Belgicko 2009

1.-13. august 2009, časť prvá

Cesta tam -> Valašsko -> Nemecko -> Alsasko -> Luxembursko

Výber miesta na tohoročnú dovolenku sa začal v duchu: ideme k moru, aby sme sa mohli váľať a nemali by sme veľa jazdiť autom, bo Evka si veľmo potrebovala oddýchnuť. Preto samozrejme vyhrávalo Chorvátsko. Vtom sa ukázalo, že k moru pôjdeme naisto, len nebude spĺňať klasické predpoklady, pod ktorými more ponúkajú cestovné kancelárie. Kamarát bubeník a tlmočník Ďuro pred nami totiž neprozreteľne spomenul, že bude mať počas leta prázdny byt a dokonca sa nielenže nevyhýbal jeho požičaniu, dokonca sa tváril, že bude rád, keď mu byt počas leta bude niekto strážiť. To samozrejme netušil, že sa mu to vypomstí a jeho dobré skutky budú po zásluhe potrestané, pretože sme sa mu tam na dva týždne všetci štyria nasťahovali. Štyria preto, lebo kto ešte nevie, Mišo sa od nás odsťahoval, ale nepredstavujte si pod tým, že sa osamostatnil.

Valašsko

Valašsko

Nakoniec teda naša dovolenková destinácia znela Belgicko, toľko ospevovaná vlasť Hercula Poirota, konkrétne jeho hlavné mesto Brusel, sídlo vlády Európskej únie. More bolo z teplých letných morí najteplejšie, konkrétne to s menom Severné a ani sme toho príliš veľa nenajazdili, veď viac ako 5000 kilákov to nebolo. Do Bruselu sme vyrazili trochu okľukou, jednak preto, že je to u nás už tak nejak normálne a hlavne preto, že sme museli nabrať po ceste chalanov (Mareka a Kuba), ktorí si užívali letné prázdniny na chlapsko-romantickej plavbe po Mazurských jazerách s dedkom a jeho bratrancom, fojtom z Palkovíc. Keďže Mazury sú vo východnom cípe Poľska a Brusel na opačnej strane Európy, prešli chalani celé časové pásmo za zhruba tri dni a po Bruseli sme išli rovno na Kremenec, takže to mali ešte raz v opačnom garde. Je celkom zaujímavé pozorovať rozdiely v západoch slnka na jednej aj druhej strane nášho časového pásma. Len neviem, prečo musí patriť k dobrému mravu začínať s prácou o siedmej ráno zrovna na tomto konci Európy, zatiaľ čo štart večerného života o desiatej večer je práve na tej druhej strane.

obchod, bistro alebo hasičská zbrojnica momentka

Postupným zberom kešiek (tí, ktorí ešte stále nevedia, čím sa na staré kolená bavíme, pozrite si našu stránku geocachingu) na strednom Považí sme sa prebili až do Makova, kde sme cez Bumbálku opustili hranice našeho prekrásneho rodného kraja (dedovizne, ako sa pekne vraví v taliančine). Keď som Riša pred, zdá sa to pár, ale je to zhruba 20 rokov, viezol do Frýdku narukovať, tiež sme tu stáli, lebo vtedy to vyzeralo, že celé dva roky Slovensko neuvidí. Videl ho skorej, ale to je zase iný príbeh.

kde jsme my, budete i vy kostel sv. béďu na bílé kaskády na ostravici

My sme zbehli pozdĺž Ostravice do Frýdku, potom aj do Místku a dokonca aj do Frýdku-Místku. Na Ostraviciach sme videli toto: parádny drevený Kostel sv. Bedřicha na Bílé v blízkosti lesného cintorína s čisto motivačným mottom na bráne: Co jste Vy, byli jsme i my / Co jsme my, budete i Vy, pereje a kaskády na Ostravici, aj keď teda proti kanadským a slovenským to bol len taký malý cvrk, ale na miestne pomery to bol pekný cvrk. Domáci sa sem chodia kochať na kamene doprostred perejí a turisti sa chodia kochať na nich. Hneď povedľa je chata Petra Bezruča, ktorú som samozrejme zatúžil navštíviť, ale nespolupráca pokročilého času a otváracích hodín nám v tom zabránili. Ani len na chatu sme veľmi nedovideli, lebo sa skrývala v húštinách ďaleko za zamknutým plotom.

sv. jakuba většího nám. svobody v místku podlubia

Ešte sme si pred večerom pozreli, ako je dobrým zvykom v Čechách, krásne zrekonštruované štvorcové námestie Svobody v Místku. Frýdek-Místek je dvojmestie, to znamená, že pôvodne dve samostatné mestá boli zlúčené do jedného. Obidve pôvodné mestské námestia sú pamiatkovými rezerváciami, olemované podlubiami v stredovekých historických budovách a blízky kostol sv. Jakuba Většího. Áno, po slovensky je to podlubie, ja viem, je to divné, ale našla som to v slovníku slovenského pravopisu - niekde na letáku, ktorý sa niekam podel, som však našla iný, pôvodný slovenský názov, veľmi ľubozvučný, ale za ten svet si neviem naňho spomenúť, takže keď niekto viete a dočítate sa až sem, čo by som sa divila, hoďte mi ho do mailu.

fojtství na dvorek a do zahrad šachy dobový nábytek

Záverečné večerné hľadanie neprehliadnuteľnej masy fojtských budov v Palkovicích sa odohrávalo na niekoľko pokusov. Najprv sme za krčmou zabočili a prišli hneď na prvý raz k tej správnej bráne. Od brány sme včak už v pološere asi nedovideli k domu a tak sme si (ani jeden z nás si už nepamätá dôvod) povedali, že to bude niekde inde. Trochu sme pojazdili po dedine a nakoniec sme ju obišli dookola a po najzadnejšej poľnej ceste sme prehnali chudáka Rovera a zozadu sme identifikovali veľké budovy, ktoré sa s inými aj tak nedajú pomýliť a vrátili sme sa okľukou tam, odkiaľ sme vyrazili. To už za nami zaparkoval Jura mladší a nahnal nás bez debaty dovnútra. Večer sme strávili v kruhu rodiny a historiek z plachtenia pri skvelej večeri s pečeným mäsom, zemiakmi a uhorkovým šalátom Mirky, Jurovej manželky. Neskôr sa dokonca zobudila a pobudla s nami aj babička, ktorá nám napiekla ešte pred tým, než išla spať, skvelé moravské buchty.

námorníci po bitve babiččiny moravské dům ze strany
traktůrek snídaně na dvorku stanko, mirka, marek,
kubo, milan, jura
a kryštof

Ráno sme sa postupne vymotali z izby, dali si lukulské raňajky na záhrade (chlieb, šunka, syr, vajíčka(domáce), volské oká, slaninka, párky, plno zeleniny a určite všeličo iné, čo si už nepamätám), mladšia časť z nás si dopriala ranný kúpeľ v bazéne na záhrade, proste nazval by som to dovolenka vo veľkom štýle. Keď sme sa dostatočne pokochali počas inšpekcie po celom fojtství (vrátane povaly s historickými artefaktami a stodoly s hospodárskymmi zvieratami) a tatko nás uistil, že sa aj s polochromou nohou (pri opúšťaní lode pri doskoku na mólo dostal šmyk na mokrých doskách a nepekne si udrel stehenné svaly) dostane domov, tak sme sa rozlúčili a vyrazili sme s Palkovíc na západ. Keď sme sa snažili trafiť do Kopřivnice, zamotali sme sa v Příbore, po slovensky Príbore (aj keď pôvode pri bore), kde sme sa zastavili už na jar, vtedy sme sa venovali Freudovi, teda skôr on nám, lebo sme využili jeho povestný diván, na ktorom rozoberal a diagnostikoval (nemravné) sny. Pri tretej odbočke na nás prekvapivo zaútočila stíhačka.

stíhačka krásna tatra fojtvství v kopřivnici

Keď už sme boli na Valašsku, tak sme pozbierali kešky v Kopřivnici. Počas motania sa po Kopřivnici sme sa pristavili pri Tatre a objavili miestne fojtství. Nedalo nám, chceli sme si pozrieť, ako to vyzeralo kedysi a porovnať si čerstvý zážitok z Palkovíc. Musím povedať, že múzeum nás sklamalo, je zamerané na niečo iné, väčšinou na výrobu kočiarov, bričiek a saní, a zakladateľovi kočiarovej výroby - Ignácovi Šustalovi. Namiesto dobového zariadenia je vo vnútri výstava fotografií a na poschodí je rozložená veľká zbierka japonských porcelánových bábik z bohviekoľkého storočia, čo je tiež vec, o ktorej som ani netušil, že existuje, takže sme ani nepociťovali potrebu na jej podrobné prezeranie. Pri inej príležitosti by sme sa asi obom výstavám potešili, len tým, že sme očakávali niečo iné, sme boli trochu zaskočení. Ale nevadí, ako vždy sme sa niečo nové naučili a to je podstatné.

loštice obed s kvargľami niekde okolo kutnej hory

Z Kopřivnice sme na západ putovali cez Loštice, kde keška len zamaskovala nutnosť zastaviť sa na obed, na našu obľúbenú špecialitu smažené kvargle na čomkoľvek s čímkoľvek. V hospode na Růžku sme sa pohodlne usadili, skoro bez pozretia do jedálneho lístka vyslovili požiadavku, na čo nás čakalo prekvapenie v podobe hlášky, že syrečky už došli a je len jedna porcia. Hneď sme sa začali zdvíhať a tak čapmajstrová radšej rýchlo odfrčala do kuchyne, skontrolovať aktuálne zásoby strategickej suroviny. K všeobecnému uspokojeniu dorazili práve čerstvé, takže sme mohli naplniť naše chute a spokojní odjachať vstříc ďalším dobrodružstvám. Na tento deň hlásili v Čechách prietrže mračien, tak sme rozumne zvolili zabiť nepekný čas väčšou časťou presunu ako motaním sa po vonku. Dažde, respektíve najskôr rôzne dramatické typy oblakov, nás začali naháňať niekde okolo Kutnej Hory, ale pršať začalo až na vstupe do Prahy, čo len znásobilo vychutnávanie si nedeľnej návratovej atmosféry nášho kedysi hlavného mesta. Prahu sme prešli na zvyčajne nabité pomery na cestách úspešne, ale hneď za vstupnou tabuľou to prišlo, nebesia sa roztrhli, my sme transofmovali Rovera na ponorku a rýchlosťou pár uzlov za hodinu sme sa posúvali na západ. Neskôr, keď už bolo vody len po okná, sme rozvinuli plachty (ktoré má Rover v znaku nakreslené naplno roztiahnuté), oboplávali sme Plzeň a vplávali do mestečka Stříbro.

mestečko stříbro radnica na námestí dobové domky

Mestečko Stříbro je pozoruhodné hlavne (mimo iného) aj tým, že okrem toho, že sme tu už raz v lesíku nad mestom spali, sme tu s Marošom boli v pinďáku. Pre mladších: v pionierskom tábore. Pre ešte mladších: v letnom tábore.

__________________
Vysvetlivky pod čiarou:
Pionierska organizácia Socialistického zväzu mládeže, skr. PO SZM - detská socialistická spoločenská organizácia ČSSR. Je to jednotná, masová a dobrovoľná organizácia detí vo veku od 9-15 rokov na školách, organizačne a ideovo riadená SZM. Pomáha škole a rodine pri výchove mladej generácie a pri formovaní jej postavenia v socialistickej spoločnosti. Je budovaná na zásadách dem. centralizmu, vychádza zo skúseností medzinárodného detského pokrokového hnutia a je jeho súčasťou.

Každý pionier má vedieť... :
1. ... kedy vznikla PO (skratkou sa myslí Pionierska organizácia) v ČSSR (24. 4. 1949).
2. ... vymenovať päť symbolov pioniera (šatka, pozdrav, heslo, zástava, odznak).
3. ... popísať odznak (otvorená kniha, tri plamene a československá zástava).
4. ... práva, zákony a povinnosti, ktoré sú zapísané v Zápisníku Plameňov:
      - pionier je oddaný svojej socialistickej vlasti a KSČ,
      - pionier je priateľom Sovietskeho zväzu a obhajuje pokrok a mier na celom svete,
      - pionier si ctí hrdinstvo práce a boja,
      - pionier svojim konaním, učením a prácou prospieva socialistickej vlasti a pripravuje sa na vstup do Socialistického zväzu mládeže (vyšší stupeň pre väčšie deti, združoval mladých ľudí vo veku 15-35 rokov, ktorého hlavnou úlohou bolo znormalizovať stav na stredných a vysokých školách).

Tábor - časový úsek počas letných školských prázdnin, keď majú konečne aj rodičia prázdniny, pričom sa nemusí priamo prekrývať s dovolenkou rodičov.
Leto - časť roka, keď teplota dosahuje ročné maximá (cez pracovný týždeň), prípadne padajú celoročné úhrny zrážok (víkend a dovolenka).

úžasný moto-zz-ded momentka s prádlom výhľad na stříbro

V tomto pamätnom tábore, z ktorého si už vlastne skoro nič nepamätám, som už mal môj obľúbený foťák značky Zenit (alebo Smena, či niečo podobné), takže sa mi zachovalo pár snímkov externej pamäte a jediné, čo mi naozaj utkvelo v pamäti internej, bol viacdenný lov na potkany, ktorý v tomto tábore prebiehal. Čo starší používali vzduchovku, my mladší sme sa museli uskromniť s presne mierenou ranou kameňom. Takže si pamätám hrdé pózovanie nad hŕbou čerstvo ulovených potkanov. Určite to bol skvelé, hygienickým normám vo všetkom vyhovujúce rekreačné zariadenie pre deti z ďalekej Bratislavy. Pri objednávaní hotela som zvažoval aj ubytovanie v týchto historických chatkách, pretože som ich spoznal na nete podľa jednej zo zachovaných fotiek, ale vyhral to hotel hneď pri námestí, aby sme to mali blízko k našemu ďalšiemu kultúrnemu vyžitiu.

kukáme jak puci 13. poludník

Po nájdení hotela a následnom zložení sa na izby sme sa ešte išli prejsť na námestie a do blízkeho okolia. Za prvé sme museli vybrať z bank-o-matu peniažky na zaplatenie hotela (skvelá vec taký Garmin, zadáš, že chceš bankomat Českej sporiteľne a nájdeš ho rýchlejšie, než kešku ) a za druhé až piate tu boli nejaké kešky. Jedna z nich je rovno pri 13. poludníku, ktorý tu majú pripomenutý fajnou skulptúrou, ba dalo by sa povedať až umeleckým dielom, pozostávajúcim z rôzne veľkých kameňov, umelecky okovaných železom a veľkej pologule, zobrazujúcej poludníky a rovnobežky. Potom nás už dážď a tma zahnali do hotela, kde sme sa pekne napapali (tuším nejakie tie pidze), dali si nejaké to pivko a o niečo viac kofôl (tri ku jednej). Večer patril sedeniu na okobercovanom hotelovom schodisku, pretože web odmietal ísť za dvere našej izby a najlepšia rýchlosť bola na medziposchodí pri kvetinkách (táta, máma), knihe (dítě) a telke (dítě).

príriečna džungľa bunker (je tam, fakt) mže

Ráno bolo vypršané a nebíčko žiarilo vyzývavo letnou modrou, takže sme sa radostne pripravovali na veľký skok cez teutónske lesy a pláne do hrejivej náruče galského kohúta. Príprava spočívala v návšteve miestneho supermarketu a vyzbierania priľahlých kešiek. Po včerajšom daždi bolo všetko dôkladne premočené, ale slniečko už pekne hrialo, tak sme sa vybrali aj na ľahkú prechádzku pozdĺž Mže, kde nám sľubovali pekné výhľady a časť pevnostnej línie. Pevnostná línia na obranu prechodu Mže bola celkom zachovalá, ale cestička porastom kúsok za mestom bola ako z Indiana Jonesa. Dali sme si ľahkú presekávačku cez príriečnu džungľu k bunkru na konci ohybu rieky, zarastenému pŕhľavou až po strechu, ba aj na streche. Dokonca sme stretli aj miestne obyvateľstvo v podobe jednej zvedavej srnky. Raňajky sme si pripravili na brehu Mže na letnom kúpalisku v Stříbre, kde sme si naboso umyli nôžky v ešte vlhkej tráve a ľadovej vode plytkého bazéna a vyhladovaní sme zbaštili nejaké dobré české syry so šalátmi. Potom sme už nekompromisne zamierili smerom na Brusel, teda viac menej na západ.

mže snídaně v trávě

Nocľah som zabezpečil až v ďalekom alsaskom výbežku, takže sme museli prefrčať cez Nemecko po diaľniciach, čo robíme ostatne vždy, asi bohužiaľ, ale raz si určite spravíme dovolenku aj v Nemecku, aj keď asi až vtedy, keď sa nám všetky ostatné zaujímavé destinácie minú. Plánované návštevy kešiek som rozhodil na každých dvesto kilometrov pozdĺž trasy presunu, ale prvé sme prespali (evka, ja pri šoférovaní zvyčajne nespím) a na posledné už bol neskorý čas, takže sme sa za celý deň zastavili len v distrikte (kraji) Schwäbisch Hall v krásnom starobylom mestečku Ilshofen s hrazdenými domkami alsaského typu, podobnými, ako sme obdivovali v Štrasburgu a jeho okolí.

Švábsko

Švábsko

ilshofen antikvariát hrazdený dom námestíčko

Posledná keška (samozrejme len v tento deň) bola pri moste cez údolie Kocher, kde pri výstavbe 185 metrového Kochertalbrücke, čo je najvyšší most v Nemecku a druhý najvyšší pilierový most na svete po Millau, vykopali mastodonta. Odliatok tu majú síce schovaný, ale keška nás tam priviedla. Potom sme už zrýchlili presun smerom k Seltzu, kde sme mali vybavené spinkanie. Garmin nás neochvejne viedol diaľnicami a cestami, aby sme pekne o dohodnutej šiestej boli na mieste určenia, až tu zrazu, šup a most cez Rýn síce začínal v Nemecku a končil vo Francúzsku, ale jeho prostriedok chýbal. Asi ho Nemci zhodili, keď sa tade cez vojnu zberali.

fíha, aká kombinácia poľná cesta diaľničný most tadiaľto asi neprejdeme strážna búdka

Oproti sme takmer videli dom, v ktorom prespíme, ale cestu k nemu sme si museli nájsť cez nejaký ďalší most, ktorý prežil. Našťastie to nebolo veľmi ďaleko, dokopy tak možno 12 kilákov. Našli sme si pekný most, pôvodne železničný, ešte na ňom boli koľajnice. Hneď ako sme vkročili ku Galom, bolo úplne jasné kde sme, lebo kým sme sa prebojovali do prvej dediny, museli sme prekľučkovať aspoň cez tri kruháče, kde nám pripomínali, že Vous n'avez pas la priorité. Hotel Les bois (po slovensky iba Les ) v mestečku Seltz bol evidentne dobre zvolený, v správnej cenovej relácii (chambre familiale za 60 peňazí), lebo pred ním mimo iného parkovali aj dve autá zo Slovenska. Síce celkom luxusné, ale však aj my sme boli na Roveri, o ktorom dealer z nemenovaného aaautobazáru vyhlásil, že je to imidžovka. Večer sme sa fajne prešli, najprv sme sa zašli pozrieť na chýbajúci most z druhej strany a z druhého štátu. Tentoraz boli na našej strane lužné lesy pri ústí rieky Saury, alebo to boli možno len mŕtve ramená Rýnu, ale nakŕmili sme ozaj dôkladne komáre, ktoré s prehľadom kašľali na slovenský repelent a vyskúšali sme si, či sme od rána nezabudli pochod cez džungľu, tentokrát francúzsku a k tomu nádavkom aj brodenie cez blato a prekonávanie bažín a riek. Záver na drevenom mostíku cez rameno v krásnej prírode bol však dostatočnou odmenou.

Alsasko

Alsasko

niečo mostu chýba ramená rýnu lávka v džungli

Potom sme sa z predmestia presunuli do centra Seltzu, ktoré Alsasko nezaprie a takmer každý dom stojí za obzretie. Zvláštnosťou je kostolná veža v holej betónovej konštrukcii so zvonmi a hodinami, stojaca kúsok bokom od kostola s freskou na priečelí. Na kruháči je trojoblúková fontána s kvetmi - nápady Frantíkov na výzdobu kruháčov sú niekedy naozaj prekvapivé - a nad ňou sa týči neprehliadnuteľná vodárenská veža.

alsaský seltz zvláštna zvonica typické hrazdené domy kruháč ako má byť

Posledná návšteva tohto dlhého dňa bola na regulérnom mohylovom poli, ako vystrihnutom z veľkej knihy o starovekých pohrebiskách. Cestička pomedzi mohyly bola zarastená veľmi chutnými čučoriedkami a vysokými bylinami so žltými kvetmi, z ktorých padal dážď zlatého peľu a keď sme prišli k miestu, odkiaľ by mohlo byť vidieť nejakú tú mohylku, bol tam v zemi kolík a občas nejaká tabuľa s popisom, aby sa človek mohol nadvihnúť a vidieť ponad kriaky. Už sa začínalo stmievať, naštudovaná literatúra na tému staroveké mohyly a ich obyvatelia rôznych typov obživlosti celkom ozvláštnila návštevu poslednej mohyly, na ktorej vrcholec sme si vyšli. Celkom ma prekvapila svojou rozlohou, v podstate aj vysoká bola, aj černice boli skvelé. Večer, už po zotmení sme zaliezli na hotel, pustili si francúzsky Eurosport, sprchu, neskôr anglický Discovery, tí, čo vieme čítať, sme si dačo ešte prečítali a išli spinkať.

náučný chodník porast pochod na mohylu

Raňajky sme pre včerajší úspech absolvovali pri mohylách a na obetisku, kde sme omrvinky obetovali domácim a tiahli ďalej na Brusel. Táto časť Alsaska je známa, teda aspoň časti obyvateľstva zaoberajúcou sa históriou, Maginotovou líniou. Bunkre celkom slušných rozmerov tu vyskakujú na pútnika nečakane a bez varovania. Prvý som prebehol, musel som cúvať, mali tu aj tanky a tak, ale bol poctivo zavretý. Ďalšie pamiatky na vojnu som už vyhliadal, dokonca k prvej nás zaviedla keška. Je tu pamätník pri dedinke Rittershoffen, kde prebehla nejaká drobná tanková bitka, len som si nezapamätal, pre ktorú stranu víťazná. Ale to by sa dalo určiť podľa dátumu. Takže prvý test pre Vás, aby som prebral Vašu pozornosť.

zase raňajky tanková bitka kantón alsasko smerovka

Nasledujúce fotografie zobrazujú malebné alsaské domčeky nie v jednej, ako by sa mohlo na prvý nepozorný pohľad zdať, ale až v troch dedinkách po sebe nasledujúcich. Kantón Alsasko, napriek svoju nemecky znejúcemu názvu, patrí do Francúzska a navštevujeme ho s obľubou (Stanko viac krát, ja zatiaľ len dva razy) kvôli jeho prekrásnej architektúre, záľahe kvetov a príjemným a veľmi priateľským alsasanom. Alsasko je kraj bocianov, majú ho v znaku a skutočne tu hniezdia všade, kde sa dá. Hlavným poznávacím znamením sú však "roubené" domky, ktorých drevené preklady a trámy nie sú zakryté omietkou, ale sú pekne natreté a zvýraznené kontrastne oproti bledej maľovke, ktorá skrýva výplň zo slamy.

rover kuhlendorf kvetinovo text k fotke

Prechádzku po malebnej dedinke Kuhlendorf, podľa bedekra (a listingu kešky) najkrajšej v regióne, sme si spestrili tým, že sme videli aj koňa (ja som si myslela, že je drevený, taký bol sošný, až na fotke som zistila, že bol najozajstný) a ako sme sa potulovali každý za iným rohom, nezávisle na sebe sme sa pozdravili s ujom na traktoríku. Dedinka na utorňajšie dopoludnie okrem traktoristu, ktorý pomalým tempom mieril kamsi za prácou, neprejavovala ani náznak ruchu pracovného dňa. Ani v nasledujúcej dedinke nebolo v skorom dopludní ani nohy, veď aj auberge, pred ktorou sme sa snažili nájsť povestnú ihlu v kope sena, teda mikrošku na starom voze v záľahe kvetov (na fotke sotva vidno ten voz), sa práve len začínala prebúdzať. Na francúzov je desať hodín ráno v auguste predsa len poriadne skoro.

traktor za humnom voz v kvetinách na ulici kolibrík

Po hľadaní "pokladu", ktorý sa nám ako na just nepodarilo nájsť, čo je niekedy celkom frustrujúce, sme sa na ukľudnenie išli prejsť po dedinke. Možno to tak na mojich nedokonalých fotkách nevyzerá, ale ani jeden z domčekov nie je taký istý ako druhý, navyše alsasania sú zbláznení do kvetín a každé leto dedinky medzi sebou súťažia v kvetinovej výzdobe. Potom nie je prekvapením, že okolo kvetov lietajú opeľovače, aj keď o jednom z nich ma Stanko presviedčal, že je to európsky kolibrík - fakt bol poriadne prerastený. Neskôr som si na nete prečítala, že je to celkom častý omyl, hoci v skutočnosti ide o nejaký druh motýlieho hmyzu Lišaj marinkový (Macroglossum stellatarum) a že v Európe kolibríky nežijú. Pre porovnanie malebnosti český názov Dlouhozobka svízelová (nič proti slovenčine).

schulhaus dvere pred kostolom

Pred krásnym kostolom v Hohwilleri sme si na chvíľu oddýchli v tieni košatého stromu (Stanko ťukal do nášho priateľa HTC a ja som fotila kvetinový voz a hľadala najlepšiu kompozíciu). Záľahy kvetov nás sprevádzali na každom kroku, už sme ani neregistrovali, koľko kvetiniek má tá ktorá dedinka na tabuli pod uvítacou ceduľou s názvom obce. Dedinky totiž celé leto obchádza kvetinová komisia a lepí alebo uberá kvetinky hodnotenia na tabuli, kde ich každý príchodí veľmi dobre vidí. Viem si predstaviť, ako sa susedy hecujú k čo najkrajšej výzdobe. Ešte aj silo (alebo vodárenská veža?) je umelecky pomaľované sedliakom, pracujúcim na poli.

v tieni kuhlendorfské domky hohwiller maľované silo

Kešky nás viedli od najkrajšej dedinky v Alsasku a blízkom okolí zvanej Kuhlendorf, cez niekoľko ďalších rovnako veľmi pekných, až po pamätník na ťažbu ropy v Hohwilleri, normálnu ťažobnú vežu tu majú na kruhovom objazde, až nás vypľuli pri v lesíku pri Schoenenboug, kde sa nachádza, že vraj, podľa znalcov, najlepšie pevnostné múzeum široko ďaleko, až by sa dalo povedať, že najlepšie pevnostné z druhej svetovej. Na evkinu obrovskú úľavu, to ste mali vidieť, ako si celý Rover oddýchol, však Francúzi majú veľmi vtipné otváracie hodiny typu utorok a štvrtok o pol štvrtej a v nedeľu o trištvrte na jednu, takže sme sa na vlastné oči nepresvedčili. Ale však ešte nie je všetkým dňom koniec, raz si spravíme turné a aj napíšeme obsiahlu správu.

ligne maginot pevnostné múzeum lúka nad pevnosťou zakopaná pevnosť

Zatiaľ sme si pozreli len vonkajšie zruby a v peknom letnom počasí sa prešli po lúkach okolo najlepšieho vzoru našich československých bunkrov, ktoré priebežne každú jar obchádzame (a ty sa divíš, že už sa mi zdá, že som videla všetky bunkre na svete). Respektíve sme už doobiehali, lebo už nám chýba len jeden, a ten už nepotrebujeme do zbierky . Francúzsko sme ešte využili na nákup požívatín, keďže poriadni Nemci sa počas nedele prevážajú na bicykloch a nevenujú sa obchodovaniu (otváracie hodiny sú snáď v celom Nemecku vrátane Berlína ako u nás za socíku - predsa tie chudery predavačky nebudú robiť v nedeľu). Nemecko - francúzska hranica tu vedie cez divoké údolie nám neznámej rieky a tak sme využili pohostinnosť prihraničnej a ako je tu zvykom, krásne malebnej dedinky Bobenthal, kde sme sa naobedovali. Niet nad francúzske syry! Potom sme už našli diaľnicu a zrýchlili pohyb po povrchu planéty (zase) smerom na západ na najvyššiu možnú mieru, akú náš ochotný Rover zniesol. Benzín nám síce mal vydržať z Čiech až do Luxemburgu, ale ekonomická jazda sa nie vždy zlučuje s expresnou a tak som znovu pripravil Evke nervný zážitok pri hľadaní pumpy s poslednými dvoma deci v nádrži. Všetko sme však zvládli k všestrannej spokojnosti (a len s miernym infarktom) a konečne naozaj zamierili do hlavného mesta susedného veľkokniežactva.

bobenthal pre zmenu obed chaussee moines kirchstrasse lemury

V tejto chvíli je nutné podotknúť, že tak, ako sme robili rebríček najlepších záchodov počas nášho pamätného trojtýždňového tripu po Európe (BTW, už sa nám cnie, už vymýšľame, čo také Fínsko a na mape, že v tomto kúte našej malej Európky sme tiež ešte neboli, len keby na nás chcelo padnúť to loto, už nikdy by som sa nedala sekírovať v práci), časom a zvyšujúcim sa počtom navštívených miest (už na dokonca dvoch kontinentoch! ... kua, zo šiestich len na dvoch) mapujeme ponuku zrejúcich a brie syrov. Stále na body vedie Francúzsko v tesnom závese s Dánskom a na úplnom konci až za chladničkou je Amerika. Tatko dedko nám totiž doniesol z Nového Yorku na ukážku dva kusy, z ktorých jeden bol prinajmenšom nechutný (ja by som povedala až nepožívateľný, ale chalani ho zjedli).

Luxemburg

Luxemburg

No, v Lëtzebuergu - ako všelikde inde - som teda už bol, ale pamätal som si z neho len veľký most a veľmi malé mesto k tomu, takže keď sme vstupovali do centra, začal som sa hneď rozhliadať, kde zaparkujeme. Aj tak sa nám podarilo prebehnúť most aj centrum a kým sme zabrzdili, museli sme sa otočiť a vrátiť. Luxemburg disponuje mnohými viac menej modernými budovami a mnohými sochami všeliktorých monarchov, hlavne miestnych, ktorí vládli malým mocnárstvam, niekdy zasahujúcim až na územie dnešného Slovenska (musím napísať "až k nám", Stanko ma tu buz... otravuje). Celé malé a kompaktné mesto je preťaté velikánskou roklinou, na dne ktorej tečie nepatrná stružka Pétrusse, ani nie rieka, len taký potok v betónovom korýtku, ktorý bol pri našej návšteve aj tak dokonale prázdny. Ale už o kúsok ďalej je riadne veľká meandrová rieka Alzette s krásnymi zákutiami. Stráne kaňonu sú zaujímavé hneď na prvý pohľad, na jednej strane sú terasovité záhrady (kasematy pôvodnej pevnosti, ktorou mesto bolo), na protiľahlej stupňovito usporiadané domy. Oplatí sa pozrieť si vallée de la Pétrusse na Google Earth, vyzerá senzačne. Ako prvé sme po vjazde do mesta videli Cité Judiciaire, strohé moderné budovy pôsobiace veľmi prísnym dojmom, v ktorých sídlia nejaké európske inštitúty, o.i. Európsky súdny dvor, kde vnútorné námestie lemujú jedny za druhými dvojkrídlové drevené dvere, nad ktorými je vždy napísané, aký súd v nich úraduje. Hneď vedľa je honosná budova Cathédrale Notre-Dame de la Chapelle de Luxembourg s kryptou Jána Luxemburského.

cité judiciaire cathédrale notre-dame terasy pod avenue

Na jednej strane na najvyššom podlaží besnejú turisti, cez kamenné (betónové) zábradli im prepadávajú foťáky a zrážajú ich miestne turistické vláčiky v snahe odviezť čo najväčší počet platiteľov, v snahe zachytiť čo najviac podôb fakticky nemennej scenérie rokliny a jej okolia, ale hlavne a predovšetkým "hradu", ktorého silueta spolu s oblúkovým mostom, klenúcim sa cez priepasť a terasovitými, dokonale geomatricky usporiadanými záhradami monumentu of Rememberance tvoria poznávaciu značku mesta Luxemburg. Stanko sa rozhodol, že keďže Slovensko je štát, ktorý disponuje najväčším počtom hlavných miest zvučných mien (Viedeň, Budapešť, Praha atakdále), je záhodno medzi ne zaradiť aj Luxemburg, lebo králi luxemburskí boli králi aj v Uhorsku Rakúsku, či čo to tu vtedy bolo za mapu (hlavne Česko, našepkáva mi Stanko). Ján Luxemburský je ten spojovací článok. Alebo to bol Žigmund?

kasematy, terasy a most socha pred kostolom ich výsosti

Tak sme sa prechádzali horným mestom Uewerstad. Najprv sme sa predrali medzi foťáky ovešané malými Japoncami na hlavnú výhliadkovú plošinu, na najvyššiu panorama place, kde stojí vojnový obelisk so zlatou dámou Gëlle Fra na špici, nafotili sme si (tiež, my sa nechceme odlišovať) to na obzore, čo sme stále považovali za hrad, oblúkový most Adolphe Bréck (nový most, Nei Bréck, po našom SNP) a druhý viadukt Passerelle v diaľke (starý most, Al Bréck, v preklade Ponte Vecchio, ako sme si zvykli z Talianska, kde sú všetky mosty staré), obidva preklenujúce Vallée de la Pétrusse. Toto malé mesto svoj komplikovaný terén prekonáva mostami a nadjazdami v prekvapivom počte sto kusov.

lëtzebuerg kaukliari socha Viliama II.

V starom meste sme si pozreli námestie Place Guillaume s mestskou radnicou a jazdeckou sochou Viliama II., v miestnej hatmatilke Guillaume II. na horsovi, ktorý nás zdravil rozmachom s napoleonským dvojrohým klobúkom s pierkom v ruke. Kúsok odtiaľ, v blízkosti Place des Armes, je (na naše prekvapenie) námestie Jana Palacha. Na konci námestia, ktorému máva veľkovojvoda z koňa, sa pyšne hrdí svojou drobnou stavbou palác Grand Ducal, kde býva veľkovojvoda Henri de Luxembourg s veľkovojvodkyňou María Teresa Mestre y Batista (ktorá sa narodila v Havane na Kube) a princiatkami v hojnom počte štyroch synov a jednej dcéry, najstarší a dedičný je princ Guillaume. Keďže nám ich výsosti (H.R.H., kto sa má v tých tituloch vyznať) neposkytli ani len drobnú audienciu, zoznámili sme sa s nimi aspoň z polovice - na fotke vo výklade. Domáci ich asi naozaj uznávajú, viac ako my toho nášho Gašpikováča, pretože sú takmer na každej pohľadnici a ich obrázky hojne aj vo výkladoch.

vallée de la pétrusse place des martyrs banka ako hrad turistický vláčik

Stále nás to vábilo na druhú stranu údolia, do štvrti Gare, kde sme sa chceli pozrieť zblízka na hrad s vežou. Prešli sme z Ville Haute cez starý luxemburský viadukt Passerelle s 24 oblúkami vo výške 45 metrov nad dnom rokliny, dlhý 290 metrov, ktorý bol postavený v rokoch 1859-61 preto, aby spojil staré mesto s novou vlakovou stanicou. Poobdivovali sme obytné domy na Rue de Prague v jednej z úrovní pod mostom a veľké presklenné budovy na Avenue de la Liberté, odrážajúce blankytné nebo nad nimi. Prešli sme sa cez ružovú záhradu Rousegaertchen na Place des Martyrs (kde sme mali po ruke jednu nanokešku, trochu sme museli hľadať a trochu sme sa museli maskovať pred oteckami s kočíkmi), kde je aj morový stĺp, rozumej socha od známeho skulpturistu Henryho Moorea. Keď sme sa konečne dostali k hradu, na ktorý sme boli zvedaví od prvého pohľadu na Lëtzebuergu, čo je Luxemburg po luxembursky (nie je to franina, majú vlastný jazyk, luxemburčinu), museli sme sa smiať. Obišli sme relatívne malý poloblúkový hrad aj s vežičkou z troch strán a zistili sme, že na priečelí sa skvie honosný nápis Banque et caisse d'Epargue in Luxembourg, teda je to budova banky. Na východzie miesto, k zlatej dáme, turistom a vláčikom sme sa vrátili cez klenutý most Adolphe Bréck, ktorému sa napriek tomu, že bol dokončený v roku 1903 a teda má viac ako úctyhodných sto rokov, dodnes hovorí Nový most.

Týmto oznamujeme všetkým prekladateľom a iným kamarátom, že v Luxemburskom veľkovojvodstve sme ešte nesídlili, takže kto disponuje v tejto oblasti bytom zrelým na postráženie v letných mesiacoch, nech sa hlási na obvyklej mailovej adrese. Deň sme uzatvorili tým, že Stanko odšoféroval posledných 200 kilákov, ktoré som ja poctivo prespala, až do srdca Bruselu. Do požičaného bytu sme dorazili už potme, vyslali sme deti na dlho očakávané pravé belgické hranolky a potom, ako sme zbaštili poctivé porcie s kečupom a majonézou, sme zapadli do zabudnutia.

Začal písať Stanko koncom roka 2009 / dopísala schevka 4.2.2010
Súvisiace články
1. Cesta tam
2. Waterloo
3. Antverpy
© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: