Belgicko 2009

1.-13. august 2009, časť druhá

Belgique -> Waterloo -> Louvain-La-Neuve -> Oostende


Brabant Wallon

Provincia Brabant Wallon

Waterloo

Prvý deň v Belgicku sme venovali povinnej jazde na úplne zásadné miesto, kde sa Francúz posledný krát bil s anglicko-nemeckou koalíciou. (Akože vtípek, že v Belgicku a prvé, čo treba vidieť, sú Francúzi a Angličania a tak..., no dobre, tak nič ). S Nemcami sa potom Francúzi bili ešte veľa krát, ale s Angličanmi už asi nie tak výrazne. Takže ráno sme sa prebrali, vybrali zo dve kešky v miestnom lesoparku (to len tak cestou, aby nás náhodou nepostihol absťák) a presunuli sme sa pár kilometrov na juh od Bruselu. Zopár faktov: Kopček s pamätníkom dal postaviť holandský kráľ William I na pamäť udatnosti svojho syna William II holandského, ktorý bol na tomto mieste zranený, konkrétne ho strelou z muškety, ktorá ho trafila do ramena, zrazili z koňa. Lev, stvárnený na pamätníku, je heraldické zviera z osobného erbu holandského kráľa a symbolizuje odvahu. Jeho pravá predná laba na guli predstavuje celkové víťazstvo. Toľko som si potreboval napísať k téme Waterloo rovná sa Napoleon a čo to má vlastne s Belgičanmi?

waterloo cathedral bitevné pole každoročná bitva pamätník waterloo

V katedrále, čo sme mali po ceste, sa pred bojom modlil Wellington, my sme sa nestavili, bo nás žiadny boj nečakal. Ukázalo sa to ako chyba, pretože denná dávka kešiek sa vzdávala len ťažko a dokonca sme jednu v ten deň nenašli. Zato kopček sme našli v pohode, asi to tu je turistická atrakcia a okrem toho je na okolitej rovine celkom zďaleka vidieť. Dokonca sa tu dá v pohode zadarmo zaparkovať. Zakúpili sme lístočky (za 6 € kus), vybehli po plno schodoch (že vraj 226, aj sme začali rátať, ale sme sa nedorátali) a kochali sa. Ani Japoncov veľa nebolo, takže sme mali celkom prázdno na vyhliadke aj na hranolkoch. Západo-kapitalistické pamiatky a vyhliadky majú jednotný a niekedy pekne otravný štýl, lebo východ z atrakcie vedie zásadne cez obchod prepchatý suvenírmi, kde väčšinou zblbnutý turista strávi aspoň toľko času, čo na pamätihodnosti samotnej. Našťastie sme ale socializmom odchovaní žgrloši, takže väčšinou odoláme všetkým nástrahám konzumu, vyjmúc konzumáciu jedla a pitia, v tomto prípade v Belgicku senzačných celkom zemiakových hranoliek.

panoramatické múzeum vojaci 14-40-16 la butte du lion wellingtnon café

Samotný La Butte du Lion (Leví kopec), je umelo vytvorená homola vysoká 40 metrov pokrytá trávou. Po vstupe cez návštevnícke centrum, kde si môžete pozrieť filmy a výstavy k veci, konkrétne ku bitve pri Waterloo (kopec je 5 km južne od mestečka na pôvodnom bitevnom poli Mont St Jean), sme sa presunuli priamo k úzkemu schodisku, vedúcemu kolmo hore na vrchol kopca. Na vrchole na kamennom podstavci stojí hrdý lev. Poniektorí sme schody vybehli, ostatní vyšli bez dychu, užili sme si vyhliadku na okolité, dnes osadené a kedysi bitevné polia a na blízke budovy a cvakla som chalanov, sediacich pod levom a dátumom bitvy XVIII juni MDCCCXV. Po zostupe úzkymi obojsmernými schodmi sme sa premiestnili do panorámy, umiestnenej v bielej kruhovej budove múzea, stojacej pri úpätí kopca. Vo vnútri drevenej budovy nás privítali zvukové efekty, ktoré boli hlasnejšie alebo tichšie podľa momentálneho postavenia a pohybu armády, pričom nás miestami zvuky válcovali sprava zľava. Po celom obvode v dĺžke 110 metrov je namaľovaná 12 metrov vysoká freska, znázorňujúca výjavy z bitvy. Vytvoril ju Louis Sumoulin v roku 1912 na oslavu stého výročia tejto slávnej poslednej Napoleonovej bitky. 360° maľbu dopĺňajú trojrozmerné figúry vojakov, koní, zbraní a rôzne dobové predmety. Celková atmosféra je vďaka nazvučeniu a samozrejme Stankovmu strhujúcemu výkladu taká, že čakáte, kedy sa panoráma už už pohne.

panoráma bitvy tady vorel wellington café zozadu pravé belgické

Keď sme sa dodatočne vynadívali na všetky časti bitvy, počnúc strategickým plánovaním Napoleonových maršálov až po smutný útek Francúzov, opustili sme panorámu a prešli sme sa ešte po rue de la Croix. Po absolvovaní základnej historickej pamiatky okolia Bruselu som dal zvyšku výpravy od vážnych vecí voľno a tak sme sa len tak potĺkali po južnom okraji Flámskeho Brabantska, prípadne severnom okraji Brabantského Valónska. Ono mi to nie je úplne jasné, lebo podľa mapy sme už boli vo Valónsku, podľa niektorých nápisov ešte vo Flámsku, ale ono sa to asi trochu tuto v okolí prelína. Našli sme si údolie, ktorým sa vinula zrušená železnica a na jej starom chrbte (nebásnicky, stavbársky: po starom telese, to už je len krôčik k starému telu a hup: máme tu starý chrbát) bol spravený cyklistický chodník. Podľa fotiek tu ešte v 2003 jazdil vlak, priam by sa dalo povedať vláčik a teraz to tu vyzerá, akoby to tu už dlhé roky patrilo ... . Prečo u nás na takéto drobnosti nie sú peniaze? Ale je pravda, že fondy z Bruselu to sem majú asi bližšie.

monument aux belges kostolík pod stromom mausoleum d'alviella court-saint-étienne

Pri potulkách sme narazili na dedinku Court-Saint-Étienne, kde na nás vyskočil cintorín s neskutočným náhrobkom, ako som sa teraz dočítal, tak Mausoleum Eugena Gobleta d'Alviella. Eugen bol, prekvapivo, Belgičan, politik a profesor histórie náboženstva, ktorého v 1925 v jeho 79 tich rokoch zrazilo auto. Toto všetko nie je nejak extrémne dôležité, ak teda neberieme ako zaujímavosť takú hustotu premávky v ´25 a možnosť nechať sa zraziť autom napríklad na takom Slovensku, ako to jeho mauzóleum, o ktorom som býval začal tento odsek. No nebyť tejto stránky, tak naozaj som zo symbolov obsýpajúcich mauzóleum v tvare hinduistických hrobov s dvoma poschodiami ukončeným kupolou schopný identifikovať tak polovičku a to si ešte prudko fandím. Čo sa mu dá vytýkať, je to že medzi všetkými tými Odinmi, Ježišmi, Allahmi a Jupitermi nemá Perúna. Je možné brať ako ospravedlnenku, že Slovania nemali písmo, ale od takéhoto historika-archeológa by už drobné vymysleniny na doplnenie panteónu mohli byť samozrejmosťou. Chvíľu sme sa bavili odhaľovaním ďalších symbolov a vymýšľaním si ich významu, lúštili sme nejaké nápisy a vôbec, Brown o tom vie? Lebo nič nespomína.


Louvain-La-Neuve

Pahorky a mierne zvlnená krajina Brabantska (ktoréhokoľvek, ktoré bolo v dohľade) sa rozkladala po okolí, zvádzala k posedeniu a kochaniu sa, ale nás hnal ďalej hlad po ďalšom spoznávaní a, keby sme boli úprimní, tak hlavne hlad v jeho najzákladnejšej podobe. Na konci údolíčka sme natrafili na mesto Louvain-La-Neuve, čo je, zdá sa, univerzitné mesto, ktoré vzniklo hlavne na základe flámsko-valónskych rozporov na tému univerzita, takže vznikli uneverzity dve a jedna (valónska, čiže francúzsky parlujúca) má domovské sídlo tu. Mesto je fungl nové, celé centrum je postavené nad garážami a vlakovou a autobusovou stanicou, takže hore po námestiach sa chodí len pešky, alebo teda aj tie bicykle sa semo tamo vyskytujú. Keď sme sa vymotali na niečo, čo vyzeralo ako hlavný plac, nestíhali sme sa diviť...

ulice visutého mesta vstupný drevený most musée hergé luvain-la-plage

Na námestí mali spravenú veľkú plážu a milí Belgičania sa s pivečkom a ostatnými dobrotami vytešovali, že leto a tak. Však už možno aj pol dňa nepršalo a je zas pravda že bolo do 30°. My, keďže sme sem dorazili za účelom nabratia živín do našich pochudnutých tiel, sme si nechali urobiť pravú francúzsku bagetu v Belgicku od Srba rozprávajúceho po slovensky. Ale chutila nám, jak akákoľvek dobrota z ktorejkoľvek zo zúčastnených krajín. V Louvain-La-Neuve majú ešte jednu pozoruhodnosť, špeciálnu pre Belgicko a to Múzeum Hergého. Hergé je, ako mnohí určite tušíte, belgický dvorný komiksiar, jeho rodnou rečou komiks zvaný bande dessinée. Za hitovicu samozrejme považujeme Tintina, ale určite nakreslil aj niečo iné. Múzeum, ktoré je otvorené len od mája (2009, čiže roku, keď sme sa tu po Belgicku poflakovali), sme našli, ako je u nás bežné, už zatvorené, takže sme len okukali zvonka, zanechali otlačky na výkladoch, ako sme nakúkali dnu a šli sme dom. Doma sme si fukli jedny hranolky z kultového stánku Frit-Flagey, to len, aby ste nezabudli, že hlavne hranolkami je návštevník Belgického kráľovstva živý a šli sme spať. Dobrú noc.

pláž na námestí výzdoba na špacírke v uličkách piesok v obchoďáku

West-Vlaanderen

Provincia West-Vlaanderen

Oostende

Na 6. a 7. augusta tohto roku vyhlásilo belgické Ministerstvo poveternostných vplyvov a uspokojovania potrieb obyvateľstva leto a tak sme sa rozhodli ďalšie ráno ísť konečne okúpať do mora. Keďže ministerstvo viac leta na rok 2009 nevyhlásilo, ďalší milión obyvateľov celého Bruselského regiónu sa ku moru vybralo tiež. Z Bruselu ku moru síce vedie diaľnica, lemovaná osvetlením po celej svojej dĺžke, čo je špecialita čisto belgická, rovná ako pravítko, ale vďaka náporu morachtivých celých 100 km zapchato stálo. Po dvoch zúfalých hodinách posúvania sa po metroch sme zbehli z diaľnice (áno, zbabelo sme to vzdali) a odbočili sme do mesta Gent, kde sme sa prešli a trošku rozdýchali a natiahli nožičky a s novou vervou sme sa už plynule doviezli ku skutočnej belgickej pláži na pobreží Severného mora. Voda bola, no, ako voda v severnom mori a vietor dul tak, že na pláži nebolo možné sedieť, len ležať. Preto poctivo páliace slnko nebolo vôbec v tom víchre cítiť a tak som sa za dve hodky poriadne pripálila, čo som ale samozrejme zistila až večer pri sprchovaní, ssss, au.

prechod od cesty val nad dunou kúpeme sa, bŕŕŕ

Večný vietor, vanúci od mora, sformoval popri pobreží dlhú dunu, ktorá je v niektorých častiach prírodnou rezerváciou. Niekde si ju naopak miestni zabetónovali, aby im tam len tak nepobehovala. Na dlhých veterných plážach sedávajú belgickí dovolenkári počas leta v plážových baroch, ktoré majú sedenie dôkladne kryté proti morskému vetru. Naplážach sa vyskytovalo okrem nás zopár opovážlivcov, ale v podstate bolo more až na pár východných Nemcov, alebo možno v tomto prípade Belgičanov, ľudoprázdne. Po upečení vo vetre sme sa vybrali preskúmať západné Flandry. Videli sme neskutočne svalnaté kravy, nejakú miestnu steroidovú odrodu, ktoré sa s nami bez okolkov chodili porozprávať k plotom, a v mestečku De Haan sme si pozreli kanál a cyklistickú cestu a pozbierali sme celkom zaujímavú sériu miestnych kešiek One of the road, ktorá spočívala v tom, že na každej ceste bola jedna celkom bizarne umiestnená skrýša (v plote pri ceste, v stĺpiku pri ceste, v pníku pri ceste).

zmutované kravy hospoda na križovatke de haan
tráva a steroidy cyklomostík brána na pasienky

Keď sme sa dostatočne vybláznili zbieraním pokladov po poliach, cestách a medzi kravkami, prešli sme sa na celkom najkrajnejší kraj prímorského mesta Oostende, kde sme hodnú chvíľu obdivovali starý drevený komplex vzdúvadiel Plassendale, po ktorého bielych drevených mostíkoch a premosteniach sme pobehovali ponad vodu. Mostíky sú na prepojeniach opatrené na bielo natretými domčekmi a vzdúvadlá samotné napájajú systém kanálov vo vnútrozemí. Pôvodné strážne domky vedľa vzdúvadla sú majiteľmi s láskou opatrované a vyčančané a celé miesto je vyzdobené spústou rôznofarebných kvetov v záhonoch aj v závesných kochlíkoch, zdobiacich drevené zábradlia. Kúsok odtiaľ, za cestou, vedúcou popri kanáli, na ktorého brehoch sa pasú kŕdle bielych husí, je motorkárska krčma s drsnými chlapmi a ženami, ale bližšie ako na druhú stranu cesty sme sa neodvážili.

vzdúvadlo blízky domček plassendale kanál deveurne

Pozdĺž kanála deVeurne, ktorého úzky pásik pobrežia je upravený ako oddychový park s lavičkami, a na ktorom ktovia lode od veľkosti detského nafukovacieho člna až po jachtu pre osemčlennú posádku, sme sa pomaly presunuli do Oudenburgu, kde bolo v roku 1070 založené opátstvo, ktoré sme si, okrem iného, išli obzrieť. Cestou sa nám do cesty postavila bazilika z červených tehál z roku 1874 s jazykolomným menom Onze-Lieve-Vrouwekerk, ktoré, akokoľvek to vyzerá nepravdepodobne, znamená presne to isté, ako vždy, totižto Notre Dame.

onze-lieve-vrouwekerk rímske mesto železný mních opátstvo st. peter

Pod vežou baziliky je kovový model mesta, ktoré tu stávalo za časov veľkej ríše rímskej. Stanko sa pri ňom prejavil a porozprával nám kopec vecí okolo miestnej histórie a histórie včeobecne. Pred staručkou vežou opátstva St. Peter at Oudenburg na území rímskeho archeologického múzea sú trávniky, ohradené múrikmi a na štrkových chodníkoch stoja železní mnísi bez tvárí, v ktorých sa môžete napríklad aj odfotiť. Opátstvo založil patrón belgických pivárov a sladovníkov Arnold van Soissons, ktorý vyzval miestnych roľníkov, aby kvôli zdraviu namiesto vody pili pivo. A keďže sa nám už pomaly zvečerievalo a padal na nás súmrak a hlad a ešte nás čakala cesta naspäť a rada pred kioskom na hranolky, tak sme sa vybrali domov, do Bruselu.

Spísali schevka a stanko 30. júla až 1. septembra 2010
Súvisiace články
1. Cesta tam
2. Waterloo
3. Antverpy
© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: