Kanada 2008

21. august, deň siedmy

Lachine Rapides

Zobudili sme sa tam, kde sme sa večer uložili spať, teda v moteli Colibri a napriek predstavám, ktoré mi evokovali zrkadlá (mafiánske inkasovanie zárobku za úspešný štrych) sme začali ďalší úžasný deň v Kanade v dobrej nálade. Nemali sme, vlastne ako každé ráno, takmer žiadnu konkrétnu predstavu, kam budeme smerovať a čím naplíme tento požehnaný deň, a môžete si s bremenom každodenného nástupu do roboty len predstavovať, aké to bolo úžasné.

Stanko po ránu útočná veverička zákutia Vavrinca v hluku perejí

Programovo sme sa na túto noc ubytovali v prekrásnom francúzskom Montréale, pretože Stanko by neprežil, keby nevidel slávne kanadské pereje za svetla v plnej kráse na vlastné buľvy. Vystrčili sme teda nos z motela, s potešením sme skonštatovali, že je nám počasie priaznivo naklonené a čaká nás ďalší slnečný deň a zo štvrte Montréal-Ouest (západný) sme sa presunuli len zopár stoviek metrov ku Svätému Vavrincovi a Rapides de Lachine, perejám pri pohorí Lachine. A prečo sú nejaké šutre v rieke také dôležité? To bolo tak. Keď sa v roku 1535 po druhý raz vybral Cartier ako všetci hľadať najkratší prieplav do Číny, dorazil po rieke Sv. Vavrinca až do irokézskeho mesta Hochelaga. Tu vyliezol na kopec, ktorý pomenoval Mont Royal a odtiaľ sa obzeral po svete. Pereje boli pre veľké lode nesplavné a Indiáni mu rozprávali o veľkých vodách (vnútrozemné Veľké jazerá), takže si myslel, že to je už Tichý oceán. Hory v diaľke nazval Lachine Rapids, pretože si myslel, že pri nich leží Čína a že rieka Sv. Vavrinca je ten dlho hľadaný prieplav cez neznámy kontinent. V tomto mylnom názore absoloval aj tretiu výpravu a zotrval v ňom až do svojej smrti.

les rapides de lachine

Rapides de Lachine sú rozsiahle pereje, ležiace na rieke Svätého Vavrinca pri montréalskej štvrti LaSalle. Keďže kvôli perejám nemohli osadníci používať lode na dopravu ďalej do vnútrozemnia, už od 17. storočia plánovala vláda vybudovať vodný kanál, ktorý by túto prekážku obišiel. Prvé práce začali už v roku 1670, ale skutočne bol po rôznych peripetiách otvorený až v roku 1825. Pôvodný kanál, v ktorom poskakuje biela spenená voda po veľkých kameňoch, slúži na vodné športovanie. Tu končia motorové lode a v nich žltí tučniaci, ktorých sme pozorovali z bielej veže starého prístavu a myslím, že ani tie veľké pršiplášte ich pred vodou neochránia, čo si môžete pozrieť napríklad tu. Večné vlny sú skvelé na surfovanie a kajakovanie, na brehu môžete sedieť a donekonečna pozorovať maníka, ktorý sa točí na jednom vodnom víre. Pozrite si videá na YouTube, hovoria za všetko. Posledné videjko je naše, počúvnite si ten hukot.

Z brehu sme sa vybrali po mostíku, vedúcom cez krásne vodné zákutia, na ostrov zo skupiny Herónskych ostrovov, ktorý je vlastne len taký slížik a je na ňom vybudovaný krásny park. Heróni nie sú žiadni Huróni ani heroji, ako by sa mohlo zdať, podľa Wiki je to trieda vodných vtákov. Miestni sem chodia oddychovať s knižkou, stoličkou a slnečníkom, nedbajúc na všadeprítomné kanadské komáre, na otravných turistov a prekvapivo ani na hukot perejí, cez ktoré nepočuť vlastného slova. Ako všade v Kanade, kam sme sa boli pozrieť, aj tu príroda naplno vyhráva svoj boj nad záhradníkmi, takže sa chudáci poriadne namakajú, aby všetko bolo správne zastrihnuté a upravené.

vyzerajú celkom mierne down town v diaľke ostrovný park póza nad vodou

Celkom dlho sme pozorovali valiacu sa vodu z rôznych uhlov, kajakistu na dohľad, ktorý robil eskimákov, až som mala obavy o jeho hlavu medzi všetkými tými kameňmi. Keď sme zišli na špici ostrova k vode, na miesto, z ktorého je vidno down town (centrum s mrakodrapmi) Montréalu a na ktorom sa samozrejme musia všetci turisti odfotiť, takže ten kúsok je celý zodratý a šmýka sa, pózovala som mierne napätá (džubnem pri svojej povestnej šikovnosti do tej vody?) s mestom a perejami za chrbtom, keď vtom spoza Stankovho chrbta vykukol šarmantný (ako inak) francúzsky Kanaďan a začal ma presviedčať, že taká pekná žena by sa mala aspoň na fotke usmievať, keď už sa len tak od radosti nesmeje na svet od rána do večera. Tak sa do veci vložil, že som sa naozaj musela smiať, jednak na jeho zanietení a druhak na sebe.

riečna flóra decká na šutroch prístupový mostík

Nieže by sa nám chcelo odísť, ale z krátkych troch týždňov sme nemohli len tak mrhať časom a dva dni sa motať pri perejách a po prekrásnych vtáčích parkoch, rozložených po ostrovoch L'Îles-aux-Hérons. Aj tak sme sa už rozhodli, keďže Montréal má toľko ponúk, že v ňom strávime ešte dnešný deň. Cez štvrť LaSalle, plnú malých obytných domov, ktoré by u nás slúžili jednej rodine, ale tu, vo veľkom meste, sú to bytovky, dole jeden byt, hore po schodoch druhý byt, sme sa pomaly presúvali po Avenue Pierre Dupuy. Samozrejme, museli sme sa zastaviť pod mohutnou chaotickou budovou obytného domu Habitat '67, alebo skôr komplexu, neviem, či toto je ešte dom. Z miesta, kde sme stáli, nebolo v mojich silách vopchať do objektívu čokoľvek viac ako detail, preto tu máte krásnu ukážku kociek. Podľa stránky Habitat 67 je kocka vo svojom materiálnom zmysle symbolom stability, v mystickom význame je symbolom múdrosti a pravdy. Obrovský obytný komplex, ktorého autorom je izraelský Kanaďan Moshe Safdie, je zložený z 354 kociek, tvoriacich spolu 148 apartmánov. V zime tam musí poriadne fúkať, Habitat '67 stojí na úzkom móle, ktoré tvorí bariéru medzi novým prístavom a riekou. Aby ste si aspoň trošku vedeli predstaviť veľkosť tohto projektu, pozrite si panorámu na Wiki.

domy v LaSalle habitat 67 závratnou rýchlosťou casino

Avenue Pierre Dupuy vedie ponad rieku Sv. Vavrinca cez ostrov Sv. Helenny na náprotivnú stranu rieky, na ostrov Notre Dame. Na obidvoch ostrovoch boli v roku 1967 budovy celosvetovej výstavy Expo, najznámejšou z nich asi dodnes zostal pavilón USA, stojaci v paku Jean Drapeau na ostrove Sainte-Hélene. Prekrásna Biosféra, ľahká a vzdušná ako mydlová bublina, dnes slúži ako environmentálne múzeum a napriek svojej krehkosti je neprehliadnuteľná. Na ostrove sv. Heleny stojí aj zábavný park La Ronde, o ktorom sme už písali, a ak nie, tak si pozrite napríklad jeho thrill atrakcie. Každý ride (jazda) v La Ronde je ohodnotená meračom vzrušenia (thrill rating). Taký Monster má navyššie hodnotenie. Je to najvyššia dvojitá drevená horská dráha na svete.

závodný okruh montréal za vodou totálna sféra jacques cartier bridge

Do našej zbierky pretekárskych formulových okruhov pribudol po Monte Carle ďalší mestský okruh Gilles Villeneuve na ostrove Notre Dame, kde po Schumacherovom Ferrari zahrmeli aj všetky motory (vrátane ostrekovača a stieračov) nášho (požičaného) Hyundai Accent. Vliezli sme na okruh ako na každú inú cestu, len mne bolo divné, prečo je prikázaná maximálka 30. Keď sa Stanko prihrbil nad volantom a začal čudne vrčať, bolo mi jasné, že sa niečo deje. Po chvíli zúrivej jazdy (v očiach smrť, na tacháči 30) mi konečne došlo, že sa valíme po závodnom okruhu Formule 1 a určite sme súčasťou kanadského Grand Prix. Aby uvoľnili miesto vodným závodom letnej olympiády v roku 1976, boli pavilóny Expa v roku 75 v prevažnej väčšine zdemolované a namiesto nich vybudovali olympijské bazény pre kanoistiku a iné veslovacie závody. Aj my sme pozorovali maníka na kanoe, ako trénoval v dlhočiznom bazéne.

pripájací pruh urbanistika hochelaga-maisonneuve poulet frit kentucky

Pozreli sme si panorámu Montréalu z ďalšieho uhla ponad vodu a z ostrova sv. Heleny sme sa obrovským oblúkom pripájacieho pruhu, ktorý má ako nosný stĺp celý dom, vyšvihli na dvojitý oblúkový most Jacquesa Cartiera, po ktorom sme sa vrátili späť na najväčší ostrov zo súostrovia Hochelaga Archipelago, totiž Montréal, ak by ste to náhodou nevedeli, leží na riečnych ostrovoch. Cestou sme si prezerali šikmé ulice a na nich stojace obytné domy v štvrti Hochelaga-Maisonneuve, a medzi inými atrakciami aj fast food so známym ksichtom na červenom podklade a divnou skratkou PFK (poulet frit Kentucky) namiesto KFC (Kentucky fried chicken). Je to francúzsky preklad slovenského VKK (vyprážané kentucké kura), ale len francúzi majú gule na to, aby si to takto presadili.


Biodôme de Montréal

Trochu sme už boli vyšťavení zo všetkého toho pobehovania v príjemných 30°C, tak sme sa vybrali na miesto, ktoré nám odporúčali Brigita s Lacim a kde sme mali zaručený aspoň dočasný pobyt v antarktickej klíme. Najprv sme sa vyviezli lanovkou či výťahom, neviem, ktorý typ zabezpečuje horizontálny aj vertikálny pohyb, nahor na výhliadkovú plošinu najvyššej nakolnenej veže na svete, La tour de Montréal, vystupujúcej zo základov olympijského štadióna s kapacitou 56040 sedadiel. Z veže, podobne ako z CN Tower, je krásny výhľad na Montréal, na rieku sv. Vavrinca, na mosty a ostrovy. Dolu pod nohami veže, vysokej 175 metrov, sa ako biely trilobit rozvaľuje Biodôme. Pri základoch olympijského štadióna je niekoľko ďalších štadiónov a športových hál a jedna z nich, na naše pobavenie, je architektonicky verným dvojčaťom nášho (bratislavského) šerbľa, teda športovej haly na Pasienkoch.

la tour de montréal čo vám to pripomína? vlajky

Montréalský biodôme je najlepším využitím nepotrebného bieleho slona, teda pôvodného, nevyužívaného olympijského štadiónu, s akým som sa doteraz stretla. Obrovská budova je rozdelená na štyri časti a jej bazény slúžia na udržanie štyroch klimatických ekosystémov, v ktorých je zodpovedajúca fauna a flóra. Tropický prales, lesy mierneho pásma, ekosystém rieky sv. Vavrinca a polárny svet spolu koexistujú v jednej budove. Na stránke Biodôme de Montréal sú krásne nákresy - mapky všetkých štyroch ekosystémov, fotky a popisy, môžete si prstom ukazovať, kade sme chodili.

vavrinec a mosty biodôme olympijský areál lanovka dolu

Najprv sme vošli do spary väčšej, než bola vonku a razom sme sa ocitli vo vlhku tropického pralesa. Privítalo nás po chodníku voľne pobehujúce kiwi, siahajúce mi po kolená a nálepky na zemi "Som priateľský, ale nedotýkajte sa ma". Kiwi vôbec nebolo zelené, ale guľaté a chlpaté bolo a na hrudi v čiernom perí, ktoré vyzerá viac ako vlasy než ako perie, malo cez hrudník modrý pás. Ak si chcete vypočuť, aký je rozdiel medzi pípaním kiwi a jeho manželky, skúste tu. Podľa kiwiho je pomenované ovocie, asi preto, že je guľaté a chlpaté ako tento nelietavý vtáčik z Nového Zélandu.

stromček čo to tu behá? kiwi tropický prales papagáje

V tropickom pralese sme okrem velikánskych stromov videli z vyhliadkových plošín (cez jednu tiekol vodopád) aj rôznofarebné papagáje, oranžové opičky, ktoré boli chvíľu tu a zvedavo sa na nás pozerali a hneď zas boli niekde preč, hlavne keď som zdvihla foťák, veľké mäsožravé cichlidy a iné ryby, ktoré nepobehovali voľne, ale plávali vo veľkých akváriách, rôzne hady a krokodíla s korytnačkou na pieskovej pláži, priateľsky sa držiacich labami. Zvieratá boli niekedy vidieť a niekedy nie, skrývali sa v húštinách džungle, vtáci prelietavali medzi konármi a lianami, plazy sa maskovali pod gigantickou papraďou a vôbec sa chovali ako doma, teda v džungli. Celí spotení sme sa konečne rozhodli prejsť do ďalšieho oddelenia a hneď sme sa cítili ako doma, privítala nás dobre známa vôňa ihličnatých lesov a príjemná mierna teplota nášho pásma, ktorá je v niektorých častiach Severnej Ameriky takmer rovnaká, ako u nás doma. Bratislava leží na 48. rovnobežke a Montreal na 45, čiže sú len o tri stupne južnejšie.

cichlidy krokodíl a korytnačka iné papagáje vyhliadky to je kus

V riečnom ekosystéme sv. Vavrinca sme trávili čas pozorovaním bobra. V tej Kanade je všetko gigantické, začali sme čučoriedkami veľkosti koruny (ešte som si nezvykla na ojro), pozorovali sme vypasené svište a teraz takýto kus bobra. Najprv sme ho sledovali na hladine a potom sme sa presunuli do jaskynky, z ktorej sa dalo pozorovať dianie v jazere pod hladinou. V jaskynke bola aj obrazovka, ktorá zobrazovala dianie v bobrom domčeku v hrádzi, osvetlenom infrasvetlom, kde gazdovala pani domu. Keby sme mali takéto živé divadlo tu, deti by ani nikam inam nechceli chodiť, a možno by sa aj čítať naučili, lebo ku každému zvieratku a rastline boli v každom ekosystéme krásne spravené ceduľky s obsiahlymi a zaujímavými popismi. My sami sme sa cítili ako decká, s takou zvedavosťou a zdvihnutou hladinou adreanlínu sme pozorovali, ako sa kačka strmhlav vrhá pod vodu, aby si na dne, niekoľko metrov pod hladinou, odšklbla kus rastliny a rozráža pritom húf stribristých rybiek. Nad dramatickým dianím pod vodou krúžil s nonšalanciou a hraným nezáujmom neohrozeného a hodne vyžratého pána sveta bobor, takže sme neodolali a natočili sme si ho. Aj jeho manželka sa prišla pozrieť, čo sa deje na hladine, takže sú zaznamenaní obaja.

bobor v akcii hniezdo aj s vtákom arktída tučniaky zábava v ľadovej vode

Posledná miestnosť v biodôme sa volá polárny svet a zahŕňa antarktídu a arktídu. Tam už bolo skutočne chladno, na vode plávali tenké kúsky ľadu, ale po tom teple vonku sme sa prvú štvrťhodinu cítili príjemne. V studenej vode plávali veľké ryby a zime odolné kačky, na skalách hniezdili čajky a na útesoch sa premávali rôzne druhy tučniakov, skákali do vody a zase vyliezali, pochodovali s rozpaženými krídelkami, rozprávali sa, alebo trucovito hľadeli do zeme. Na jednom mieste, kde bol silný prúd vody, hnanej do bazéna, plávali tučniaky proti prúdu. Jeden znich sa vyslovene bláznil, skákal a ponáral sa, trepotal krídelkami a všemocne sa snažil bojovať s prúdom tak, že zostával stále na jednom mieste. Celá hala sa na ňom smiala, nás nevynímajúc, a pretože si to určite predstavujete úplne nedokonalo, tak sme to tiež natočili. Keď už nás začínala zmáhať arktická zima, s ľútosťou sme sa vzdali. Všetky priechody medzi jednotlivými ekosystémami boli jednosmerné, takže ak sme sa raz rozhodli odísť a posunúť sa ďalej, bolo to definitívne, takto vtipne si domáci zabezpečili, že tam človek nestrávi celý deň, lebo chce vidieť ľadový svet, ktorý je posledný v poradí, vrátiť sa nemôže a v tej zime zase toľko nevydrží. Čo je fajn, viem si predstaviť, ako by mamičky museli detičky násilím odtŕhať od zábradlia.

lemur a ďalšie lemury no nie je super?

Výstupnú halu okrem sprievodnej výstavy obývali lemury. O lemuroch toho veľa neviem, zoznámila som sa so Sidom z Doby ľadovej a potom som jedného ozajstného videla kdesi na detskej farme. Toto by mali byť lemury catta, ktoré majú na mohutných chvostoch čierne a biele prstence. Lemury sú vegetariáni, živia sa ovocím a listami. Sú skvelí lezci a skokani, priam letia vzduchom. Na druhej strane, sú to nekoneční lenivci. Lemury sa vyvinuli na Madagaskare z predkov primátov a dodnes žijú (okrem vyvezených kúskov) len tam. V klanoch vládne matriarchát a baby chudery žijú celý život spolu a vychovávajú deti. Chlapi sú prelietaví a každý samec aspoň raz za život vymení svoj klan za iný. Na rozdiel od iných druhov lemurov lemur catta preferuje otvorené oblasti a kľudne sa špacíruje po zemi alebo sedí vztýčený a sleduje okolie.

nákladiak

Veľký biely trilobit nás vypľul z arktickej zimy do šikmých lúčov poobedného slnka. Rozlúčili sme sa s Montréalom a zamierili sme ďalej na východ po toku veľkého Vavrinca. Presúvali sme sa po ľavej strane rieky a skracovali sme vzdialenosť medzi nami a Québecom, aby sme na neho mali voľný celý deň. Do večera sme prešli asi 200 km a minuli spústu kamiónov. Už sa stmievalo, keď sme dorazili do mestečka Champlain na pobreží. Vavrinec je tu pomerne úzky, tak tri kilometre, lebo práve v tomto mieste sa rieka zužuje. Hneď za prvou zákrutou mestečka na hlavnej ceste sme narazili na Maison Marie-Rose, Bed&Breakfast v klasickom viktoriánskom štýle. Ubytovali nás v izbe na prvom poschodí za 77 $, čo bola dosť vysoká cena, ale v sezóne očakávaná, hlavne keď sme už nemali silu hľadať niečo iné. Napriek tomu, že si v Kanade po skončení sezóny (a leta) veľa atrakcií nevychutnáte, pre peňaženky chudobnej slovače sú ceny po prvom septembri oveľa priaznivejšie, hlavne ubytovanie nájdete až v štvrtinovej cene. Na balkón pod našimi oknami viedli zvonku drevené schody, ktoré sme šikovne využili na zbehnutie do záhrady, končiacej priamo pri vode, hneď po tom, ako sme použili viktoriálsku kúpeľňu aj s keramickým umývadlom a džbánom na vodu a hneď potom, ako sme zabednili okná proti votrelcom.

bed from B&B radšej zavri, komáre viktoriánska kúpeľňa viktoriánska chodba

Popri návšteve bathroomu som nelenila a nafotila som si pekné interiérové detaily, lebo aj ja chcem žiť vo viktoriánskom dome, tak nech mám inšpiráciu. Len neviem, kto by doma utieral prach na všetkých tých závesoch a kačičkách, lebo ani teraz sa prachu veľmi nevenujeme. Stanko, ktorý sa musí prechádzať za každých okolností, ma vyhnal do ulíc mestečka, čo bolo fajn, jednak sa ochladilo, tak sme si trochu vyvetrali hlavy a okrem toho mestečko je fakt pekné. Chvíľu sme pozorovali Notre-Dame-de-la-Visitation Church na námestí, potom sme sa prešli po hlavnej a jedinej ulici Notre-Dame a potešili sme sa pohľadom na krásne domčeky, chvíľu sme povzbudzovali hráčov na baseballovom tréningu za tmy, ale na pekne osvetlenom štadióne a obdivovali sme precízne odpaly. Na záver dňa sme sa pokochali nočným Vavrincom a zapadli sme do postele, samozrejme až po tom, ako sme z nej odložili zo šesť nepotrebných viktoriánskych vankúšov.

church in champlain sv. vavrinec v noci

Spísali s+s 25. a 26. júla 2010
Súvisiace články
© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: