Kanada 2008

19. august, deň piaty

Cornwall

Tento rok sa mi podstatne znásobil počet pracovných povinností v tej ustanovizni, v ktorej sa snažím zarobiť si peniaze na živobytie a tak sa po príchode domov každý deň zmôžem už len na nutné úkony a večer pravidelne skončím schúlená v kresle nad knižkou a čoraz častejšie len tak pred telkou s krížovkami. V poslednej dobe mám hrozne unavené oči a po celom dni čučania do monitora sa mi predstava, že to budem opakovať ešte aj doma, zdá byť neprekonateľná. Cez víkend sa zase snažíme čo najviac vypadnúť niekam von a tak, hoci mi Stanko pravidelne pílieva uši s tým, že by sme mali už konečne niečo napísať, som od februára v tomto smere nič nespravila a nemám iné ospravedlnenie ako to, že sa mi skutočne nechce. Preto sa Stanko podujal niečo spísať sám s nádejou, že ma to zaujme a zahodím konečne ten blok niekam preč. Asi by som svoju lenivosť neprekonala ani dnes, nebyť minulotýždňového víkendu, kedy sme namiesto niečoho rozumného, ako je pobehovanie po lese a kopcoch, robili nanajvýš otravnú činnosť, ktorú z duše neznášam - nakupovali sme. Pozitívom sa to stalo v momente, keď sme stretli môjho obľúbeného kamaráta Tibora, s ktorým sa inak stretávame bohužiaľ len sporadicky. Jeho tvrdenie, že každú chvíľu pozerá na našu stránku a nič, vo mne prebudilo moju pospávajúcu zodpovenosť a konečne som aspoň začala. Piaty deň nášho pobytu v Kanade teda popísal Stanko - okrem skanzenu - a ja sa mu do toho idem montovať.

century motel parking place ranný predmestský ruch večerný fastfood ranný fastfood

Keď sme sa do ružova vyspinkali v našom prvom americkom moteli Century v Cornwalle (áno, ešte furt ma držalo nadšenie a dojem, že som vo filme), vyšli sme do vymaľovaného počasia, keď sa cez noc vypršalo a ukázalo sa slniečko. Keďže sme mali pripojenie na net, tak sme hneď našli nejakú blízku kešku a zabránili nástupu abstinenčných príznakov. Tu sme sa prvýkrát stretli s kanadským prístupom ku kešeniu, keď jednoduchá prechádzka predpokladá 20 minútové presekávanie sa cez pekelný prales a naozaj k nej nie je prešľapaný chodníček zo žiadnej strany. Našťastie sme v Kanade nestretli pŕhľavy, to by už bolo naozaj nepriechodné.
Zaujímavé je, že hoci komáre sú v Kanade prítomné skutočne všade, vo veľkom množstve a veľké ako kurence (ak sa opakujem, nechajte ma), na naše prekvapenie sme nikde nenarazili na dva nami nenávidené prvky slovenskej prírody - pŕhľavu a kliešte, ktoré sa v posledných rokoch neskutočne rozmnožili a dostali sa aj do horských oblastí, kde predtým boli len veľkou výnimkou. Na kliešte sme sa neskôr vypytovali aj Laciho, ktorý potvrdil, že sa tu vyskytujú len veľmi výnimočne. Tak nás to potešilo, že sme si vymysleli fiktívnu firmu na vývoz týchto dvoch chýbajúcich elementov zo Slovenska, kde ich je viac, ako treba, priamo do Kanady.

cornwall/massena bridge lokomotíva bez koľají kanadský hájik železničné teleso

Každá keška (v origináli geocache a v skutočnosti krabka s pokladom) má pridelenú obtiažnosť riešenia a terénu od 1 do 5. Pri hľadaní kanadských pokladov sme zistili, že vďaka neskutočnej prírode je tu rebríček týchto dvoch hodnôt nastavený úplne inak, ako v európskych krajinách, kde je samý dom a najväčšia divočina, v ktorej sa dá stratiť, má rozmery "lesíka" za každým kanadským vidieckym domom. Predieranie sa cez popadané kmene stromov, prerastené burinou vyše hlavy, ktoré by u nás nieslo hrdý terén 3, bolo tu hodnotené ako 1 (najslabšia námaha, dokonca prístupné pre vozíčkárov), naproti tomu obtiažnosť nájedenia (každý poklad je zamaskovaný, aspoň som si to vždy myslela) je tu 3, keď je cez krabičku položený jeden kus stromovej kôry, čo je maskovanie také priehľadné, že by si ho u nás nikto nedovolil.
Po naplnení kešerských potrieb sme si išli pozrieť z blízka na neskutočný most Cornwall/Massena Bridge, spájajúci Kanadu a USA, built 1962, cez rieku Svätého Vavrinca. To som ešte netušil, že tu sa, ako všetko, malé mosty nestavajú, a aj ďalšie, ktoré sme po ceste stretli, vyzerali, akoby ich nikdy nevidel miestny ochranár, hlavný architekt, združenie občanov za umiestnenie akejkoľvek stavby niekam inam a hlavne investora výsledná suma zaujíma len ako pekné číslo, keďže podľa množstva použitého materiálu je US Steel priamym sponzorom miestnych SSC.

The Long Sault Parkway


Na logo parkov na rieke Svätého Vavrinca môžete kliknúť, pozrieť si mapu a atrakcie a naplánovať si parádnu dovolenku.

Raňajky sme zvládli u Tima, ofotili si motorky a zistili, že sme včera za dažďa prebehli Upper Canada Village, čo je atrakcia, ktorú odporúčajú dvaja sprievodcovia z dvoch, ktoré sme mali. Tak sme na chvíľu obrátili kormidlo a nasadili smer proti prúdu, aby nám druhý skanzen neušiel. Skanzeny sú v Kanade naozaj neopakovateľné, myslím, že stoja za strávený čas. Cestou hore proti prúdu sme stretli ďalšiu parkway, tentokrát Long Sault Parkway. Vedie cez kopu ostrovov a ostrovčekov, ktoré vznikli po napustení priehrady Long Sault Dam v roku 1958. Long Sault boli pôvodne pereje, ktoré zabraňovali námornej plavbe do veľkých jazier. Napustením priehradného jazera sa tento problém vyriešil, ale zase zatopili nejaké dediny plus cestu a aj miesto hlavnej bitky z vojny roku 1812, Cryslerovu farmu. Tú Vám ukážeme neskôr, medzitým sme na miestnych ostrovoch pozbierali prvé úlovky do našej zbierky zvanej "Výlet za losmi".

long sault parkway mille roches island priehrada v pozadí macdonell island

Long Sault Parkway je jednoducho asfaltová cesta, spájajúca spústu drobných ostrovov, ktoré vznikli po zatopení údolia. Na niektorých ostrovoch sú kempingové miesta, zvané Campsite, kde miestni s obľubou trávia čas v krásnej prírode kúpaním, kanoistikou a hraním plážových hier. Jednu zo zatopených ciest bolo vidno aj voľným okom a vo vode po kotníky sa po nej prechádzala kempujúca mládež. Všetky ostrovy sú krásne upravené s pestovaným, hustým a zeleným a ako inak, kanadským trávnikom. Nechápem, ako tu všetko môže byť po tej brutálnej polročnej zime zakaždým v lete znovu také zelené. Brigita nám po prílete spomínala, že kým sme prišli, tak po celé leto každý deň pravidelne spŕchlo, ale nám zapršalo tuším len v ten prvý pondelok, keď sme vyrazili a potom sme mali tri nádherné, jasné a slnečné týždne. Potom sme ale odlietali s hurikánom Hana v chrbte a vďaka nemu sme nielen mali turbulencie celých 12 hodín cesty, ale navyše sme aj leteli o 100 km za hodinu rýchlejšie ako cestou tam, ako nás tlačil pred sebou.

islands toilettes saint lawrence river wales island

Rieka Svätého Vavrinca je v týchto miestach široká a pokojná, ostrovy sú prekrásne upravené - tam kde sa vyskytujú ľudia, je hladký trávnik, tam kde ľudské oko dovidí, ale Kanaďan sa nebude predierať, je príroda, ako má byť - zákutia pri vode s ovisnutými vŕbami a šachorinou, kačkami a poľnými kvetmi. Prekvapilo nás, aký je tu kľud, napriek tomu, že boli práve letné prázdniny. Keby bol tento kúsok zeme voľne prístupný u nás, ležalo by tu telo na tele, nebyť toho, že u nás by to bola chránená krajinná pamiatka. Kanada sa vyznačuje v prvom rade obrovským priestorom. Takmer nikde nie sú vysoké budovy a všade - s výnimkou centra Toronta - je vidno nekonečnú, rozľahlú oblohu - a aj v tom Toronte majú zrkadlové mrakodrapy, aby to nebo bolo aj v uliciach. Nebo ma v Kanade absolútne fascinovalo, bolo všade, obrovské, dramatické a neprehliadnuteľné (kuk napríklad na panorámu rieky) - nechápem, ako môže byť väčšie, ako u nás doma.

pique-nique place dickinson island way to hoople island zelené zákutie svištie sídlisko

Ostrovy majú pekné miestočká na piknik, a aj na stanovanie, tak sme sa tu trošku potulovali, okukali nástenku s historickými fotografiami, ktoré spravili predtým, ako napustili priehradu. Evka sa tu znovu potešila kanadskému zvyku mať všade fungujúci, čistý záchod s hajzlákom zadarmo. Potom sme sa už len tak posúvali po parkway smerom k dnešnému cieľu, keď tu, čo nevidím, na mňa spoza zvodidla vykúka svišť. Tak sme rýchlo zacúvali a opatrne sa išli pozrieť, že čo to je za tvora. Aby som hneď na úvod prebehol všetky formality, boli veľký, vypasený a prudko kanadský. Bolo ich tam zopár, moc sme ich netrápili, nechali sa fotiť a filmovať a keď sme už boli dosť blízko, to znamená skoro na dotyk, tak fukli do zeme. Nechápem, ako takémuto otrlému tvorovi môže vadiť tých pár skialpinistov, čo sa preháňajú v Žiarskej doline.
Schevka: Ja to s tými záchodmi vidím tak, že keď sa vyberiete do pravej kanadskej divočiny, takej, o ktorej sa vraví, že sa v nej stratí každý štvrtý turista, určite aj tam na každom piatom kilometri stojí nenápadný drevený záchod, čisto vypulírovaný a s novou rolkou toaleťáku. To len v dramatických kanadských filmoch, kde sa ukazuje úžasná príroda, ktorá je v skutočnosti oveľa úžasnejšia, je im žinantné hovoriť, že sa zachránili vďaka tomu, že sledovali stopu hajzlíkov.

na stráži marmota monax zoči vuši hus kanadská

So svišťami sme sa zabávali dobre pol hodiny, nechali ma prísť skutočne na kúsok, asi tak meter, zvedavo si ma obzerali, komunikovali medzi sebou a aj so mnou, pózovali krásne vystretí alebo majetnícky rozvalení na svojej nore - a keď som prišla na dosah, rýchlym pohybom zmizli. V mieste, kde sme sa točili, nám cez cestu ešte prechádzalo stádo kanadských husí Branta canadensis, ktoré sme tiež doteraz ešte nestretli, tak sme nafotili aj tie, nech máme do zbierky.
Klasický Stanko decenťák. V skutočnosti jediným, na čo si na týchto ostrovoch bolo treba dávať pozor, bolo, kam si jeden sadne či stúpi - stráne a lúky boli obsypané husími exkrementami ako naše paše kozími bobkami. Krásne, veľké a poriadne drzé husi - asi ako labute na Kuchajde - sme stretli až na poslednom ostrove a bolo ich obrovské stádo, či kŕdeľ, či v čom sa to zbiera. Zabrali si celý ostrov a bolo im srdečne jedno, že po ceste chce prejsť auto a jasne si mysleli, že tento ostrov je iba ich. Chvíľku sme sa s nimi bavili, ale viac ich zaujímala tráva, tak sme prešli posledným mostom zase na pevninu. Mimochodom, prejazd cez ostrovy po Long Sault Parkway nie je zadarmo, platili sme tuším 7 dolárov za auto. Potom sme sa už pobrali v ústrety histórii.

Na logo Upper Canada Village môžete kliknúť - otvorí sa ich stránka, kde si môžete všetko vrátane mapy a jednotlivých domčokov krásne pozrieť.

Predtým, než sme sa začali venovať skanzenu, sme objavili pamätník bitke, ktorej Kanaďania hovoria "The Battle that Saved Canada" (bitka, ktorá zachránila Kanadu). Cryslerovu farmu, kde hŕstka Kanaďanov vzdorovala Američanom vyvážajúcim revolúciu, spolu s monumentom, pripomínajúcim predchádzajúce, po napustení priehrady presťahovali k Upper Canada Village. 11. novembra 1813 tu 800 Kanaďanov zastavilo armádu Generála Jamesa Wilkinsona, ktorý sa snažil dobiť Montreal. Potom, ako bol odrazený, sa musel chalanisko aj s armádou stiahnuť späť do USA a tam prezimovať. Po zachytení amerického útoku sa britská armáda zmobilizovala a nasledujúcom roku zaútočila na Washington, Baltimore a New Orleans. Washington dobila, vypálila Biely dom a tak. Takže v tomto roku sa obidve zúčastnené strany dohodli a vojnu ukončili. Vojna z roku 1812 je na obidvoch stranách chápaná ako veľké víťazstvo, Američania si pripísali ďalšie víťazné bitky a na druhej strane, nebyť vojny z roku 1812, je možné, že by sa kanadské provincie nespojili do jednej konfederácie, pretože spoločný nepriateľ zjednotil francúzskych a anglických osadníkov (ktorí sa dodnes úprimne neznášajú) a posilnil národné cítenie. Múzeum sme obišli, vyšli sme na kopec, kde je mohyla a nejaké delostrelectvo. Delá sú otočené na USA, ja fakt neviem, čo proti nim všetci majú, ale keby to taký Usáma vedel, možno by vynechal ostreľovanie kanadských jednotiek v Iraku.

náučná kniha fontána delami na usa miniatúrny vlak harley davidson

Upper Canada Village založili z domov, zozbieraných v dedinách, zatopených v priľahlej priehrade, čo je informácia, ktorá je u nás v každom skazene ako základ. V podstate, ak nepostavíš priehradu, nemáš skanzen, lebo domy spadnú samy. Kanadský skanzen je neskutočne živý organizmus, tak sme sa po úvodnom zážitku v Black Creeku tešili na ďalší. Už na bráne nás vítala vytešená teta v dobovom oblečení, keď sme sa snažili získať prvú kanadskú pečiatku do valašských pasov. Pečiatku sme nezohnali, v Kanade to nie je také jednoduché, doniesli sme si ich, že by sa dali na prstoch jednej ruky zrátať a to väčšinou ich získanie obnášalo dlhé vyjednávanie. Vychutnali sme si návštevu plnými dúškami, dokonca sme využili aj viacero miestnych atrakcií. Skanzen Vám popíše evka.
Pečiatku sme nakoniec zohnali pri odchode, jedna teta nás poslala ku druhej, zase sme chvíľu tampónovali, stampovali, kolektovali a mávali pečiatkárskymi pasmi z Valašska (Stanko aj s originálnymi podpismi Harabiša a Polívku) a od druhej tety nás prevzala tretia, ktorá nám cestou do starej pošty vysvetľovala, že jej staručká poštová pečiatka má sto rokov a nevie, ako sa otlačí, ale otlačila sa perfektne aj mne aj Stankovi a teta bola celá dojatá, že nám vyhovela v takej zložitej veci a aká je jej pečiatka a vôbec celá práca v skanzene úžasná, až sme nakoniec mali všetci slzy v očiach, teda Stanko nie, ale ona stopro.

vstup do skanzenu križovatka tkáčsky mlyn špulky, cverny, člnky prístavba na kotol

Hneď pri vstupe do Upper Canada Village, čo sa dá preložiť ako Hornokanadská dedinka, okrem toho, že od nás pýtali peniaze, a keby len koruny, ale rovno kanadské doláre, a to v počte dvakrát 18,95 $, nás potešili nápisom Welcome to Upper Canada Village, where history is made fun! Skanzen, ktorý je otvorený denne od 16. mája do 11. októbra od 9:30 do 17:00, nie je skanzen, ako ho poznáte doma. Toto je doslova živúci organizmus. Samozrejme, neoplatí sa prísť o štvrtej, pretože na prehliadku celej dediny je potrebných niekoľko hodín. Pokiaľ máte len hodinu či dve, majú pre Vás plán trasy, na ktorých si stihnete prezrieť najvychytenejšie pikošky, ale my sme mali času (relatívne) more a tak sme si všetko do detailu vychutnali. Hneď napravo pri bráne je veľký dom, v ktorom je jeden z najväčších darčekových obchodov východného Ontária. Predávajú sa v ňom všetky ručne spravené výrobky, ktoré vyrábajú osadníci v dedine. Ak ste ešte nepochopili, z čoho pramení rozdiel medzi kanadskými a slovenskými skanzenmi a naše potešenie, tak to spočíva v tom, že počas sezóny sú všetky domy kanadských skanzenov obývané skutočnými ľuďmi, ktorí v nich pracujú v dobovom oblečení a popri tom vysvetľujú návštevníkom históriu "ich" domu, pôvodné postupy ich "zamestnania" a všetko, na čo máte práve chuť sa v tej chvíli spýtať.

a podkúrime parné mlyny s.r.o. para pre nite aj múku sudy a vrecia kováč za vodou

Domy sú zreštaurované a každý "majiteľ" sa im s láskou venuje. Títo ľudia sú počas sezóny celkom prozaicky zamestnancami skanzenu. Trochu musia vedieť robiť to, aké zamestnanie majú pridelené, pretože síce domácu pani zvládne kde kto, ale záhradníka alebo farmára, to už nie je také jednoduché, a viac ako trochu musia byť dobrí herci, trochu sa musia naučiť históriu domu a pracovné postupy, ale aj zahrať či zapózovať zvedavým návštevníkom. Skanzen angažuje aj niekoľkých skutočných hercov, väčšinou mladých, alebo študentov, ktorí hrajú na ulici rôzne scénky. V určenú hodinu sú rôzne akcie, niekedy hrá celá divadelná skupina predstavenie, inokedy vyhráva filharmónia alebo potulná kapela. Nás napríklad výrazne pobavil inzerát, hľadajúci na letné prázniny dvoch škótskych chlapcov vo veku 10 rokov. Všetky budovy slúžia účelu, na ktorý boli v tejto osade určené a všetky stroje v nich sú plne funčné. Hneď na začiatku nás zastavil vysoký a rozľahlý murovaný mlyn, v ktorom ujo kurič práve prikladal do vysokého parostroja, mlynár s pomocníkom v klapaní strojov a drevených debničiek preosievali múku, umletú starým spôsobom pod mlynským kameňom, z obilia, ktoré zasadili a zožali miestni farmári. Ešte aj ten mlyn bol v porovnaní s našimi (a že sme ich na Slovensku a v Čechách už navštívili hodne) obrovský.

jazierko pri mlynoch hámor s pilčíkom metliarovo obydlie pioniersky zrub kukuričné stĺpy

Na druhej strane jazierka takmer celý na koloch nad vodou stál jednoduchý drevený dom, ktorého pýchou je vertikálna píla, poháňaná vodným pohonom. Nad hámrom stál pilčík a s ospalým potešením sa pozeral, ako sa veľká píla pomaly, zub za zubom, prekúsava dlhým kusom dreva. Táto malá vodná píla je typická pre prvú polovicu 19. storočia. Pracovali v nej dvaja muži, aby mohli obsluhovať obrovskú kanadskú dvojručnú pílu. Píla bola zvyčajne prvou budovou, ktorá sa stavala v novo založenej pionierskej osade, pretože dodávala osadníkom všetko drevo. Po zavedení vodného pohonu sa už nemuseli osadníci pri veľkých stavbách oháňať sekerami a ručnými pílami. Drevo však nepotrebovali len na stavbu domov, ale aj na výrobu nábytku, sudov, zbraní, vozov - alebo, v ďalšom a vyššom štádiu - aj chodníkov. (Tiež Vám to tak strašne pripomína Settlers? Tí Nemci museli písať návrh riešenia v Kanade.) Tesne veľa píly, tak, aby mal poruke dostatok drevených palíc, vyrába metliar svoje výrobky z broom corn - metlovej kukurice, ktorá síce rastie aj v Kanade, ale väčšinou je dovážaná zo stredu Spojených štátov. Metlová kukurica je odroda ciroku, z ktorého sa metly, kefy a ostatné výrobky robia aj u nás. Metliar v Upper Canada Willage vyrába dva druhy metiel, klasickú guľatú a modernú plochú metlu.

máme napílené klídek, pohoda už sa parí nad strojom debata pri práci nákladná doprava v praxi

Následne sme prešli okolo najstaršieho pionierskeho zrubu v dedine, prvej stavby skanzenu, ktorý sa vyznačuje v kanadskej tuhej zime tak potrebným kamenným kozubom, ktorý zaberá celú zadnú stenu. Inak je to riadny drevený zrub. Pýtala som sa Laciho, prečo sa aj moderné domy v Kanade stále stavajú z dreva, a on mi vysvetlil, že by sa v tuhej kanadskej zime, keď je niekedy - a dosť často - aj 40°C pod nulou, kamenný dom nevykúril a neudržal teplo tak, ako drevený dom. Kanada je bohatá na drevo a tak pilčíci spokojne vyrábajú fošne, až sa im pred zašednutou budovou nad vodou hromadia veľké kopy čerstvo narezaného, čistého a voňavého dreva. V modrom voze ťahanom dvomi koníkmi nás minuli hudobníci, ktorí nás v zákrute vášnivo pozývali na svoje predstavenie, ktoré o chvíľku začne. Nad kamenným mlynom oproti cez vodu stúpajú mraky bieleho dymu z parného stroja a na ceste (trpezlivo som čakala niekoľko minút, kým nastane vhodná chvíľa) sa stretli dva povozy, náš už známy bielobradý osadník, ktorý odovzdane vozí seno pre statok a kone a sused s vozom, ťahaným dvomi volkami. Obaja zastali a dali sa do reči, ignorujúc nás, ako by sme tam ani neboli, zatiaľ čo my sme sa skvele zabávali a ja som fotila o dušu. Nakoniec pán s koníkom svojím pokojným tempom odjachal a statkár s volkami nás zobral na vedomie a krásne nám zapózoval pred vyhňou kováča a kolára.

cabinet & chair maker pred školou konské sily po práci oddych učiteľka s desiatou

Pri osídľovaní na začiatku 19. storočia stolár vyrábal jednoduchý drevený nábytok, rámy postele, stoly, stoličky a police, ale aj truhly (skrine sa na šaty ešte nepoužívali). Drevom ho zásobovala neďaleká píla. V 50. rokoch, keď sa osadníci zabývali a mali čas vymýšľať, začali po stolárovi chcieť prepracovanejšie kúsky. Stolári sa učili kopírovaním nábytku, ktorý si doviezli bohatší osadníci z Anglicka. Postupom času bol štýl nábytku ovplyvnený výrobkami, dovezeným kolonistami z iných krajín a keďže sa stolár musel prispôsobovať požiadavkám svojich klientov, bol stále zručnejší a tak vznikol dizajn.
Základné školské vzdelanie bolo zadarmo, budova školy a plat učiteľa boli financované z miestnych daní a štátnych dotácií. Prevažná väčšina detí chodila do školy minimálne šesť rokov, naučili sa čítať, písať a počítať, základy vedy a histórie, kresťanské princípy morálky a slušného správania. Disciplína detí bola podporovaná fyzickými trestami a dokonca aj hrozbou verejného poníženia. Deti písali kriedou na bridlicové tabuľky. Bystrejšie deti rodičov, ktorí si to mohli dovoliť, mohli vo vzdelávaní pokračovať na gymnáziu. Mladí muži sa pripravovali na štúdium práva, medicíny, teológie alebo na kariéru učiteľa, mladé dámy sa venovali umeniu a charite. (Tá Anna z toho priam odkvapkáva, cítite to?)
Na Rossovej farme dvaja chlapíci s dvomi koníkmi, chodiacimi do kruhu, pílili guľatinu na drevo na podpal, ale keď sme prišli nakuknúť, práve si dali oddychovú pauzu.

škola v prírode pendulum so senom takto sa orie naživo makajúci záhradník plne funkčné interiéry

Školské domy boli v budovách, ktoré obec obetovala na tento účel, takže boli zle osvetlené, vyhrievané pecou, s niekoľkými knihami a potrebnými pomôckami na učenie. Učilo sa v jednotriedkach, kde boli spolu deti všetkých tried a učiteľ rozdeľoval úlohy a vyučoval po skupinkách. Kvalita školského vzdelania striktne závisela od učiteľa každej školy. Po založení konfederácie boli zavedené štandardné texty a učebné postupy a kvalita vzdelania sa zvýšila. V nedeľu deti chodili do nedeľnej školy do kostola, kde sa učili naspamäť citáty z biblie a katechizmus. Biely drevený kostol církve Kristovej bol postavený v roku 1837 v klasicistickom štýle, má však klenbové gotické okná a romantickú vežu s ozdobným zábradlím. Vo vnútri sú tvrdé drevené lavice, ktoré boli prenajaté farníkom. Len posledné lavice a zadná galéria boli zadarmo. V kostole nie je nikde kríž ani sviečky, v roku 1860 by takéto veci v kostole veriaci neprijali. V priekopníckych dobách bola viera a kostol silnou podporou v drsnej realite života v novej krajine. Kostol bol miestom stretnutia a pre mladých miestom, kde si hľadali partnera. Oproti, pri kamennom farmárskom dome, v záhrade tvrdo makal záhradník, sadiaci kvety v hriadke pri bielom latkovom plote.

čokoládový parlour záhradník po štvrťhodke obrovské a smradľavé maličké a smradľavé sviňa zožerie aj človeka

Hneď vedľa kostola je postavený dom luteránskeho pastora. Dlho po osídlení sa bohoslužby konali v nemčine, na angličtinu sa prešlo až po roku 1860. V bielom dome, ktorý pastorovi a jeho rodine poslavili osadníci, mal pastor okrem bytu aj kanceláriu so samostatným vchodom pre súkromné návštevy. Keďže pastor bol väčšinou prizvaný z inej osady a podmienkou jeho prítomnosti v miestnej farnosti bolo zabezpečenie bývania pre neho a jeho rodinu, fara bývala pre istotu majetkom farnosti, nie samotného pastora. Parlour (salón) bol prijímacou izbou, v ktorej rodina prijímala návštevy. V chudobných domoch táto miestnosť chýba, ale každá zámožnejšia rodina si na výzdobe a nábytku svojej prezentačnej miestnosti dala záležať. Steny boli vyzdobené zdobenými papierovými tapetami, jedálenský nábytok, závesy a obrusy boli z luxusných textílií, v salóne bol dokonca veľký klavír. Samotná rodina však túto miestnosť nepoužívala, mali vlastnú obývačku a jedáleň, v ktorej sa stretávali.

farmárska usadlosť teta varí chilli fazuľu čerstvé prísady vyučko v prírode prievozník

Farma Loucks (Lúčky) patrila rodine farmára, potomka nemeckých prisťahovalcov. Centrálnou budovou je kamenný statok a okolo neho sú rozmiestnené hospodárske budovy a polia. Zámožný farmár bol prvým zamestnávateľom v osade, pretože na rozľahlom statku potreboval pomoc pri chove dobytka, prasiat, hydiny, pri prácach na poliach a v záhrade. Keď sa mu darilo, a kravy riadne dojili, rozvíjal ekonomiku tým, že postavil napríklad fabriku na výrobu syra. Vo veľkej kuchyni kamennej farmy varila pani domáca chilli con carne vo veľkej panvici, ktoré rozvoniavalo celým domom a nám, ktorí sme naposledy jedli ráno jeden bagel s kávou u Tima Hortonsa, tiekli slinky. Rozmýšľali sme, či sa chilli nedá kúpiť, ale ešte nebolo celkom hotové a medzi dverami už prešľapoval náš známy záhradník, očividne hladný. Vybrali sme sa preto radšej von, do krásne udržiavanej, ale napriek tomu bujne rastúcej záhrady, plnej známych, ale nečakane prerastených zelenín. Celkom na konci celej osady, pri ústí obecného kanála do rieky sv. Vavrinca, trúbil na veľký medený roh prievozník.

konská sila pred kapotou typický drevený maják živý kón v protismere pozor na prsty voňavá stajňa

Ako som uvidela pramicu a ľudí, čakajúcich na odvoz, nevediac, či a kedy sa táto atrakcia opakuje, schmatla som Stanka a zasunula ho do pramice bez ohľadu na to, že sme ešte nenavštívili telegrafnú stanicu a budeme sa musieť zase vrátiť cez celú osadu, ako mi Stanko hneď vysvetlil. Už sme ale sedeli priamo pod prievozníkom a moje nohy sa tešili, že chvíľku nemusia chodiť, takže v tej chvíli mi to bolo celkom nelogicky jedno. Pozdĺž celéha kanála vedie chodník, po ktorom chodí koník s vodcom. Konik kráča pokojným krokom a ťahá za sebou dlhý povraz, na ktorého opačnom konci je priviazaná pramica. Kanál nie je rovný, ale zatáča doprava v pravom uhle. Na rohu zákruty je prefíkaný kôl, okolo ktorého vodič koňa prehodí povraz, aby pramica nenasledovala koňa diagonálne do brehu, ale aby pekne obišla nárožie. Na pramici vpredu a vzdadu stoja dvaja dedinčania, ktorí pomáhajú riadiť pramicu dlhými bidlami. Pramice boli v minulosti používané na prepravu ťažkého tovaru. Na protiľahlom brehu stojí prekrásny belostný drevený maják, taký typický pre kanadské pobrežie. Z pohľadu z pramice na vilidžu nemáme ani jednu fotku, pretože veľká americká mamina, tlačiaca kočík s najmenším dieťaťom, ktorá usadila svoje dve malé deti tesne pred nás, po celú dobu klusala paralelne s pramicou po brehu tesne za koňom a vykriklovala na nich povely.

vojdú sa všetky? kočiš zztopák hospoda a news original výhľad z hostinskej izby zájazdný hostinec

Na križovatke ciest stojí Cookov zájazdný hostinec, ktorý sem bol presťahovaný z Kráľovskej hlavnej cesty medzi Kingstonom a Montrealom, kde slúžil ako prestupné miesto pre autobusy a dostavníky a odpočinkové miesto pre cestovateľov, prichádzajúcich loďami po rieke sv. Vavrinca. Ako sa cesty zlepšovali, ľudia začiali viac cestovať za prácou aj za objavovaním nových miest a vznikala potreba slušného ubytovania. Pred zájazdným hostincom zastavil žltý dostavník, ale všetci cestujúci sa do neho nezmestili. Na prízemí budovy je spoločenská miestnosť, ktorá slúži ako jedáleň a hostinec. Tu sa stretávali obchodní cestujúci, uzatvárali obchodné zmluvy, ale aj klábosili a hrali karty. Na poschodí sú plne zariadené hosťovské izby, do každej sa dá vojsť a všetko si poriadne popozerať. Hostinec sa stal podobne ako kostol miestom pre spoločenské aktivity komunity. Na poschodí je okrem hotelových izieb aj veľká tanečná miestnosť zvaná ballroom, kde sa okrem tanenčných večierkov konali aj prednášky, politické a kultúrne stretnutia, koncerty a súdy. Ak bol hostinec plný, delili sa o izby alebo spali na zemi v sále. Na veľkom dvore hostinca sú stajne pre kone a prístrešky pre vozidlá cestujúcich.

kostolné predtišie zvonia na obed hrobčeky s výhľadom obuvník s prekvapením fajnový kováč kanvár

Od Cookovej krčmy sme odbočili na Kostolnú, kde sme sa ešte raz prešli popred kostol, pozreli sme si aj cintorín a keďže bol práve čas obeda, chvíľu sme pozorvali osadníkov, náhliacich sa na poludňajšiu prestávku. Obuvník mal dvere pod zavesenou čižmou dokorán, tak sme vošli a poobzerali sa. Posledným domom pre kanálom je klampiar, ktorý nesmel chýbať v žiadnej osade, pretože základnou výbavou pre domácnosť aj podnikanie boli cínové nádoby. V dielni klampiar s pomocníkmi vyrábal a priamo aj predával praktické vecičky ako lampy, vedrá, panvice, sviečky, kanvice, misky, taniere, ale aj plechové vane, rýny, odkvapy a rúry k peci. Tenké cínové plechy boli dovážané z Británie. Klampiar z nich vystrihoval a rôznymi zaujímavými nástrojmi spracovával diely a letovaním vytváral finálne výrobky. Niektoré z vecí, ktoré má fajnový kováč (tinsmith) vo svojej dielni na policiach, si návštevníci môžu zakúpiť v obchode pri vstupe, ale vaňu sme tam nevideli.

flauta na voľné chvíľky drevený chodník obchod a pošta v jednom fešanda za pultom ujo pekár

Keď sme sa od klamparovho domčeka vracali na Queen street, ozvala sa z obuvníkovho domčeka perlivá melódia, hraná na priečnu flautu, tak Stanko vyrazil, aby obuvníka zachytil, ako si príjemne trávi voľné chvíľky bez zvedavcov v tichom domčeku. Mladý muž sa snažil flautu ihneď odložiť, ale Stanko je rýchly ako paparazzi. Obuvníci väčšinou pracovali sami vo vlastnom dome alebo v malej dielni blízko domova. Potrebovali len malú sadu náradia, drevené formy a kožu. Topánky po dlhú dobu zostávali výhradne ručnou prácou, hlavne v malých mestách a na dedinách. Obuvník obchádzal svojich zákazníkov po domoch, meral im nohy a topánky potom šil vo svojej dielni, alebo opravoval tie, čo zozbieral pri pochôdzkach, alebo mu ich priniesli. V najobyčajnejšej drevenej budove hneď vedľa obudvníka je sídlo Starovekej bratskej slobodomurárskej lóže. Členovia tejto lóže neboli skutočne murármi, ich prácou bolo budovať (murovať) ľudskú morálku.

aký pekný prístavok ginger beer in hotel slečna s plným košíkom pani domáca ako na dlani

O kúsok ďalej na Queen street stojí sklad a obchod so zmiešaným tovarom v jednom, pekne zvaný Koloniál. V takomto obchode sa predávala väčšína tovaru, ktorý osadníci potrebovali. Slečna za pultom bola pekná a pri fotení sa profesionálne tvárila. Regály ponúkajú pestrú paletu výrobkov, ako je oblečenie, ozdoby, látky, čaj a nástroje, cukor a korenie, hrnce, panvice, ale aj lieky. V obchode bola zakomponovaná aj pošta. Potom sme zapadli do pekárne, v ktorej dvakrát denne pečú čerstvý biely chlieb, ktorý si tiež môžete kúpiť, rovnako ako čerstvo umletú múku. Hoci si poľnohospodári a mešťania piekli chlieb doma, pekár piekol v horúcej tehlovej peci chlieb pre hostince a cestujúcich. Do Williardovho hotela sme len nakukli, lebo bolo plno, ale je to prekrásny dom zo všetkých strán, typický biely drevený dom s verandami a prístavkami z roku 1790. Jeho perfektná zachovalosť ukazuje, aké kvalitné materiály boli v 18. storočí na výstavbu budov použité, dom má takmer 220 rokov. V hoteli si môžete pochutiť na klasickom jedle z pečeného mäsa, zemiakov, zeleniny a na domácom jablkovom koláči.

pred domom senátora senátorská vznešenosť malebné stodoly krajčírska dielňa klobúky musia byť

Crysler Hall bola postavená ako rezidencia pre obchodníka s drevom Johna Cryslera, syna toho Cryslera, na ktorého farme sa konala vyššie popísaná slávna bitka. Každý z jeho dórskych stĺpov je vyrobený z jediného kmeňa borovice. Liatinový plot (aj vo veľkých mestách je dodnes zvykom mať minimálne zozadu klasický latkový plot, lebo ho platí vláda), kruhová príjazdová cesta, formálna záhrada s kvetmi a udržiavaným trávnikom podčiarkujú dôstojnosť gréckej architektúry. Zo zadnej stany domu sú veľké ovocné sady. Väčšina osadníkov mala v tej dobe oveľa skromnejšie príbytky a preto takúto stavbu považovali za príliš pompéznu. Na rohu Maple Road a Queen Street stojí malý kamenný krajčírsky dom. Väčšina žien šila bežné šaty pre seba, muža aj deti doma, chudery, robili vlastne všetko, ale raz za čas nastala spoločenská udalosť, kedy chceli vyzerať čo najlepšie a vtedy mali krajčírky plné ruky práce. Na začiatku desaťročia 1860 boli v móde široké sukne a naberané rukávy, Marilla sa vždy durdila, že dievčatá v nich musia prechádzať cez dvere bokom a že na ne treba o dva metre látky viac. V domácej dielni sú vystavené aj dobové slamené klobúky.

telegrafná veža panoráma s býkmi globálny aspekt slováčisko v kanade

Na konci celej trasy na veľmi miernom kopčeku stojí hranatá telegrafná veža. Z jej hornej terasy je pekný výhľad na dedinu. Je replikou veže zo začiatku 19. storočia, ktorá stála na miestach dnešnej Fort Henry a bola jednou z mnohých, ktoré si predávali vizuálne signály pre zasielanie dôležitých vojenských správ hore a dolu po rieke sv. Vavrinca. Neskôr ich vytlačil elektrický telegraf. Vo veľkej ohrade na brehu kanála sa vyvaľovali dva obrovské býky, z ktorých sme mali celkom vietor, ale našťastie boli absolútne nevšímavé, a oproti je prístav pre pramicu, ktorou sme sa pred hodinkou viezli. Stanko sa chcel posadiť na plánkový plot, že mu spravím kovbojskú fotku, ale stromy, tvoriace plot, boli už vplyvom počasia značne chatrné a tak sa nakoniec len decentne oprel. Znovu mal na sebe silne slovenské tričko, dosť dlho som si myslela, že je to náhoda, ale potom som zistila, že si zbalil len tie so slovenskými motívmi.

lavica z konárov konský trus na ulici dramatické mraky

V Upper Canada Village sme strávili viac ako štyri hodiny chodením, nakúkaním a ohmatávaním, behaním po okobercovaných schodoch na poschodia a po drevených chodníkoch na uliciach, debatami s osadníkmi a štúdiom veľmi zaujímavej a zábavnej histórie prisťahovalcov do Kanady, ktorá im neukazovala vždy len prívetivú tvár. Naše nožičky už protestovali viac ako nahlas a aj naše telá sa dožadovali nejakej paše, tak sme sa veľmi srdečne rozlúčili a cestou k autu sme osídľovali naše známe slovenské skanzeny živými bačami, zbojníkmi, mlynármi a ženičkami, stĺkajúcimi maslo. Hútali sme, ako na to vyrobiť nejakú firmu, ale bez podpory vlády, ako je dobrým zvykom pri takýchto činnostiach v Kanade, by sme asi ťažko takýto podnik financovali. Možno takéto osídlenie počas sezóny môže niekomu pripadať komerčné, ale jednoducho povedané, skanzen takýmto spôsobom skutočne ožije, je oveľa zaujímavejší a doslova Vás vráti v čase.

The Kings Highway

EAST

V skanzene sme strávili poriadne dlhý čas, takže poobede sme sa ešte ofotili pred tabuľou Upper Village v žiari podvečerného slnka a nabrali kurz na východ. Evka ma nanavigovala na bočnú cestu, aby sme viac videli a veselo zaspala. Tak som videl všeličo zaujímavé, čo si ale nepamätám, keďže sme to neofotili, ale na hlavnú atrakciu som musel zastaviť a zobudiť posádku.

BIZÓNY!!!!

Normálne živé, americké, síce mierne oplotené, ale: Bizóny! Buffalo a tak, že Bill. Boli tam veľké bizóny, menšie bizónky aj maličké bizónčatá. Paráda, pif paf, kovboji a Apači, skoro sme sa popišali od nadšenia, hoci bizóny boli poriadne ďaleko. Kým sme omdlievali pri bráne, trochu podišli a tak sme si ich mohli pozrieť aj bez ďalekohľadu. Neskôr sme sa dozvedeli, že bizóny sú chované na bizóních farmách ako naše kravy na mäso, mlieko a kožu a niektoré z nich (farmy, nie bizóny) poriadajú aj výlety do vnútra bizónieho stáda v otvorených nákladiakoch. Prvé bizóny, ktoré sme videli, sa pásli neďaleko The Kings Highway 401 pri našej ceste na východ kanadskej konfederácie.

vstávaj, niečo ti ukážem bizóny! bizóny! ufff jesus! živé bizóny! indiáni v tráve :) a kúsok vedľa highway

Ďalšiu fotosejšnu sme podnikli na môj popud, keďže sme sa stále plížili okolo diaľnice a tieto americké (kanadské) diaľnice, idúce od obzoru po obzor, široké (stredový pás na ďalšie dve diaľnice) a plné kenworthov a peterbildov sú neskutočne fotogenické. Aj keď je pravda, že sa to nedá odfotiť. S tým sme mali celú dobu problém, odfotiť čokoľvek, pretože obzor, ktorý tu nič nezatieňuje, prebíja všetko. Hneď pri ďalšej križovatke bolo parkovisko pred motelom správne zaplnené tak, že som si splnil ďalší detský sen, dokonca tam bol aj Peterbild, aký sme mali v truckeri v Alžíri. Ešte aj červený. Tak som sa trošku vytešil a pohli sme sa ďalej. Keď sa pozriete na highway na fotke, musí Vám byť dokonalé jasné, ako vyzerajú diaľnice v Kanade. Ako absolútne rovná čiara. Preto sme sa poriadne nasmiali, keď sme viezli dvoch amerických chalanov stopárov (21-ročné dvojičky) odniekiaľ z Illionis z Nemecka do Prahy a oni sa nás pýtali, či TOTO je diaľnica. Nejako sa im nepozdávali všetky tie zákruty, stúpania a klesania.

americký kamión diaľnica do nevidím parking medzi obrami showparáda pri pumpe drobček

Neviem prečo, ale celú cestu Kanadou mal Stanko nevyvrátiteľný pocit, že fotíme málo tých úžasných a obrovských amerických kamiónov, ktoré za kabínou vodiča majú ďalšiu, obytnú kabínu a až za ňou potom nákladný priestor. Takže sme na striedačku fotili kamióny všetkých farieb a typov za dňa aj v noci, v pohybe aj na parkovisku, ale v tomto prípade fotky nestačia, treba sa pristaviť, vyvrátiť hlavu a obchytať. Pre porovnanie sme naše pomerne veľké auto Hyundai Accent postavili na prázdne miesto medzi truckermi na parkovisku pri pumpe a tiráckom moteli.

0

Provincia Québec

Ako husy na východ sme tiahli cestou pozdĺž Lac Saint-François, kde sme nebadane vošli do Francúzska. Táto básnická nadsádzka nie je úplne pravdivá, keďže aj kvalita ciest dosahuje kvalitu ich európskych kolegýň, človek hneď vie, že prešiel od pedantného Germána k rozšafnému Francúzovi. Dvojjazyčné nápisy zmizli, vlastne len ich anglická časť a aj osídlenie v dedinách sa zdalo hustejšie, teda ak zoberieme do úvahy kanadské rozmery. Pri prechode z anglickej do fancúzskej provincie, z Ontaria do Québecu nás sledovali motorkári. Motorky na kráľovských highways nie sú ničím výnimočným, na rozdiel od našich motorkárov však jazdia pokojne a dodržiavajú predpisy, ostatne presne tak, ako všetci Kanaďania. Možno je to tým, že tu na motorkách jazdia niekedy až prekvapivo starí ľudia, ale viac je to tým, akí sú Kanaďania pedanti. Predpis je predpis, my sme išli maximálnou 110-nou a tak nás nepredbehli napriek tomu, že ďaleko pred nami nebolo ani gumy.

v tesnom závese tu niekde budeme bývať usa na dostrel harley harley harley rozľahlé kanadské nebo

Znovu sme dorazili na breh najväčšej kanadskej rieky, čo pri našej ceste pozdĺž jej toku nebolo nič nečakané, tentoraz vo francúzskej provincii Québec v pobrežnom mestečku Ville de Coteau-du-lac, ktoré sa nachádza 40 km juhozápadne od Montréalu. Ako je dobrým zvykom vo všetkých mestách na rieke sv. Vavrinca, aj tu je takmer vo vode postavené opevnenie, brániace prístav a lode, prevážajúce tovar a ľudí. Popri kanáli Soulanges vedie cez lesy a polia cyklistická trasa v dĺžke 35 kilometrov a vôbec, pobrežie je veľmi romantické a veľmi zastavané, mali sme celkom problém ísť sa pozrieť k vode bez toho, aby sme niekomu liezli na proprieta privata.

Klik na logo - stránka mesta.

Pomaly sme sa začali obzerať po ubytku. Vo výletnom stredisku okolo Lac St.-François a kanála Soulanges to vyzeralo pozitívne, čo sa bývania týka. Najprv sme stretli vstupnú komoru plavebného kanála z roku 1892, ktorý sa používal až do roku 1958, keď ho nahradil omnoho (možno až desať násobne) väčší kanál zvaný Beauharnois Canal. Obidva obchádzajú pereje, ktoré bránia vstupu do Veľkých jazier a tak umožňujú plavbu zaoceánskych lodí hlboko do vnútrozemia. Z otočného železničného mostu pretínajúceho vstupnú plavebnú komoru skákali hlavičky miestny šarvanci. Teda jeden skákal, jeden sa pokúšal a jeden ich mohutne povzbudzoval. Ale darilo sa im, skoro akoby to bolo na Váhu. Kanál bol (je) dlhý 23 km a má päť plavebných komôr. Mal aj vlastnú elektráreň, kam sme sa vybrali večer na kešku (nenašli sme, ale zato sme stretli mývala, ako si vyberá dobroty zo smetí pri ceste), ktorá zabezpečovala premávku na kanáli a funkčnosť jednotlivých technických geretov, ako bol aj otočný most, komory a osvetlenie počas dlhých zimných večerov. Komora vyzerala, akoby prestala fungovať už pred sto rokmi, ale internet povedal, že ešte v ´58 to šlapalo.

zeleň na vrátach komory zabudnutý prieplav oblúky a kemping mostoví skákači

Kúštik ďalej sme našli kemp, kde sme sa rozhodli zložiť svoje hlávky. Použil som na gentlmena, ktorý sa tváril ako majiteľ a správca v jednom, svoju excelentnú francúzštinu, po chvíli trápenia sme prešli na angličtinu, ktorú sme okamžite opustili pre obojstranný nedostatok anglického výraziva a dohodu sme uzavreli v, čuduj sa svete, nemčine. Evidentne nemecký, nechcem až preháňať, že východonemecký občan skvelo si tu žijúci a živiaci sa správou kempingu. Kemping teda východonemecký nebol, aj keď umiestnenie medzi diaľnicou nás trochu zaskočilo a ráno aj rýchlo prebralo, nočné trúbenie kamiónov zase znelo ako v zaoceánskom prístave. Večer sme sa išli prejsť do prístavu, kde mlaď, nedbajúc na komáre , robila, čo mlaď na celom svete a totiž sedela a kecala. Dnes Vás nezoznámim s našim stravovacím menu toho dňa, pretože, nech som si lámal hlavičku, ako som chcel, dospel som k názoru, že v ten deň sme nejedli. Ja viem! Je to blbosť, my a nejesť, ale proste neviem. Ešte som chcel niečo popísať o veľkosti kempingových prívesov a návesov, ale chýbajú tu fotky, takže, keď fotky po ceste uvidíme, tak popíšeme. Howgh.

vitajte, nespite hmmm, paráda

To zábavné napísal Stanko a nudnú časť o skanzene doplnila schevka 31.5.2009
Súvisiace články
© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: