Kanada 2008

20. august, deň šiesty

Montréal


Napriek tomu, že nám to poriadne začieralo do vačkov so zásobami tých šuštivých vecí, ktoré všetci tak neznášame, ale bohužiaľ bezpodmienečne potrebujeme, počas našich troch kanadských týždňov sme v kempe spali len jediný raz. Je to podozrivé, pretože normálne spávame voľne pohodení kdekoľvek pri aute alebo v ňom, rozumej fakt kdekoľvek, ale tu sa nazbieralo niekoľko aspektov, ktoré sme nevedeli prekonať. Nie že by nebolo naokolo dosť voľnej prírody, ojoj, kdekoľvek sa dalo pokojne prespať, ale všetky tie reči o zvončekoch a cesnaku a trochu aj môj (samozrejme že len môj, kdeže by Stankov) zvyšujúci sa vek nás spoľahlivo vždy večer zahnali do civilizácie. Hneď po príchode nás Peťo vybavil všetkým potrebným pre stanovanie vrátane sekery a Gituš nám veľkoryso nabalila navyše matrace a deky, až sme mali plný kufor auta. Spalo by sa nám teda veľmi pohodlne kdekoľvek v stane, nebyť toho, že kemp, ktorý sme si vybrali ako prvý, je vtipne umiestnený medzi diaľnicu a cestu prvej triedy, takže nás v noci neustále budil povzbudzujúci nemelodický rev parou napájaných kamionistických klaksónov. Ráno sme boli unavenejší než večer, vstali sme skôr ako ktokoľvek v kempe a radšej sme utiekli do mierne predraženej (samozrejme na pomery Slováka v Kanade) reštaurácie Cora, špecializujúcej sa na raňajky.

letné sídlo ako tu môžu spať? modrý drobček raňajočky križovatka

Ráno, po okukaní "drobučkých" prívesov v kempe, v ktorom boli domáci celoletne zabývaní (prekvapivo na to, že pľac bol medzi diaľnicami), sme sa pobrali ďalej na západ za vidinou dobrých raňajok. Na tomto mieste sa zjavuje priestor pre popis miestnych kempingových prístreší. Miestni chodia buď v autobuse (rozumej v aute veľkosti autobusu), ktorý je upravený na bývanie, a ako príves si za sebou ťahajú menšie auto na miestne presuny na dovolenke. Menšie auto samozrejme začína pri veľkosti Toyoty Land Cruisera. Naša Kia Sportage nedosahuje požadované rozmery, hoci doma je spravidla najväčšia na parkovisku. Prídavné autíčko priemerného Kanaďana je vzadu za obytným vozom zavesené na pevnom trojuholníku, aby sa s tým dalo jazdiť bez šoféra. Druhá možnosť je Pick-up s návesom, ktorý sa odpojí v kempe a auto je voľne pohyblivé. Náves je samozrejme o kus väčší ako autobus, ale ani to niekedy nestačí. Videli ste Univerzálneho vojaka, keď tí štyria rozmrazení Belgičania zbijú jedného rozmrazeného Lundgrena? Tak tam príde do púšte nákladné auto s návesom a začne sa mohutne rozkladať ako do šírky, tak aj do výšky. Tak toto je úplne bežný karavan na kanadskú dovolenku vo dvojici. No dobre, možno rodinnú dovolenku, ale skôr nie, len pri minimálnom počte detí.

plechoví krásavci montréal centre-ville ubisoft, otec settlerov kontrast slohov vstup do starého mesta

V rámci Stankovho plánu, ktorý zahŕňal návštevu čo najväčšieho druhu fastfoodov, sme toto ráno minuli naše obľúbené aj menej obľúbené reťazce a zaparkovali pred peknou reštikou, sľubujúcou príjemné, ľahké a chutné raňajky. Trochu nás zaskočilo, že sme museli čakať na uvedenie a usádzali nás ku stolu ako v našeich najlepších reštauráciách a hneď nám strčili pod nosy obsiahle obrázkové jedálne lístky, ale nedali sme sa odradiť. Tak to sme si teda dali! Po výbere najľahšieho jedla sme dostali, prepytujem: opečené klobásky, slaninku, vajcia (tie, čo sa pozerajú, aj sa pýtali, na aký spôsob a na koľko minút ich majú pripraviť), chlebík tmavý a svetlý na výber, a či aj opečený, a či z jednej alebo dvoch strán, a či aj s maslom, a ešte ovocný miešaný šalát... Priniesli niekoľko tanierov pre každého a k tomu ešte mrte opečených zemiakov! Džús sme síce dostali každý len jeden, ale kávu nám dolievali vždy, keď sme neopatrne mrkli a dovtedy, kým sme celkom neodišli (ako vo filme - to ja len tak, aby ste nezabudli ). Aj by sme tu boli vydržali dlhšie, lebo sme sa skvele bavili, ako si okolití ľudia objednávajú drobné raňajky, z ktorých by u nás bol možno aj obed s olovrantom a pol večere. Ale je pravda, že sme už boli vo Francúzsku, pretože sme z anglofónnej provincie Ontario prešli do francúzskej provincie Québec, a vo Francúzsku bol čas na dejeneur, tak by sa patrilo už trošku najesť, aby človek vydržal do obeda. Takže reštaurácia Cora je francúzsky (dobre, pardón, frankokanadský) príspevok k miestnemu stravovaniu (čistá Amerika, moji milí, keby to Francúz videl, zomrie na mieste zo všetkých tých mastných klobás a maslových chlebov). Ale treba povedať, že okrem toho, že toho bolo veľa, bolo ku všetkému aj veľa ovocia, takže sa dá hovoriť aj o zdravej výžive. A čo je neoddiskutovateľné, všetko bolo veľmi chutné. Natlačení až po uši a nabití dostatočnou energiou sme vyrazili do ďalšieho veľkého mesta na našej trase, do umeleckého Montrealu. Vstup do mesta bol skutočne impozantný, trojposchodová betónová diaľničná križovatka sa len tak hocikde nevidí. Parking sme si našli v úplnej blízkosti centra. Po menšom nedorozumení (koľko a kedy platiť), ktoré tu bolo samozrejme vyriešené s neodmysliteľnými úsmevmi na všetky strany, sme ešte dostali veľmi obsiahle pokyny od parkmajstra, veľmi milého Turka, ktorý vedel dokonca, že existuje Slovensko, kade do mesta a čo si tam pozrieť. Úzasné bolo, že z angličtiny prešiel do francúzštiny, sem tam niečo povedal po nemecky a nakoniec sa ustálil v rodnej turečtine a my sme sa veselo bavili až do konca, ani som nezaregistrovala nejaké zmeny, dikcia a intonácia bola stále rovnaká. Z toho by sa dalo vyvodiť, že stačí "spievať" melódiu známej reči a slová sú nepodstatné.

koče pred notre-dame new york life insurance
aldred building (art déco)
banque de montréal place d'armes
monument de chomedey
irokéz na fontáne

Montreal je už na prvý pohľad staršie mesto ako Toronto, ktoré bolo založené o celých 150 rokov neskôr, pretože osídlencom stáli v ceste slávne neprekonateľné pereje. V centre Montréalu sú zachovalé staré francúzske budovy, napriek milému kanadskému zvyku staré nahradiť novým. Po vstupe do centra sme vyšli na kopček, na ktorom je situované námestie Place d'armes s pamätníkom zakladateľa Paula Chomedey de Maisonneuve, ktorý v roku 1642 položil základný kameň mesta, uprostred. Pod pylónom so sochou dlhovlasého chlapíka v širáku (živý mušketier, to bude Francúz) je fontána ozdobená štyrmi sochami v životnej veľkosti. Jeden roh podopiera traper (dekadentný Francúz transformovaný Kanadou na lovca kožušín) na druhom striehne prikrčený Irokéz od Veľkých jazier. Námestiu dominuje Basilique Notre-Dame de Montréal, ktorá bola vo svojom zrode v roku 1642 menším dreveným kostolom de Ville-Marie. V roku 1978 vyhorela la chapelle Notre-Dame du Sacré-Cour (moje nervy, že kaplnka, to je inak obrovská kaplna), čo malo za následok rekonštrukciu podľa dobových kresieb a fotografií s prekvapivo modernistickým bronzovým oltárom. V roku 1994 sa tu vydala Céline Dion.

basilique notre-dame kazateľnica podsvietený oltár novodobý portál kostolné lavice

Zvonku má 60 metrov vysoká dvojvežová stavba kamenný novogotický vzhľad. V hornej časti sú umiestnené tri sochy, panna Mária, svätý Jozef a Ján Krstiteľ, ktorí reprezentujú mesto, provinciu a štát, Montréal, Québec a Kanadu. Ako dobrovoľný kvíz si môžete zistiť, ktorý svätý zastupuje ktorú lokalitu. Každý večer je impozantnosť baziliky podčiarnutá svetelnou show (po francúzsky Et La lumiere fut - A bolo svetlo). Takéto ozvučené svetelné projekcie poriadajú vo Francúzsku a Belgicku na každej, čo len trochu zaujímavej historickej budove, v Bratislave máme jednu osvetlenú tancujúcu fontánu v Petržalke. Vo vnútri baziliky nám vyrazil dych pohľad na dramaticky podsvietený rozľahlý oltár v hlbokej modrej a zlatej. V centrálnej nike je ukrižovaný Ježiš s požehnanou pannou a svätým Jánom po každom boku a s čupiacou Máriou Magdalénou pri nohách. Po oboch stranách sú ďalšie výklenky, obývané svätcami. V strede oltára, priamo pod ukrižovaním, svieti veľkolepá drevená skulptúra poslednej večere, vytvorenej podľa slávnej nástennej maľby Leonarda da Vinciho.

japonské foto parádne tričká suveníry indián a stanko vieux palais de justice

Pred bazilikou nás poprosil sympatický Japonec, aby sme ho zvečnili, tak sme ho na oplátku využili na to isté. Vzhľadom na foťák, ktorý bol prudko zastaralý, lebo už mal dva roky, sa nám bazilika nezmestila do záberu. To sme ešte nepoznali americký mrakodrapový spôsob fotenia, ktorému nás priučil Peťo v Toronte až o dva týždne neskôr. Keď sa vyskytnete v Kanade a nebudete až niekde vo Vancouveri, zájdite si do Montréalu. Ak si budete chcieť zakúpiť tričká na domov, kupujte ich výhradne tu, nikde inde sme nenarazili na taký výber a toľké varianty. Darčekové obchody sa oplatí si pozrieť, dostanete v nich všetko od tričiek s typickým kanadským humorom cez zaručene domorodé inuitské hand-made výrobky až po vypchatého losa. V jednom takom shope sme stretli indiána, takže Stanko sa neváhal dať s ním do reči. Ako si tak spolu spokojne mlčali, podarilo sa mi zachytiť tú podobu, všimnite si ten nos, tie vlasy, tie zvesené kútiky starého múdreho muža. Od Notre-Dame sme sa vybrali do diaľky po rue de la Notre-Dame smerom k dlhým schodom pod námestím Vauquelin medzi starou budovou Palais de justice v neoklasicistickom slohu z roku 1851 s timpanonom podopretým korintskými stĺpami a starou mestskou radnicou.

kamenný dom starý vežiak z roku 1913 hotel de ville panoráma down townu kočiare pre turistov

Cestou po rue de la Notre-Dame nás míňali vyfešákované kočiare, voziace turistov, ale my radšej derieme svoje unavené nožičky, lebo z kočiara neradno zoskakovať a odbiehať a my radi skúmame zašité uličky a staré, turisticky neatraktívne domy. Pomaly sme minuli staručký, ale krásne vynovený kamenný dom, v ktorom je ako inak reštaurácia, vysoký vežiak z roku 1913, ktorý vyzerá ako sídlo Ghost Busters, ale sídli v ňom akási poisťovňa, obišli sme majestátny maison de ville, starú mestskú radnicu z roku 1878, obklopenú záhradami, otvorenými pre verejnosť, v noci prekrásne osvetlenú, ponad Champ-de-Mars (Marsove polia), na ktorých sa kedysi poriadali vojenské cvičenia a prehliadky a dnes slúžia ako veľký park pre voľne pohodených ľudí, sme hľadeli na vysokánske mrakodrapy Čájnatáunu a Dáuntáunu, a obdivovali sme veľkomestský ruch, stále idúc po rue de la Notre-Dame, až kým nevyústila na námestie Jacquesa Cartiera, ktoré je pomenované po chlapíkovi, ktorý pre Francúzsko objavil a nazval Montréal (pôvodne Mont Royal - kráľovská hora).

city hall, old montreal artista pešia zóna marché bonsecours passage du artists

Keď sme išli na túto stranu Kanady, vraveli nám domáci, že čím bližšie ku Québecu, tým viac mestá pripomínajú Európu, jednak zachovalými pôvodnými budovami a úzkymi uličkami, takými nepodobnými obrovským kanadským avenues, druhak životom v nich. V Montréale sú síce pôvodné ulice celkom tri, oproti čomu je aj na Európu malé historické centrum Bratislavy veľké, ale sú plné pouličných umelcov a artistov, ruchu krčmičiek a reštaurácií, výkladov galérií preplnených originálnymi obrazmi a fotografiami a obchodíkov so zaručene pravými výrobkami natívnych indiánov. Na oboch stranách námestia je jedna reštaurácia za druhou a naťahujú sa cez celý chodník až takmer na cestu, na ceste prúdia ľudia, obzerajú si mesto a ľudí, sediacich v kaviarňach na chodníku a ľudia z kaviarní si obzerajú zase davy na ceste, čo je očividne obľúbená francúzska zábavka. Chvíľu sme s davom tlieskali artistovi, takí boli aj na otvorení niektorých olympijských hier, cestou sme sa usmievali na okoloidúcich a okolosediacich, ktorí sa na oplátku zubili na nás (Kanaďania sa usmievajú veľmi radi), a putovali sme krížom cez centrum (možno až 200 metrov), až sme dorazili ku Marché Bonsecours, ktorá bola postavená v roku 1845 a zaberá dĺžku celej ulice, meria 163 metrov na šírku. V súčasnosti slúži ako obrovská tržnica v obľúbenom neoklasicistickom štýle, kde je najvyššia koncentrácia obchodov v meste, prevažne umeleckých galérií.

prístavné móla marché bonsecours yachtparking hurá na pereje sedna IV

Keď sme sa prešli pomedzi obchodíky, vyšli sme východom na opačnej stane, než sme vošli. Naďabili sme na cedulisko s krásne vymaľovanými prístavnými mólami, ktoré nás okamžite inšpirovalo k návšteve prístavu, kam sme sa zberali tak či onak, pretože sme si chceli pozrieť Lachine Rapides, historicky preslávené kanadské pereje, ktoré sú síce úplne inde, ale to sme v tejto chvíli ešte netušili. Vlasne sme išli zistiť, kam sa na ne môžeme ísť vypozerať. Ako sme odchádzali od Marché Bonsecours, mohli sme ju vidieť v celej kráse (hlavne šírke). V prístave kotvilo toľko jácht, že som zase musela úpieť, že chcem byť bohatá, samozrejme veľkosťou sa prispôsobili kanadským pomerom, pri ktorých by sa knieža Monacký na svojej prťavej jachte musel hanbiť. Keď sme uvideli odrážať od brehu otvorený tmavomodrý motorový čln, obsadený do poslednej sedačky žltými tučniakmi, bolo nám prehľadne jasné, že sa idú hrať na veľké pereje, ktoré tým pádom nebudú až tak veľmi vzdialené. Pri vstupe do prístavu nás lákali vyvolávači na krásnu trojsťažňovú plachetnicu menom Sedna IV a ponúkali nám plavbu po rieke Sv. Vavrinca. My sme však plánovali obehnúť jenotlivé móla, na ktorých sú ukryté kešky a sú obsypané obchodíkmi typu vianočné trhy na Hlavnom námestí v Bratislave, čo pre neznalých znamená predaj všetkého možného, hlavne suvenírov, v malých drevených stánkoch, a chceli sme sa vyštverať, ako vždy, na najvyššiu vežu v prístave a rozhliadnuť sa z nej, kam plávajú žltí tučniaci.

zábavný park la ronde pont jacques cartier posledná fotka s čiapkou pamätník už bez čiapky biela veža

Prvé, čo turistovi poriadne udrie do očí, keď vyjde na pobrežný chodník pre peších, lemujúcich čoraz viac sa rozširujúcu rieku Sv. Vavrinca, sú dva veľké mosty, spájajúce mesto s protiľahlým brehom, na ktorom leží pokračovanie mesta, Ville de Longueuil. Brehy spája most Jacquesa Cartiera, ktorý pretína medzi nimi ležiaci ostrov Ile Sainte-Héléne. Na ostrove je hlavnou atrakciou, ktorú je veľmi dobre možné pozorovať aj z brehu, na ktorom doposiaľ stojíme, veľkoplepý zábavný park La ronde. Ako regulérny americký zábavný park má viac ako 40 atrakcií, prevažne horských dráh, z ktorých nejedna je hodnotená maximálnym ratingom, ku ktorému uvádzajú: Better warm up your vocal chords because you're gonna scream. Cez ostrov vedie aj avenue Pierre Dupuy a celkom vpravo na juhu je vidno pont Victoria. Zábavný park je rozložený na severnej tretine ostrova, ktorý má vretenovitý tvar, na južnej časti sa rozprestiera areál Expo 67, ktorý je známy najmä Sférou, obrovskou dutou guľou. Prechádzka po veternom móle nás stála Stankovu šiltovku, čo je zdrvujúce, jednak preto, že na Stankovu prerastenú lebku (kvôli mozgu veľkého šéfa) je veľmi ťažké zohnať vyhovujúcu pokrývku, ale hlavne preto, že na nej mal odznak štátneho cestára z prvej československej republiky (rok cca 1930). Šiltka zostala zrejme položená na lavičke a už sme ju márne hľadali. Vzhľadom na kanadské pomery, čo sa týka zlodejiny a poveternostných podmienok, tipujeme, že ju sfúklo do rieky, tak v pomere osem ku dvom, druhou možnosťou je, že niekto dlllho pobehoval po nábreží a hľadal majiteľa, až to vzdal a čiapku dal niekam, kam nás nenapadlo sa pozrieť.

quai de l'horloge sv. vavrinec z veže le vieux port de montréal vrm vrm na pereje vežové hodiny

Potom, ako sa Stanko vytešil pri delách na pamätníku námorníkom, ktoré bránia vstup do montrealského prístavu, sme sa vyštverali na vrchol bielej veže s veľkými hodinami. Už sme boli po niekoľkohodinovej prechádzke mestom celkom utrmácaní a boleli nás nožičky, tak sme aj chvíľu rozmýšľali nad príšerným počtom 192 schodov, vedúcich hore na tour Horloge, ale nakoniec nás zlákal prísľub výhľadu na Montréal, móla Starého prístavu, mosty a ruch na veľkej rieke Svätého Vavrinca. Hodinová veža je pamätníkom námorníkom obchodného loďstva, ktorí sa stratili na mori počas Veľkej svetovej vojny minulého storočia (tým myslia prvú svetovú). Elegantná, štíhla biela veža stráži vstup do Starého prístavu od roku 1922. Na všetkých štyroch stranách ju zdobia obrovské bielo-čierne hodiny a za tmy, ako inak, je krásne farebne nasvietená. Potom, ako sme sa vynadívali na panorámu mesta, ostrov, mosty a čulý ruch poletujúcich lodičiek na rieke, sme zbehli zase dolu a pol hodinu sme hľadali čapicu, lebo ju Stanko začal postrádať.

olympijský areál vlak v parku jachtičky sphere montreal
expo 1967 us pavilion
pajko na móle
quai victoria

Z prvého móla sme z blízka videli na umelo vytvorený poloostrov na protiľahlom brehu rieky, kde je olympijský areál. K nemu sa však dnes ešte nedostaneme. Cestou popri zaparkovaných jachtách z druhého na tretie mólo sme prešli parkom, v ktorom odpočívali rodinky s deťmi a povedľa detského ihriska a cyklochodníka z ničoho nič prefučal modro-žlto páskovaný nákladný vlak a trúbil ako na lesy. Koľaje viedli bez zábran priamo parkom, v tesnej blízkosti lavičiek, na ktorých sedia ľudia. Z posledného, najjužnejšieho móla na Quai Victoria sme videli na ostrov sv. Heleny a ostrov Notre-Dame a v zapadajúcom slnku osvetlenú obrovskú, vzdušnú sféru v Expo areáli. Na móle kľačí srandovný červený pandrlák s ďalekohľadom. My sme ďalekohľad nemali (zatiaľ, získame ho neskôr pri tej udalosti s veľrybami), tak sme len tak voľným okom vyzerali do starých ulíc mesta a na panorámu mrakodrapov moderného centra. Sledovali sme loďky, ktoré vozia turistov k neďalekým perejám, aby ich pritopili, ale na pereje Rapides de Lachine sme nedovideli (ani z hodinovej veže), pretože sú ďaleko za mostami a za zákrutou rieky.

cirque du soleil konečne v starom meste inuitský inukshuk indiánske obchody prekvapko - kamenné domy

Pomaly sa zvečerievalo a my sme sa pobrali do historickej štvrte Vieux Montréal, kde sú úzke ulice dláždené mačacími hlavami a lemované starými budovami zo 17. až 19. storočia, kde sa menej zocelení turisti prevážajú v nóbl kočoch, ťahaných vyfešákovanými koníkmi a kočiši v livrejach podávajú zasvätený výklad, kde sa večer ešte len rodí a Francúzi ešte len vyberajú kaviareň, v ktorej si dajú svoje obľúbené víno. Apropó víno. V Kanade sú prísne predpisy na konzumáciu alkoholu na verejnosti, popíjať niekde v parku, to sa nesmie (to sú tie známe papierové sáčky), dokonca ani zakúpiť si fľašu nemôžete len tak niekde v potravinách, na to sú vybrané obchody. Kto chce prvádzkovať kaviareň, musí mať zakúpenú licenciu. Niektoré kaviarne (krčmy, fastfoody) sú čisto bezalkoholové, niekde sa nalieva, ale existujú aj také, kde Vám nalejú, ale musíte si doniesť a obslúžia Vás z Vašich vlastných zásob. Túlali sme sa ulicami starého mesta a obdivovali mumraj, výklady a kamenné domy. Taký kamenný dom je v týchto končinách veľmi nezvyklý jav, pretože v Kanade sa aj teraz moderné domy stavajú z drevených prefabrikovaných panelov. Je to nielen tým, že tu bolo vždy dosť dreva, ale aj preto, že drevo v tuhej zime drží teplo lepšie ako kameň. Ale to už sme niekde písali, nie? Nechápem, ako sa taký King pri svojej produkcii vyhne tomu, aby sa opakoval.

kaviarne a obrazárne suveníry parádne značky pouliční maliari native indians

Chcela som napísať niečo o Inukshukoch, ktorých sme začali stavať, ale treba to uviesť asi zoširšia, tak začnem ako s obľubou začína môj fotrík v poradí prvý, takmer od Adama. Kanada je federáciou desiatich provincií a troch teritórií, úradnou rečou sú angličtina a francúzština. Najväčšou anglicky hovoriacou provinciou je Ontario, najväčšou francúzsky hovoriacou provinciou je Québec. Samozrejme, v provincii Québec je oficiálne jedinou úradnou rečou francúzština a po anglicky tam takmer nikto nehovorí, hoci hneď vedľa, v provincii Ontario, sú všetky tabule dvojjazyčné a veľa ľudí rozpráva obidvomi jazykmi. Národným mottom Kanady je veta From Sea to Sea (Od mora k moru), asi je to tým, že ju z troch strán obmývajú moria: na východe Atlantický oceán, na západe Tichý oceán a na severe Severný ľadový oceán. Len na juhu hraničí so Spojenými štátmi a kde sú na dostrel, sú na ne dodnes namierené delá.

Pôvodnými obyvateľmi Kanady sú Inuiti a ich predkovia pochádzajú zo Sibíri. Z Viky som sa dozvedela, že uznávajú mnohomužstvo. Sú to vlastne Eskimáci a sami nazývajú Inuiti, čo v preklade znamená ľudia. Vyzerajú ako typickí indiáni, majú čierne rovné vlasy, svetlohnedú pleť a mongolské črty. Pre nás sa poznávacím znamením pre native Indians (na rozlíšenie od Indians, čiže Indov) stal inuitský kamenný mužík, Inukshuk. Inukshuk je zobrazený na vlajke teritória Nunavut a bol maskotom zimných olympijských hier v roku 2010.

všetky cesty vedú k N-D záchranné schodiská :) odkrojený kostol youngov pamätník habitat 67

Keďže sa zvečerievalo, pomaly sme sa motali mestom smerom k zaparkovanému autu s tým, že by bolo na čase pohľadať si na dnes nejaký nocľah. Za posledným mólom starého prístavu sme zabočili späť do starého mesta, prešli sme po ceste, vedúcej cez odkrojený kostol na rue Saint-Pierre. Kostol odkrojili diagonálne v časoch, keď predlžovali pôvodnú ulicu smerom ku rieke. Pristavili sme sa pri Youngovom pamätníku z roku 1908. John Young bol prvým predsedom prístavnej komisie, zodpovedný za rozšírenie a rozvoj prístavu. Pri päte pylónu sedí Neptún, ktorý symbolizuje rieku sv. Vavrinca. Z jednej strany sme videli na baziliku Notre-Dame, na druhej strane sme sa cez rieku pozerali na obytný komplex Habitat 67. V na pohľad malom, ale obsiahlom múzeu histórie, ktoré sídli v pôvodnej budove hasičskej stanice, si môžete pozrieť 2500 historických artefaktov, fotografií a modelov, ktoré zobrazujú históriu Montréalu od roku 1535 do súčasnosti. Fotografia muzeálneho domčeka bola poslednou fotografiou z 20. dňa tohto mesiaca, lebo v tejto chvíli na Slovensku odbila polnoc a my sme nášmu foťáku zabudli oznámiť, že je v Kanade, posunutý o osem hodín časového pásma.

múzeum histórie skleník so starčekmi pobrežie otvorená tanečná sála večerný vavrinec

Ubytovanie sme si chceli nájsť v indiánskej rezervácii, lebo to tak dobre znelo, takže sme si myslei, že Montréal opúšťame nadobro. Bez prehliadky slovutných perejí však odchod ďalej na východ nebol možný, preto sme uložili naše vyčerpané, obrovským vzdialenostiam nezvyknuté telá do auta (btw, ktoré celý čas poslúchalo ako švajčiarske hodinky) a odviezli sme sa takmer na koniec mesta, do štvrte LaSalle, ktorá sa vyznačovala aj takto za šera pozoruhodnou architektúrou, plná dvojpodlažných domkov s vonkajším schodiskom a vchodom cez balkón. Tu sme naozaj museli zastať, napriek tomu, že už bola takmer tma a hrozilo riziko, že nedovidíme na rapidy (kaskády), pretože nám cez cestu pred nosom prebehla udýchaná dáma v dôchodkovom veku a keď som ju sledovala pohľadom, dostala som záchvat smiechu. Zaparkovali sme pri ceste a išli sme sa pozrieť na vec, u nás nevídanú (neskôr sme podobné videli v Belgicku a Francúzsku). Na jednej strane pásu s trávou a stromami na pobreží rieky v skleníku hrali dôchodcovia petang, čo by v tejto zaryto francúzskej provincii nebolo nič prekvapujúce. Na protiľahlej strane chodníka však na betónovom pľace veľkosti basketbalového ihliska hral naplno šansón z kazeťáku z 80-tych rokov a v rytme hudby cvičiteľ (predtanečník?) predtancovával kroky, ktoré starečkovia opakovali. Každý tanečník má svoj priestor asi meter krát meter, v ktorom sa pohybuje podľa predpísaných krokov do rytmu hudby. Celé to vyzerá akoby pristáli emzáci a uviedli do tranzu ľudí, ktorí opakujú všetci v rovnakej chvíli rovnaké pohyby. O pár metrov ďalej mladšie generácie tancujú na staré francúzske šansóny niečo ako valčík, ale dámy pri tanci tak divne vykopávajú nožičkami a páni sa občas tiež tak neprirodzene skrútia, že sme dospeli k názoru, že to bude tango.

line dancing tango lessons

Vždy, keď zapnem na foťáku kameru, som zámerne ticho, aby sa do nahrávky ani omylom nedostal môj hlas. Úplne samozrejme to zahŕňa aj fakt, že keď už kamera beží, neupozorňujem okolie na to, že práve natáčam - a Stanka z toho chytá zrádnik. Na videu potom počuť jeho postrehy a ja sa len potichu dusím smiechom. Aj teraz to tak bolo, keď ma upozorňoval, ako tanečníčky zanožujú. Nahrávky sú štandardne mizerné, ale zdá sa mi, že atmošku zachytili.

montréal za vodou lachine rapides a raz dva tri dva dva tri zrkadlo vedľa aj nad

Už tesne pred zotmením, vďaka tomu, že sme sa skvele bavili pri tanečných lekciách na Parc des Rapides, sme sa vybrali na vyhliadkový ostrov, osvetlený žlto žiariacim lamporadím a divo (ako je v Kanade bežné) porastený kvetmi a všelijakou zeleňou, ktorá niesla stopy po snahe o kultiváciu. Konečne sme na vlastné zraky videli, aj keď je pravda, že sme viac počuli, ako videli, povestné rapidy ako biele vlnky na zvlnenej hladine šiokej modrej rieky. Nad nimi sa rozvinul dramatický tmavomodrý šál mrakov a večerný Vavrinec bol (pre nás) nezvyčajne do zlatista sfarbený západom slnka. Uzmysleli sme si, že budeme spať v indiánskej rezervácii (veľmi sme túžili vidieť Indiánov), tak sme sa previezli mostom na druhú stranu Vavrinca a dostali sme sa medzi pumpy, kasína a unimobunky s neónovými nápismi, v ktorých predávali cigarety a tabak, lebo indiáni v rezervácii neplatia dane za alkohol, cigarety a kasína. Videli sme tam aj zopár Indiánov a dosť nás sklamali, boli to tí "scivilizovaní", presne, ako si ich predstavujeme my Európania, odchovaní knihami. Keďže po moteli tu nebolo ani hlásky, otočili sme auto späť do Montréalu a ubytovali sme sa v moteli Colibri, kde sme dostali šok zo zrkadliel, ale samozrejme nám to nedalo, aby sme si takýto prepych nevyskúšali. Ale bol to veľmi divný pocit, keď človek ležal na chrbte a pozeral sa na strop. Normálne som musel zaspávať na boku, lebo som mal dojem, že padám.


Spísali schevka a Stanko veľmi pomaly v období od 2. júna 2009 do 20. mája 2010
Súvisiace články
© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: