácny a preto sa písalo kriedou na malé tabuľky z bridlice. Knižky sa nosili buď previazané remeňom, alebo si ich nechávali v laviciach, ktoré mi živo pripomenuli naše staré školské lavice, ale tu boli normálne stoličky, my sme mali tie drevené vyklápačky. Prakticky výuka fungovala asi tak, že jednej skupine žiakov sa učiteľ venoval a ďalším zadal písomné práce alebo čítanie a tak si ich striedal. Asi najťažšie podľa mňa muselo byť vymyslieť vhodné odpovede na všetečné detské otázky. Pri takom vekovom rozsahu to mohla byť celkom sranda. V strede triedy stála katedra a v rohu, na lavici pre rušiteľov triedneho pokoja, stála dokonalá somárska čapica z papiera. Z okna sme mali ničím nerušený výhľad na koníky v ohrade, na ktorej boli zavesené roztomilé tabuľky s nápismi "Tieto kone nie sú domáce zvieratká, nemojkajte ich, kúšu" a klasickým "Nekŕmte zvieratá". Decká, sediace v blízkosti takéhoto výhľadu, by sa asi učeniu veľmi nevenovali ani vtedy, ani dnes. V blízkosti mlyna, ktorý melie zrno na múku, hladšiu ako ktorákoľvek slovenská múka (neviem prečo, ale v Kanade neexistuje, alebo veľmi ťažko dostať hrubú múku a hladká je ako najjemnejší púder), musí byť nutne dielňa na výrobu sudov. Je to ako v strategickej hre, vedľa farmy jatky, vedľa mlyna pekár, v tomto prípade sudár, alebo možno správnejšie debnár. Nakoniec sme z Mill road zabočili na Church lane a zašli sme si pozrieť kostolík.

cemetery
1845
woman in red horse wain daniel stong’s
first house 1816
settler

Cintorín v osade Black Creek je na svojom pôvodnom mieste. Prvý pohreb sa tu konal v roku 1845 a pochovávalo sa do roku 1927. Je tu pochovaných veľa členov rodiny Stong, ktorí žili na farme, okolo ktorej je teraz postavená Black Creek Pioneer Village. Takto vyzerajú všetky kanadské cintoríny - nemajú mramorové platne na zemi nad hrobmi, len náhrobné kamene, ktoré sú prevažne štíhle a vysoké a vyzerajú takmer ako stĺpy, alebo niekedy aj ako židovské náhrobky. Takže kanadský cintorín pôsobí ako zbierka pôvabných stĺpov v rôznorodom prevedení, veľkoryso rozhodených na dokonale zelenom a dokonale udržiavanom trávniku. Cestou späť, pretože kostol a cintorín Black Creeku sú na konci jednej z uličiek, sme zase stretli mlyn. Pred ním sedela naša známa woman in red a veselo sa bavila s mlynárskym mládkom. Vyzeralo to tak pekne, ako z filmu. Prešli sme sa po budovách komplexu pôvodnej farmy, ktoré stoja na svojom pôvodnom mieste a ktorá sa stala základom skanzenu Black Creek. Pozreli sme si stajne, kurín, jediný známy zachovaný backhouse (suchý záchod) z tejto doby a prvý dom s malými izbami ale zato veľkým kozubom, v ktorom žili od roku 1816 a ktorý je najstarším domom tohto skanzenu. Pri ňom nám pani farmárka ukazovala, ako sa domy z opracovaných kmeňov stavali, chvíľu som sa cítila ako u starkej hore v drevenici. Ešte aj tá vôňa živice na utesnenie dier tu bola takmer rovnaká.

snider's backhouse
1820
daniel stong’s
second house 1832
vajcia v pilinách
porculán v slame
laskay emporium
1856
post office
1845

Po návšteve v druhom, podstatne väčšom a bohatšom dome Stongovcov (viac izieb, väčšie priestory a obrovský kozub, v ktorom horel skutočný oheň a nad ním bola zavesená čajová kanvica, v ktorej sa varila voda), ktorý si postavili po 16 rokoch práce na farme a kde ma naprosto očarili bylinky, zavesené pod stropom a napĺňajúce vôňou celú miestnosť, sme sa konečne prepracovali do miestneho obchodu Laskay emporium, kde sa predávajú všetky výrobky, ktoré zamestnanci skanzenu Black Creek vyrobili. Na štíte domu je uvedené, že predávajú aj Hardware a Dry goods. Na stropných trámoch pôvodnej predajnej miestnosti sú povešané kotlíky, krhly a vedrá, na stenách kosy, sánky a rôzne nástroje a na zemi sú štósy balíkov, vriec, debničiek a sudov s rôznymi druhmi tovarov. V otvorených drevených sudoch sú v pilinách uskladnené vajíčka a v slame porcelán, všetko spravené tak, aby sme si mohli pozrieť aj najmenšie detaily. V ďalšej miestnosti je pošta s drevenou priehradkou s okienkom pre každé písmeno abecedy, ale použiteľné razítko nemali, to sme dostali až v Upper Canada Village a je skutočne pôvodné a má asi 100 rokov, to je celkom najstaršia bumážka z mojej zbierky. V najväčšej miestnosti domu je skutočný obchod. Stanko si tu kúpil obálku s rôznymi kanadskými bankovkami z dôb, kedy ešte neboli všetky provincie spojené do jedného štátu a každá banka vydávala vlastné peniaze, ktoré ešte v pravom slova zmysle neboli bankovkami, ale dlžnými úpismi, ktoré boli skutočne kryté zlatom. Na každom tom papieri je napísané, akú má hodnotu a že pri predložení tohto úpisu bude doručiteľovi v banke vyplatená uvedená hodnota. Ono to v podstate funguje doteraz, len už nie sú všetky peniaze kryté zlatom, ako to bolo kedysi.

šápka gavaríít harness shop and
saddlery 1845
mackenzie house
1830
stong homestead
1816
chicken house 1860
and piggery 1825

Stanko už dosť dlho túži po nejakom zvieracom chvoste na klobúk a keď zbadal kožušinovú čiapku, ako vystrihnutú z knižiek Karla Maya, očká sa mu rozžiarili a okamžite si ju narazil na hlavu až po nos. Úžasné bolo, že sa mu na tú jeho gigantickú hlavu v pohode napasovala, lebo nikdy mu žiadna čiapka nie je dosť veľká. No, niekde ten neuveriteľný mozog musí skladovať. Nedonútila som ho, aby si šápku kúpil, vyhováral sa, že mu je malá, ale kúpila som mu aspoň ten vytúžený chvost. Neskôr sme mali more príležitostí na získanie pásikavého chvosta, v Kanade sú totiž namiesto zrazených mačiek na cestách zrazené mývaly. Pochybujem však, že by sme niečo také dokázali, ja neviem ani zapučiť komára, takže to bol vtip, nezatvárajte nás! Zaujímavé je, že v Kanade ešte žiadne reštrikcie ohľadnom kožušín, kože a vôbec zákazov v súvislosti s právami zvierat nie sú, aj keď Brigita sa sťažovala, že nesmie zabiť mývala, ktorý šarapatí v jej záhrade. Ešte sme dostali od Brigity lollypop z maple sirupu a kúpili sme múku pomletú v miestnom mlyne, ale či z miestneho obilia, to už neviem. Dohodnutý čas sa nachýlil, tak sme si ešte na rozlúčku pozreli bujné záhrady (v lete tu treba kosiť o dušu, aby Vás rastlinstvo nezadusilo, v zime zase to isté so snehom, úplná paráda) a vypočuli živý orchester, ktorý dirigovala slečna, ktorá vyzerala ako indiánka, ale pravdu povediac, už som v pomykove, lebo sa neviem poriadne zorientovať v tých ázijských národoch.

Unionville

Po dobrom domácom slovenskom obede, ktorý navarila Brigita (klobúk dolu, variť vie fakt výborne, veď som za tých pár dní, čo nás vykrmovala, pribrala dve libry(!) a doteraz sa ich neviem zbaviť), nás Laci všetkých vrátane Muťka odviezol hmmmm na Pontiaku (sme si vychutnávali tie super veľké americké fára, kde pod dva a pol litra snáď autá ani nevyrábajú) do jednej zo štvrtí Toronta. Štvrť je možno trochu nepresná definícia, Unionville je totiž malebná historická main street, to znamená jedna dlhá hlavná ulica, na ktorej stoja nekonečne pôvabné (a dokonale udržiavané) dvestoročné domy, ozdobené prednými verandami ako milé staré panie bielymi krajkami. Ročne túto atrakcie, v ktorej stoja až dvestoročné domy, navštívi milión turistov. Pri našej návšteve bolo všade plno, ulica pretekala ľuďmi a bolo to veľmi príjemné, všetci mali dobrú náladu a bavili sa a do toho nám robila podmaz veľmi príjemná jazzová kapela, ktorá sa práve rozohrievala v bielom drevenom pavilóne ako jedna z účinkujúcich na práve prebiehajúcom jazzovom festivale Unionville jazz of main (len v Unionville!), ktorá sa konal počas dvoch víkendov za sebou (podľa rozpisu víkendy v Unionville trvajú od štvrtka do nedele, teda aspoň tie jazzové určite.)

Pôvodne obkolesovali túto ulicu polia a farmárske usadlosti, ale v súčasnosti je village obkolesená suburbanistickými prímestskými obytnými štvrťami. To je to, čo sa teraz vo veľkom buduje aj u nás, v podstate obytné štvrte, zložené z len domčekov a malých záhradiek, prípadne poniektorí majú namiesto pozemku hneď za oknom benzínku, cestu a letisko. V Toronte to bolo krásne vidieť z lietadla a aj na Google maps si ich môžete pozrieť - veľké cesty (avenue a street), rovné ako podľa pravítka, rozdeľujú zem na pravidelné štvorce a v týchto štvorcoch sú zámerne nepravidelne rozložené uličky ako cestičky po dážďovkách. Ono sa to strašne ťažko popisuje, treba sa pozrieť. Stanko, stavár, sa tu momentálne vyjadril, že sa tomu vraví kondomíniá, teda nie tým bláznivým uličkám, ale tým moderným obytným štvrtiam. Od roku 1990, kedy zrejme uplynula doba, po ktorú bolo určené, že sa poľnohospodárska pôda v okolí nesmie zastavať, zmizlo okolo Unionvillu 25 percent pôdy pod mestskou zástavbou. Je to síce škoda, lebo Unionville v prírode muselo byť snáď ešte bohovskejšie, ale má to nesporné výhody - zažili sme svoje prvé kanadské parkovisko, veľké, neplatené a hlavne hneď za zadnými traktami budov, stojacich na main street - a to Laci ani nijako zvlášť nehľadal, lebo ako vždy samozrejme presne vedel, kam ide.

Úplne prvý dom Unionvillu bol postavený v blízkosti križovatky Kennedy Road so 16. Avenue v roku 1808 prvými kolonistami, ktorými v tejto krajine Angličanov a Francúzov boli samozrejme Nemci, ktorí prišli z Hamburgu a v roku 1794 tu osídlili prvú pôdu. Unionville je od dovntownu Toronta vzdialený 33 kilometrov severovýchodne. V roku 1840 sa pán White rozhodol, že keď sa tu pestuje obilie, treba mlieť a postavil prvý mlyn. Neskôr ich bolo viac a tak vznikla spoločnosť Unionmills, vlastniaca mlyny, vďaka ktorým sem bola neskôr zavedená aj železnica. V súčasnosti sú mlyny zatvorené a mesto hľadá niekoho, kto by ich oživil a spravil si v nich kaviareň alebo salón krásy alebo tak niečo. Podľa mlynárenskej fabriky pána Whitea bola neskôr pomenovaná aj village Unionville. Názov spoločnosti podľa análov vznikol z "act of Union" - zjednotenie jednotlivých kanadských provincií do jedného štátu. Aj v ostatných domoch sú reštaurácie, kaviarničky, obrazové galérie, kadernícke salóny a zmrzlinárne.

Unionville trading post, po našsky pošta bola postavená a otvorená v roku 1851, keď sa začal výrazný rozvoj a rozkvet Unionvillu. V roku 1960 staré budovy za nízke ceny skúpili developeri a vytvorili spoločnosť, ktorá sa dodnes stará o rozvoj a údržbu týchto krásnych domov a celého toho hurhaja a zábavy okolo. Od roku 1970 vytvárajú imidž starého mesta, domy prerobili na obchody a kaviarne a z mestečka spravili turistické centrum, našťastie veľmi príjemné vďaka nikdy nekončiacim festivalom a oslavám. Obchody sú decentné, ani som si nevšimla, že sú tam aj handry a dovnútra ma lákali hlavne galérie a možnosť pozrieť sa, ako vyzerajú tie staré drevené domy zvnútra. Veľmi sa mi páčia tie staré prúžkované látkové tapety v hnedej a pieskovej a tie parádne kvetinkované tiež. Zrejme nie sú skutočne staré, pretože v Kanade sa dá kúpiť normálne v modernom obchoďáku kompletne celé vybavenie domu vo viktoriánskom štýle - od kúpeľňových doplnkov až po obliečky, tapety a závesy. Bohužiaľ (našťastie, Stanko says) u nás by to bola nekonečná drina, všetko si to vyrobiť a tak náš byt nebude viktoriánsky (zase kto by to odprašoval, že). V ďalších rokoch pôvodné vetešníctva zo starých domov vytlačili ozajstné starožitníctva, reštaurácie, obchody s oblečením. A narodil sa turizmus. A Starbucks prišiel v roku 1990.

Na severnom konci tejto dlhej komerčnej ale zato pozoruhodnej main street stoja domy s galériami. Prvú galériu Unionvillu začal budovať mr. McKay, ktorý žil na tejto ulici a v na staré kolená sa stal mecenášom a podporoval Group of seven, najslávnejšiu kanadskú sedmu umelcov 20. rokov 20. storočia. Zo spodného podlažia svojho domu spravil galériu, kde vystavoval a predával ich diela, čo sa neskôr rozšírilo aj na susedné domy. Moderné obrazy súčasných umelcov v jednej z galérií, do ktorej sme sa zašli pozrieť, sa mi páčili, asi preto, že boli realistické a zobrazovali hlavne prekrásnu kanadskú prírodu (lebo dánski súčasní mi išli na nervy, ale zase to boli portrétové obrazy a pozerali sme si už šieste poschodie). Unionville festival bol prvý raz zorganizovaný v roku 1969 na podporu boja proti provinčným plánom, ktoré mali postaviť štvorprúdovú diaľnicu priamo cez stred mesta a zničiť historické centrum. Postupne posúvali diaľnicu stále ďalej na juh mesta a nakoniec bola postavená tak, že keď sa pozriete na mapu, niet sa čo diviť, že museli proti tomuto plánu bojovať ako diví, lebo v sieti bez výnimky pravidelných štvorcov je jediná krivolaká práve tá, ktorá obchádza Unionville.

Festival pokračuje dodnes a trvá takmer celý rok, od februára až do decembra pravidelne každé dva týždne organizujú dobrovoľníci pod záštitou spoločnosti, ktorá vznikla z pôvodného festivalu na záchranu mesta rôzne akcie, hudobné koncerty a festivaly, tanečné stretnutia, trhy, oslavy sviatkov, pamätné dni a jednoducho oslavu všetkého, čo sa dá vyhlásiť za oslavovania hodné a spraviť okolo toho fiestu. Torontčania si sem chodia oddýchnuť, sadnú si na múrik, kúpia si zmrzlinu a počúvajú jazz. A to sme spravili aj my. Z Unionvillu sme ešte zaskočili do podobnej štvrte o pár pravidelných štvorcov ďalej, do Markhamu, kde nám Laci s Brigitou ukázali historický domček, ktorý si takmer kúpili ešte pred súčasným. Nakoniec to nespravili, čo je zrejme dobre, dom je ako auto, nekonečný hltač peňazí a starý dom ani nevravím, ako studňa. Ale mne sa pozdával.

Masaryk Town

Kanaďania českého a slovenského pôvodu sa od roku 1945 združujú v kanadskej charitatívnej organizácii Masaryk Memorial Institute so sídlom v Toronte. Cieľom tohto inštitútu je udržanie českého a slovenského jazyka medzi prisťahovalcami, zvykov, tradícií, dejín a vôbec kultúrneho bohatstva našich krajín. Inštitút má aj kopec ďalších, veľmi vznešených cieľov, medzi iným si predsavzali aj informovať Kanaďanov o prínose Čechov a Slovákov pre kanadskú spoločnosť. V Masaryk Towne sa nachádza knižnica, vyučuje sa tu čeština a slovenčina, vypomáhajú sociálne slabším krajanom a v neposlednom rade, ako je dobrým zvykom našich slovanských národov, si vytvorili priestor pre malé krajanské žabomyšie vojny.

V krásnom parkovom areáli pri obytných domoch, do ktorého zaťala zuby nová doba, v dôsledku čoho sa jedna jeho časť premenila na golfové ihrisko, sa konajú hudobné podujatia. Laci nás odviedol k soche venovanej obetiam komunizmu, stvárnenej pripútaným chlapíkom podľa návrhu Karla Kryla.

Scarborough Bluffs

Laci nás podvečer ešte zobral pozrieť sa na blafs. Netušili sme, čo za atrakciu uvidíme a potešili sme sa, keď sa ukázalo, že ide o niečo podobné, ako sme videli na Mons Klint pri našej prvej návšteve kráľovstva Dánskeho. To, že blafy sú vlastne klinty, nijako neznížilo ich hodnotu v našich očarených očiach. Na rozdiel snehobielych útesov na dánskom ostrove Mon a doverských kriedových útesov, ktoré sme pozorovali pri prelete ponad anglický Albion, sú strmé útesy v Scarborough na kraji veľkého Ontarijského jazera hnedasté. Vznikali od čias poslednej doby ľadovej z naplavenín pritekajúcej rieky, ktoré jazero vekmi vykuslo do súčasnej podoby.

V parku, obklopujúcom pobrežie jazera, boli na každom kúsku zeleného trávnika rozložené rozvoniavajúce komponenty pre pique-nique a na náš údiv sa polehávajúce rodiny vyznačovali prevažne indickými črtami. Myslím, že okrem nás tam žiadny biely ksicht nekazil atmosféru, snáď len veľmi ojedinele nejaký cyklista. Až som mala tik zahaliť si vlasy. Zatiaľ, čo ja som poskakovala po kamennom násype a veľkých balvanoch s foťákom a obdivovala som obrovské jazero, frajeriacich skútristov, všetečné indické decká a blafy, Laciho kopla múza a k nášmu úžasu precítene zarecitoval komplet celú báseň Belie sa plachta osamelá originál v ruštine. Čumeli sme ako puci, tá báseň mala zvuk presne ako pobrežie a ja som práve vtedy zistila, že Laci nie je žiadny bielobradý suchý kmeť.


Beaches

Beaches sú miestnou obdobou kalifornských hipisáckych pláží, na ktorých sa rekreovali celebrity šesťdesiatych rokov. Piesková pláž obklopujúca jazero je lemovaná dreveným chodníkom, ktorý vedie až do centra Toronta. Líniu pobrežia takmer kopíruje Queen Street, na ktorej sú v nízkych domoch rozhodené kaviarničky od výmyslu sveta. Okrem long a short drinkov ponúkajú aj rôzne hudobné atrakcie ako jazzík a potme je celá ulica vysvietená neónmi. Električka, ktorá sa otáča na konci Queen Street, vedie až na Yonge do downtownu. Na niektorých domoch sme videli murals, nástenné maľby.

Stanko na Beaches stretol svoje identické kanadské dvojča. Keď sa dobre pozriete, vpravo za majákom je vidno kúsoček z prístavu a pri dostatočnej fantázii aj chrbát parku na torontskom Central Islande, kam sme sa pri tom všetkom zhone nedostali. Však nabudúce. Už celkom znavení sme si ešte pozreli tmavnúcu panorámu Toronta, z ktorej trčala naša známa CN Tower a parádne domky na uličkách medzi beaches a Queen Street. Bývať takmer na pláži môže byť parádne, ale zase keď z jednej aj druhej strany majú bujarých mladých, neviem, neviem, či sa v lete poriadne vyspia.

Keď sa večer nachýlil, cestou sme sa ešte stavili pre B&L kamošku Jitku, ktorá nedopatrením zmeškala včerajšiu oslavu Laciho narodenín a rozhodla sa oslavovať namiesto toho dnes. Laci nás odviezol zase domov, kde už čakala Brigita s nachystanou večerou. Trikrát denne teplá strava, to sa mi nestalo ešte nikdy v živote. Jitka doniesla klasické american pies (tie ploché, ovocím bohato plnené koláče v sladkom cukrovom ceste), nemohla som neochutnať, aj keď u mňa jesť sladké je vždy riziko. Ešte sme dostali od Laciho indického priateľa (ani za svet si neviem spomenúť na meno, Shankar?, Gituš, napíš pls) - takže Sheilish, ďakujem - zatiaľ neznámy mobil menom BlackBerry, ktorý sa nám veľmi osvedčil na našich nasledujúcich cestách.

Tak sme ešte za tmy sedeli na terase, maškrtili a klábosili. Sheilish mlel tak rýchlo po anglicky, že mu Brigita vravela, aby spomalil, že nestíhame... a on sa usmial, prikývol, že chápe a pokračoval v guľometnej paľbe. Niečomu sme rozumeli, niečomu nie, niečo nám preložili... ale postupom času sme rozumeli stále lepšie a aj mluvidlá sa nám začali prispôsobovať. Príjemný zvyk domácich (vo všakovakých obchodoch, fast foodoch a hlavne v Timovi Hortonsovi) opakovať foneticky správne naše "anglické" vety bolo ako absolvovať denne intenzívny kurz kanadskej angličtiny prirodzenou cestou.


Spísala schevka počas októbra 2008 až do 3.11.2008 za urputnej Stankovej pomoci
Súvisiace články
© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: