Viedeň 2008

Streda, 7. máj 2008

Uno-City a večerná Viedeň

Jeden májový týždeň, čo sa týka počasia veľmi príjemný, mal Stanko nejaké merania toť vedľa za humnom vo veľkej ružovej a našuchorenej Viedni. Toto materské mesto mojej rodnej Bratislavy (veď nás chvália, že sme stodola Viedne) mi bolo po väčšinu môjho života nedostupné. Pamätám si, ako sme sa raz s babami, to sme boli na škole a mali asi šestnásť, zoznámili s niekoľkými príjemnými Talianmi v našom veku. Naša manipulácia anglinou nebola bravúrna (ostatne, to nie je dodnes), ale na to, aby sme si pokecali nad pohárikom, stačila. Nestačila však už na to, ako im vysvetliť, že do tej Viedne na večeru by sme síce velice rady a ochotne, ale bohužiaľ. V dnešných časoch, keď nás neprozreteľne vpustili do Šengenu, už nečíhajú na hranici chlapíci, ktorým vadia naše dlhé vlasy (akoby sme boli hippies v šesťdesiatomôsmom) a hranicu môžeme prechádzať hore-dolu do zblbnutia. Samozrejme, pokiaľ sa nekonajú v Rakúsku nejaké smiešne majstrovstvá kontinentu v naháňaní mičudy. Ubytovali sme sa kúsok od centra v štvrti Uno-City, kde sídlilo OSN tuším ešte v roku 2003. Uno-City je minimalistická a riadne futuristická štvrť s kancelárskymi budovami, ako vystrihnutá z nejakého amerického filmu.

Cestu z Bratislavy cez Viedeň až ku hotelu som zvládla s presnosťou stroja vďaka Stankovmu trojnásobnému detailnému popisu cesty, ktoré sa mi vrylo do mozgových závitov tak pevne, že som nepotrebovala ani raz nahliadnuť do autroutovej mapy, ktorá obsahuje všetky návestia a iné cedule od výjazdu z mojej roboty až po vjazd do garáže hotela, ktorú mi ešte pre istotu k tomu výkladu vytlačil, dobre poznajúc môj orientačný nezmysel. Dokonca aj čas cesty odhadol takmer presne, malú odchýľku vytvorili len mierne kolóny na vjazde do Viedne. Po rýchlom odložení vecí na izbu ku Stankovi sme sa v zostave Palo, Zolo, Vlado, Jaro, Miška a my dvaja vybrali na podvečernú prechádzku do centra. Prešli sme sa pomedzi sklenené veže Uno-City a po plávajúcom moste sme zamierili na druhú stranu jedného z ramien Dunaja. Obidva brehy boli nad vodou i vo vode obsypané barmi rozličného výzoru, od kokosovo-palmových typu Haiti cez mexické s kaktusmi a sombrérami či Ryby na rošte až po rakúske Würst und Schnitzel. Medzi nimi sa hrdili červeno- a modro-bielymi lodičkami a vodnými bicyklami požičovne. Otočili sme sa a fotili Uno-City, ktoré je takto v celku snáď ešte pôsobivejšie. Nakoniec sme vylezli na susedný most, z ktorého sa vykľul nadzemný tunel pre U-Bahn, z bokov ovenčený lávkami pre peších, cyklistov a poriadnu dávku korčuliarov. U-Bahnom sme sa odviezli asi tak tri zastávky, lebo Palino sa nečakane rozhodol, že nepôjdeme priamo do krčmy, ale sa najprv prejdeme mestom, aj keď sa pri tej prechádzke napokon ukázalo, že bola dlhá asi tak dvesto metrov po tú krčmu.

Poznám Pala a nechce sa mi sedieť vo vnútri v krčme, aj keď oplýva fešáckym barmanom, mixujúcim drinky ako o život, keď je vonku tak vľúdne a viem, že napriek všetkým vyhláseniam tu zakotvili nadobro. Takže Stanko si dal jedno a potom som ho, pokým súhlasil, vytiahla von do príjemne teplého šumu, na potulky ulicami mesta, ktoré kypelo prílivom miestnych a turistov, čo si vyšli von užiť voľný piatkový večer. Obdivovali sme krásne budovy, v noci osvetlené tak, aby vynikli všetky ich prednosti, asi tak, ako keď starnúca herečka využíva osvetenie a šminky pri večierku. Prezreli sme si vysvietené výkladné skrine a vôbec sme netúžili po nakupovaní v týchto nóbl obchodoch, smiali sme sa na nápaditých figurínach, boli tam dokonca aj slečna s vrkôčikmi a mládenec s afro účesom, vyfarbení na čierno. Budovy boli osvietené, až pripomínali torty s cukrovými polevami a svojou žiarou osvetľovali celé námestia. Budova Opery medzi nimi hrala prím. Cestou sme si pozreli kostol, ktorý bol prekvapivo otvorený aj takto neskoro večer, vydýchli si v tichu a stihli sme sa ešte vrátiť do Paľovej za ten týždeň, čo tam pracovali, už favoritnej krčmy a chvíľu posedieť.

Štvrtok, 8. máj 2008

Schönbrunn

Ďalší deň ráno, už oslobodení od ostatných, sme vyrazili vo dvojici na potulky. Stanko za hlavný cieľ dňa vybral Schönbrunn, jedno z letných sídiel Habsburgovcov. Okolo centrálnej budovy barokového zámku zo 14. storočia sa rozprestiera rozsiahly park, ktorého plochy pretínajú cesty v hviezdicovitom tvare. Po cestách parku premáva vláčik a vezme Vás na vyhliadkovú jazdu, aby ste si nezodrali nožičky. Park je totiž skutočne obrovský, nie je problém v ňom stráviť celý deň chodením bez zastavenia, pokiaľ netrváte na jedení. Oddych je zabezpečený lavičkami a kráľovským prostredím. Cesty a námestíčka sú lemované sochami, fontána je na každom priecestí a v alejach sú lavičky. Za vstup do parku sa neplatí. My sme si vybrali nenápadný bočný vchod a v rastúcom teple sme blahorečili alejám vysokých stromov, prevažne líp a dubov, ktoré lemujú všetky cesty a chodníky. Okolo nás pobehovali joggujúci blázni, ktorým sa chcelo v tomto teple športovať. Niektorí vyzerali ozaj ako tesne pred odpadnutím.

Stáli sme v strede námestia (ako sa povie námestie, keď na ňom nie sú domy?), ktorého centrálnym bodom je fontána s plastikou dievčaťa a labutí. Na okrúhlom jazierku okolo fontány plávali živé malé kačky a od nás sa na každú stranu vetvili široké štrkové cesty. Vybrali sme si jednu z nich, pretože na jej konci sa v diaľke črtal obelisk, zaujímavý objekt na prieskum, hoci na konci každej cesty sa mlhavo v teple chcvel prísľub nejakej zaujímavosti.

Barokový zámok Schönbrunn, obklopený prekrásnym rozľahlým zámockým parkom, slúžil ako letná rezidencia císarovnej Sisi a jej manžela, Franz Jozefa. Dnes zaslúžene patrí (nie Franzl, ale komplex) medzi pamiatky UNESCO, pretože porovnávať sa s ním môže snáď len park vo Versailles. Po cestách parku sa teraz prechádza plebs (ako sme my, a takých tam príde 2,4 milióna ročne) a obdivuje stavby, ktoré vyrážajú dych svojou krásou. Stavby ako malebná umelá Zrúcanina Kartága, pekne v roku 1778 postavené rímske ruiny, umne zasadené do prírody a taktne poukazujúce na víťazstvo Ríma nad Kartágom a na fakt, že Habsburgovia sa považovali za legitímnych nástupcov starovekej ríše rímskej. V bazéne uprostred malebne sa rozpadajúcích ruín vedú reči bohovia riek Dunaj a Enža.

Obelisková fontána, ktorá nás čakala na konci východnej diagonálnej avenue, vysiela toľko podobenstiev a odkazov, že som polovicu už zabudla, ale tiež to má niečo so zvrchovanosťou. V strede balustrády je maska, z ktorej vyteká voda, a vodu z džbánov lejú aj riečni bohovia. Vrchol korunuje obelisk, ktorý nesú štyri korytnačky. Toto je trochu pomýlené, mali by to byť štyria sloni na jednej korytnačke. Či? Tamto v tej búdke som ja, naštastie ma nie je veľmi vidno. Napriek tomu, že som sa hrala na seržanta Navážku (nepríliš inteligentný troll s kamennou tvárou (ha, všimli ste si? vtipný dvojzmysel!)), nedokázala som sa tváriť vážne. Hoci nás každú chvíľu míňal vláčik, drali sme si zodpovedne nožičky ďalej a smerovali sme k nádhernej Gloriete.

Rozľahlý park, ktorého názov je odvodený od schöner Brunnen (krásna studňa), neleží na rovine, ale na kopci, takže cesty smerom od hlavného paláca po určitej dobe začínajú stúpať a nakoniec vedú nahor, ku prekrásnej loggiovej stavbe s názvom Gloriette. Hoci bola postavená v roku 1775, väčšina stĺpov, arkádových oblúkov a architektonických prvkov pochádza z nikdy nedokončeného renesančného paláca Neugebäude, ktorý začali stavať v roku 1568. Budova má strednú časť vo forme triumfálneho oblúku, ktorý lemujú arkádové krídla. Na streche strednej, presklennej časti hraduje mocný orol s roztiahnutými peruťami. Celá budova je obsypaná trofejami.

Jediná miestnosť tejto budovy je obsadená nóbl kaviarenskou cukrárňou a keďže sladké nemusím ani doma, len sme nakukli, ako to tam vyzerá. Výstup na plochú strechu s balustrádou, ktorá slúži ako vyhliadková terasa, stál 2 €, čo nie je nijako prehnaná cena, pokiaľ nemáme so sebou všetky naše deti. Vystúpanie úzkych točitých schodov do výšky troch poschodí nás nakoniec odmenilo výhľadom na celý zelený park, prekladaný bielymi barokovými stavbami - Gloriette stojí na jeho najvyššom bode. Slnečné počasie nám dovolilo dovidieť až na Devínsku Kobylu, ale oči sa nám okamžite vrátili ku obdivovaniu detialov priamo pod našimi nohami.

Pre unavených dôchodcov, mladé rodiny s deťmi a turistov, ochotných vždy utratiť nejaké drobné, premáva rozľahlým schönnbrunským parkom vláčik riadne označený, s riadnymi trvalými zastávkami rozhodenými po parku, z ktorých jedna je umiestnená pri veľkej fontáne, ktorá sa snaží napodobniť antické umenie, ďalšia priamo pod loggiou Gloriette, tretia nenecháva bokom veľkú zoologickú záhradu (kam zavíta takmer každý návštevník parku) a tak trať vláčika pokrýva svojou sieťou všetky zaujímavé atrakcie a obdivu hodné kúty parku. Medzi nami a hlavným palácom odráža veľká vodná nádrž modrú oblohu a na brány parku sa v diaľke ponížene tlačia poddanské obytné domy. Ako sa tak pozerám na tie moje pózy, buď na mňa predsa len zapôsobilo to, že sa presúšame po šľachtickom obydlí a parku, zdobenom antickými sochami, alebo som mala dojem, že mám doma málo svojich fotiek. Treťou možnosťou je, že sa nedopatrením dostal foťák do rúk Stankovi.

Schönnbrunský park je skutočne rozľahlý a tak sa stalo, že sme sa ku zoologickej dokotúľali až v popoludňajších hodinách. Podľa mapky ZOO svojou rozlohou korešponduje s parkom a preto sme sa rozhodli vybrať sa sem niekedy v budúcnosti na celý deň s deťmi a dali sme prednosť bludisku. Vlastne bludiskám, pretože ich je niekoľko a to nerátam tie prstové. V najväčšom z nich nám kríky siahali nad hlavu a nedalo sa podfukárčiť, pretože v kríkoch bol nenápadný, ale pevný plot. Stred bludiska bol na vysokej plošine, upevnenej na starom veľkom platane, z ktorej sme mali výhľad na celý labyrint a jeho okolie a pekne sme si mohli prezrieť cestu, ktorou sme blúdili.

Pri východe stoja dva kamene, jeden mužský a druhý ženský, ktoré podľa legendy harmonizujú mužskú a ženskú dušu. Stanko objíma samozrejme väčší a mohutnejší mužský kameň, pretože okrem iného má naplniť harmóniou aj náš vzťah. Ďalší, pre zmenu labyrint, sa vynačoval ešte trochu nedorastneými kríkmi, zato obsahoval kopec zábavných hlavolamov. Napríklad matematický rébus - štvorec, v ktorom sa má k cieľu postupovať sčítaním a odčítaním polí, na ktoré jeden stúpi, keďže však zadanie bolo v nemčine, po chvíli sme sa vzdali, alebo vysoký stĺp, na ktorý sa dá vyliezť a ak to zvládnete, môžete hore zazvoniť, alebo fontánu, z ktorej voda strieka len vtedy, ak ju vypumpujete húpaním sa na kamennom kvádri s kovovou oporou, alebo drevené budky - telefóny, cez ktoré sa dá rozprávať krížom cez celý labyrint.

Bavili sme sa preskakovaním po drevených kruhoch, upevnených na pružinách a nakoniec sme sa prebojovali až do samotného zrkadlového srdca labyrintu. Viete, ako sa vlastne líši labyrint od bludiska? Labyrintom vedie len jedna cesta, ktorou sa dostanete do stredu, nemá žiadne odbočky a nevytvára slepé ramená. Pri ceste labyrintom pracuje najmä pravá mozgová hemisféra, využíva intuíciu, predstavivosť a kreativitu. Naproti tomu bludisko má veľa rozvetvených a slepých uličiek. Tu pracuje ľavá hemisféra - logické, sekvenčné a analytické myslenie. Záver tohto labyrintu mi pripomenul Laru Croft, presnejšie povedané našu celorodinne obľúbenú hru Tomb Raider - pri prechode cez kamenné bloky umiestnené vo vodnej nádrží spod jedného z nich (samozrejme nie zázračne, ale na povel fotobunky) vystrekla voda. Bavila som sa a viem si predstaviť ako skvele by som sa bavila, keby som tu bola v dvanástich s niekoľkými kamoškami. No ale nie je čo ľutovať, tak si to so Stankom vynahrádzame teraz.

Na záver prehliadky tejto časti parku sme si pozreli ďalšiu fontánu, tentoraz Neptúnovu a navštívili sme aj zámockú voliéru, ale práve bola v rekonštrukcii, takže v nej neboli žiadne vtáky. Napriek tomu sa mi stavba uprostred parku veľmi páčila, pripomenula mi Guliverove cesty, ako ho prenášali v klietke pre vtáky, asi preto, že je skutočne veľká. Samotný palác Schönnbrun je možné navštíviť kedykoľvek od 8:30 do 16:30, v lete do 18:00. Pre návštevníkov je sprístupnených asi 40 izieb, čo je pomerne smiešna časť z celkového počtu viac ako 1400 miestností v budove. Za prehliadku všetkých 40 miestností počas takzvanej Grand Tour zaplatíte takmer 13 € (necelých 400 Sk), ale môžete si pozrieť len polovicu z nich za 9,50 na Imperial Tour (to je 285 Sk). Keď si spomeniem, že v roku 2004 stál výstup na Sagradu Familiu 7 euro, zdá sa mi to dosť, ale zase odvtedy ceny poriadne vzrástli (napríklad liter benzínu z 31 na 41 Sk).

Zámok je obklopený nielen upravenými plochami s trávou a kvetmi, vysadenými do erbov, ale aj rozsiahlym rozáriom a chodnikom, ktorý celý zakrýva pergola s práve kvitnúcou a omamne voňajúcou vistériou, ktorej fialové kvety visia z mohutných konárov v ľahkých nadýchaných strapcoch. Pred barokovým palácom, ktorý slúžil cisárovi Franz Jozefovi a cisárovnej Sisi ako letohrádok, prepytujem skromný, sa na cestách lemovaných kvitnúcimi stromami premávajú kočiare. Centrálne námestie má v strede neopomenuteľnú Neptúnovu fontánu so súsoším a celé je lemované budovami s krytými chodníkmi vpredu, chránenými strechou na oblúkových stĺpoch, takže námestie je z troch strán obklopené kolonádami a na štvrtej strane ho uzaviera palác.

Ku zámku sme sa doviezli aj odviezli metrom, ktoré na tomto mieste vychádza na povrch a svoj koridor zdieľa s riekou, od ktorej je oddelený byteľným múrom. Aj samotná stanica stojí za prezretie, kľudne by sa na nej mohol natáčať niektorý diel Hercula Poirota, slečny Marplovej alebo možno aj anglický kúsok Narnie.

Karlskierche

Metrom sme sa presunuli na Karlsplatz (Karolovo námestie) a pozreli sme si jednu z najzaujímavejších a najväčších barokových budov Viedne - Karlskierche (kostol sv. Karola) s minaretmi a predsa katolícky. Postavil ho cisár Karol VI v rokoch 1713 až 1737 ako glorifikáciu sily a práva habsburgskej monachie. Na námestí sme oddychovali na lavičkách v tieni stromov a bavili sme sa pozorovaním miestneho veľmi farbistého páriku bezdomovcov. Starší pán hral na harmonike a povedľa neho posedával mladší muž a nerobil nič, len popíjal zo skleneného pohára na stopke červené víno, ktoré mali síce v jedeapollitrovej plastovej fľaši, ale taktne schované pod stoličkou. Aj starý pán v prestávkach popíjal vínko z pohára so stopkou a obaja mali celé okolie vrátane všetkých ľudí a holubov absolútne na háku, tešili sa zo siesty za teplého májového dňa a žiadny zvedavý pohľad ich nemohol vyviesť z rovnováhy.

Po zážitkov plnom dni nám začalo škvrčať v bruškách a tak sme spojili príjemné s príjemným a zastavili sme sa v peknej viedenskej reštaurácii Wienen Bräu na Waaggasse, v ktorej ponúkali nielen živiny v rozumnej cene, ale okrem pivovarného medeného kotla v ňom mali aj travel bug's hotel. To je hotel pre celým svetom putujúce figúrky, maskoty a mince a v tomto prípade sa tváril ako krásny drevený kufor. Na naše veľké potešenie sa dostavil aj majster a začal krásny lesklý kotol ešte viac leštiť, tak sme sa popri jedle mali čomu venovať. A jedlo bolo veru riadne, ako sa na pravú Viedeň patrí - ja som si dala Viedenský guláš, v ktorom bolo volské oko ako kolo od vozu a tuším 5 takých obrovských kusov veľmi jemne uvareného hovädzieho, že som nemala šancu ich do seba dostať. Stanko si objednal drevený lopár s kuracími krídelkami, grilovanými v pikantnej omáčke, dve ďalšie omáčky k tomu a snáď pol kila zemiakov. Tých krídeliek - celých - bolo viac ako tucet, Stanko, ktorý toho zje neuveriteľne veľa, tentoraz nevládal a odmietol po mne dojesť, čo sa stáva skutočne zriedka.

Nakoniec sme v taverne posedeli skoro dve hodinky, lebo sme sa nevládali gúľať a Stanko na pivku nenašiel žiadne závady. Zapísali sme si putujúcich chrobáčikov, aj sme nejakých vložili a vonku si slnko sadlo zase o kus nižšie. Pri Falcových schodoch v jeho rodnej štvrti Margareten sme na rohu zbadali Horvath Gasthaus, až sme chvíľu museli spriadať teórie o našom kamošovi kuchárovi s rovnakým priezviskom - v ktorých vystupovalo utajené dedičstvo po nepriznanom predkovi a bohatá viedenská reštaurácia, nesúca jeho rodové meno. Falcove schody (Falcostiege) sa vyznačujú zaujímavým bezprahovým schodiskom bez schodov, zato s elegantným a lesklým kovovým zábradlím a vedú z Hamburgerstraße ku stanici metra. Populárny popový spevák Falco (vlastným menom Johann (skrátene Hans) Hötsel) bol v roku 1986 vyznamenaný ako čestný občan Viedne a v budúcnosti po ňom zrejme ponesie meno aj jedna z viedenských ulíc, bohužiaľ pre jeho fanúšikov in memoriam. Falco sa zabil na svojom džípe v Dominikánskej republike, možno preto, že mal v tele dávku alkoholu a koksu.

Flakturm

Veža protileteckej obrany Flakturm bola postavená za desať mesiacov v rokoch 1943 až 1944 v rámci budovania obrany mesta proti leteckým útokom. Holé monolitické bloky slúžili na ubytovanie 30 000 pešiakov, v podzemí bola nemocnica a továreň na výrobu munície. Veža bola dokonale sebestačná, mala vlastné zdroje vody a elektriny. Vo Viedni sa zachovalo šesť takýchto veží, my sme si boli pozrieť vežu, stajacu v parku Esterhazy. Z vonkajšej strany veže je frekventovaná lezecká stena (na ktorej sa odohráva aj jeden z dielov komisára Rexa) a vnútri je Aqua Terra Zoo - najväčšie rakúske akvárium nesúce meno Haus des Meeres. Okrem iných atrakcií disponuje obrovskou 300-tisíc litrovou nádržou s morskou vodou, v ktorej žijú žraloky. Z hornej plošiny súčasného Domu mora vidno panoramaticky veľkú časť viedenských slávnych budov. Múr, držiaci park s vežou vysoko nad úrovňou ulice, je ozdobený sochami, ktoré sa otáčajú chrbtom k budove kina Apollo, ktoré bolo v roku 1929 otvorené ako divadlo a v súčasnosti je vo vnútri starej budovy moderné multi-kino s dvanástimi sálami.

Večerná Viedeň

Pomalým tempom sme sa flákali mestom smerom k hotelu za Dunajom, obdivovali pandrlákov z Warhammeru za výkladom obdchodu s modelmi, hrami a zbraňami a s otvorenou pusou sledovali zapadajúcim slnkom osvetlené viedenské budovy. Pozreli sme si kunsthistorické a prírodovedecklé múzeum, pre krátkosť času len zvonku, Máriu Teréziu na Heldenplatz medzi nimi, brzdiacimi autami na červeno osvetlený mestský okruh Burgring, mestskú bránu s latinskými nápismi, Heldenplatz s jazdeckou sochou princa Eugena s poloblúkovou budovou paláca Neue Hofburg, páry prechádzajúce sa po Michaelerplatz, lampami podsvietené stĺpy a priechod paláca Hofburg, nasvietený mramorovo-zlatý morový stĺp proti modrej oblohe na Graben a ako čerešničku na záver nočný Stefans Dom.

Pandrláci z Warhammeru,
takých maľuje aj Marek
Trpaslíci v zbroji
 
Západná strana
kunsthistorického múzea
Červené gaštany
pred múzeom

Mária Terézia a Indovia
na Heldenplatz
Kunsthistorische
Muzeum
Burgring
(mestský okruh)
Burgtor
 

Neue Hofburg
 
Hofburg
Michaelerplatz
Morový stĺp
na korze
Kúsok Stefans Dom-u
 

začala pišula evula niekedy v máji 2008 / pokračovanie 17.3.2011 /dopísala schevka kedyže?
© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: