Rýchly výlet do Švajčiarska

alebo

Ako sme získali ikonku za megaevent

26. - 30. máj 2011

Časť prvá

Od Dunaja k Zürichu

Je temný podvečer niekde na okraji centra Prešporka. V pochybnom podniku I. triedy zameranom na poskytovanie gastronomických služieb sa skupina nesúrodých osôb baví o podivných veciach. Pri vstupe sa každá z osôb spiklenecky rozhliadne, vytipuje si z rôzne zhromaždených skupiniek jednu, ku ktorej sa nenápadne pripojí. Presuny medzi skupinkami sa tiež dejú opatrným, akoby náhodným spôsobom, osoby sa väčšinou tvária, akoby sa veľmi nepoznali, bavia sa nesmelo, ale výrazne zasvätene. Niektorí dokonca priniesli zvláštne predmety, ktoré, podľa výrazov a opatrného prezerania ostatnými, predstavujú určité bohatstvo a zvyšujú status ich vlastníkov. V skupine evidentne platia isté hierarchie, vzájomne prepletené, ale vonkajšiemu pozorovateľovi hlboko skryté, zo správania skupiny veľmi ťažko vybadateľné.

Cestou údolím Innu Ennetbühl Zürich

Rozhovory vyzerajú byť tajné, málokedy sú prednášané nahlas, ďalej ako v kruhu jednej skupinky sú nepočuteľné. Človek nezasvätený sa ťažko pripojí, pretože väčšinou nerozumie, o čom je reč a aj keď nájde odvahu sa ku skupinke pripojiť, hovor sa začne zadrhávať, až úplne zmĺkne. Slová ako hint, listing, gratulujem k dvaajpolke, groundspeak, signál, powercaching, eftéefko, drajvina, travelbug, brutal force, protiteroristická jednotka nemala ani páru o geocachingu, vypĺňajúce prevažnú časť hovoru, sú len veľmi ťažko začuteľné zo susedných skupiniek. Zrazu zasvätené uši začujú slovko megaevent, ktoré sa vzápätí stratí v ostatnom šume. Vypátranie pôvodu slova chvíľu trvá, až sa pripájame ku skupinke ľudí, ktorí, zdá sa, preberajú megaevent najzasvätenejšie. Potom prichádza už len nutnosť v najrýdzejšej podobe, ktorá vyústi až do získania ďalšej ikonky. Takto nejako vznikol náš krátky, ale o to údernejší výletík do Švajka.

Bahnhof Strasse Korzo Werdmühleplatz

Do Švajka sme sa aj tak raz museli vybrať, pretože po a sme tam boli naposledy v roku páně 200xdávno a po b nám robilo ťažko prehliadnuteľný, ba až rozčuľujúci biely fľak na našej kešerskej mape. Teraz, keď k tomu ešte pribudla možnosť získať ťažko zohnateľnú ikonku do hlboko skrytej, prevažnej väčšine ľudskej populácie nič nehovoriacej štatistiky, umiestnenej na zakopanej webovej stránke, sa zdal náš osud nezvratný. Tieto tri dôvody už boli natoľko dôležité, že keď sa k tomu pridalo, že sme už dávno (aj na týždne by sa to dalo rátať) nikde neboli, padlo jasné rozhodnutie do Švajčiarska sa vybrať.

Urania Tram Zürich HB

V jedno pekné slnečné popoludnie sme sa zbalili a vyrazili na západ. Cestu, ktorá nám bežne zaberie prvé dve až tri kapitoly, takže sa k samotnému cieľu čiže k podstate týchto stránok väčšinou ani nedostaneme, sme zvládli za 7 hodín a štyri zastávky. Cesta prebiehala bez náznakov vzruchu, až v Nemecku na klasickej diaľničnej skratke z Rakúska do Rakúska nás chytila úplne parádna búrka, prietrž mračien s krúpami ako holúbäcie vajcia (nie, že by som vedel, aké sú veľké holúbäcie vajcia, len je to pekné slovo, tak som ho potreboval dakde použiť). Našťastie sme boli akurát pri odbočke, tak sme zatiahli pod most, kde sme sa snažili schovať. Pod mostom už bolo celkom husto, pre nás sa ale ešte miestečko našlo. Najhoršia leja po chvíli prešla, bez ujmy na oknách a laku sme ju prečkali a potom sme už bez zádrhelov pokračovali ďalej.

Münsterbrücke Rathaus und brücke Zu Lindenhof

Údolím Innu sme vošli do Álp a kopčeky okolo nás začali rásť do celkom úctyhodných výšok. Na jednej z priebežných kešiek sme podľa logu zistili, že pred nami sa do dejiska megaeventu blíži Rono známy tým, že v jeho stopách kráča dážď. Podľa nášho krásneho počasia s krásnymi výhľadmi a západmi slnka mal pred nami dostatočný náskok. Rona sme dobehli a predbehli až v Lichtenštajnsku, teda aspoň podľa jeho súkromného dažďa, osobne sme ho (aj s dažďom) stretli až napozajtra. Na rakúsko-lichtenštajnskej hranici sme okrem hustnúceho dažďa a temnejúceho súmraku zažili drobné dežavú, keď nás Lichtenštajnský colník odmával a nechal odstaviť auto na kraj, s následnou podrobnou kontrolou passaportov (no dobre, občianskych) aj s prehliadkou kufra. Našťastie už celkom dosť pršalo a odstavil som auto mimo strechy colnice, takže colník nakoniec tú prehliadku nebral až tak vážne a celkom rýchlo to zabalil.

Fluß Limmat Grossmünster Altstadt

Mladšia polovica posádky výrazne neocenila (resp. možno nepochopila) drobný návrat k vymoženostiam socializmu, najstaršiakrajšia (censored by schevka) štvrtina v rámci svojho predpokladania čo najkatastrofickejších scenárov to ocenila až príliš. Do hustnúcej tmy a rednúceho dažďa (vzďaľovali sme sa od Rona) sme vyrazili do hornatej Helvétie. S ubytovacou tetou som bol dohodnutý na desiatu, prechod cez nízke sedlo, možno ani 1200 m.n.m nemalo, ani klesanie dlhou alpskou dolinou nám nemohli zabrániť prísť relatívne načas do našej typische Schweizer Hütte, kde sme teda veľa pohodlia už nečakali, lebo s každým kilometrom sa to zdalo ďalej a s horšími vyhliadkami na ubytovanie.

Lindenhofstrasse Cechové domy Krava na balkóne

Konečne sme dorazili do restaurantu Krone, kde nás mala Frau Ruth Lieberherr čakať, prípadne si nás vyzdvihnúť. Vstúpili sme do restaurantu s Marekom, čoby nemčiny znalým a pustili sme sa do komunikácie. My na nich krásnou základnoškolskou nemčinou a oni do nás niečím, čo sa na nemčinu podobalo zhruba tak, ako sa Trabant podobá na auto. Trochu som sa zamyslel, preložil to do slovenskej nemčiny z ORF, Marek si to preložil do slovenčiny a znovu do nich našou nemčinou. Dve Fräulein za pultom tiež medzi sebou komunikovali vlastným jazykom, ževraj tiež nemčinou, ale tam som už rozumel len čiarky, bodky a občas otáznik. Svoje dohody nám potom prekladali do reči prvej, po spoznaní ich rodného jazyka už prehlásenej za nemčinu a takými postupnými približovaniami sme sa dostali ku kýženému výsledku, že nám zatelefonovali pre milú Frau Lieberherr. Frau Lieberherr dofrčala v priebehu pár minút a už nás viedla vysoko do hôr, kde sa schovávala všetkými nami očakávaná Hütte. Hütte predčila všetky naše očakávania, už to, že som auto dával pred garáž, začalo rozptyľovať naše obavy, či sa vyspíme lepšie ako v tej garáži. Hütte bola naozaj well-equipped Swiss Chalet with a superb view s troma spálňami a hlavne veľkou spoločenskou miestnosťou.

Münstergasse Grossmünster Kleinemünster

Druhé ráno sme mali v pláne, predtým ako pôjdeme na prvý z eventov, pomotať sa po dedinách a možno aj horách v okolí. Ráno sme sa zobudili do slušnej chlapskej romantiky, čiže chladno, hmla, nízka oblačnosť, jemné mrholenie, takže skoro ideálne podmienky pre naše plány. Zbehli sme do najbližšieho mestečka dole hlboko do doliny, kde bola konečná vlaku a naša prvá švajčiarska keška. Hneď na úvod sme dostali lekciu z neskutočnej švajčiarskej čistoty a poriadkumilovnosti. Úplne prvý konkrétny príklad, ktorý nás postretol a celkom aj zaskočil: Keška bola uložená v konštrukcií zastrešenia na peróne. Pre úspešné vysvetlenie problému sem vložíme náhľad do zvyklostí a základy taktiky hľadača a zberača, slovom geocachera. Pri hľadaní takéhoto kúsku našej zbierky človek, pre rozlíšenie uvádzame terminus technicus hľadač, najprv obchodí vlastné miesto, stĺpy, tabule, strešné nosníky a obkukávaním sa snaží identifikovať vhodné miesta. Ak nie je úspešný, snaží sa vykukávať hlbšie miesta.

Fraumünster Biblion Auguste Rodin
Das Höllentor, 1947

No a v ďalšom kroku, za predpokladu, že úspešný naďalej nie je, snaží sa pchať prsty do rôznych prasklín a zaprášených a zapavúčených priestorov, kam oko nevidí. No a tuná takéto miesta proste neboli. Všetko bolo umyté, vyglancované, jesť by sa z toho dalo. Celá stanica bola umytá, namaľovaná, každý kus trávnika pokosený, nikde ani smietka, koše umyté. Bolo to úplne neuveriteľné, až by som to bol ochotný prehlásiť za kultúrny šok. Ale, zase odbočka, aj Bratislava má tendenciu vyvolávať kultúrny šok a to, podotýkam, pozitívny. Konkrétne som onehdá počúval v rádioprijímači reláciu s indickým imigrantmi, ktorí nadšene a v superlatívoch ospevovali našu krásavicu na Dunaji, že konkrétne ako tu máme poriadok a čisto a vôbec. Takže tak, závisí len od uhla pohľadu. Pri ďalšej zastávka už začalo naozaj liať, miestne hory nás odvrhli, a tak sme zvolili program B a išli pozrieť najbližšie väčšie mesto. Najbližšie bol Zürich. Diaľničnú nálepku sme nemali, tak sme sa snažili dostať do starého a pekného mesta na brehu Zürišského jazera neplatenými cestami. Švajčiari v ľudí bez nálepky neveria, takže značenie nám vôbec nepomáhalo a posledné dve križovatky pred Zürichom už nebolo inej možnosti ako v prísnom a poriadnom Švajčiarsku začať porušovať predpisy. Našťastie pršalo a bolo to len kúsok po diaľnici bez parkoviska, tak aj miestni policajti sa správali ako naši a nechali nás na pokoji.

Kunsthaus Heimsplatz Rämistrasse

Zürišská Hauptbahnhof, nazývaná dôverne Zürich HB, má peknú historickú budovu, ktorú si nemôžete nevšimnúť. V 19. storočí švajčiarske železnice zistili, že pôvodná stanica z roku páně 1847 nestíha počtom koľají uspokojiť premávku a tak sa pustili do modernizácie. Spravili to úplne prefíkane, nástupištia vysunuli pred historickú budovu, ktorá bola v priebehu rokov niekoľkokrát prestavovaná a dnes ukrýva doslova netušené možnosti. Aj dnes prebieha výstavba ďalšej podzemnej časti stanice. Podzemné podlažia umožňujú stanici vypraviť takmer 3000 vlakov a odviezť 340 tisíc cestujúcich denne. Vlaky jazdia so švajčiarskou pedantnosťou na minútu presne. Pôvodne samostatné nákupné pasáže dvoch podzemných staníc boli v roku 1990 pripojené na hlavnú halu a vytvorili tak rozsiahle nákupné a zábavné centrum ShopVille, ktoré sa rozprestiera na ploche 55 tisíc m2 a na rozdiel od ostatných obchodov vo Švajčiarsku je otvorené aj v nedeľu. Prvé, čo sme na stanici videli, bol rušňovodič, umývajúci lokomotívu čímsi na dlhej rúčke. V daždi. V rámci 10-minútovej prestávky v jazde. Potom sme si všimli, že na každom nástupišti v miestach, kde stojí lokomotíva, aj na iných staniciach, na ktoré sme sa boli pozrieť, je pripravený kýbel s priezračne čistou vodou, trojmetrovou palicou a skrinkou s vymeniteľnými nástavcami (stierka, kefa...). Pri každej dlhšej zastívke rušňovodič vystúpi a umyje si okná, dvere, madlá a Boh vie čo ešte. Toľko k udržiavaniu poriadku.

Frauenbad
am Stadthausquai
Stierbändiger-Brunnen Zürisee Riesenrad
am Zürcher Bellevue

V Zürichu na pravej strane námestia Bürkliplatz na nábreží Zürišského jazera stojí veľká fontána od nemeckého sochára Jakoba Brüllmanna. Vytesal ju v rokoch 1910-1911 a dal jej názov Stierbändiger-Brunnen, čo znamená fontána krotiteľa býkov. Námet fontány odkazuje na jednu z mojich najobľúbenejších kníh vôbec, na historický román Býk prichádza z mora od Mary Renault, ktorý je pokračovaním románu Kráľ musí zomrieť. Príbeh rozpráva o Théseovom živote, o jeho slávnej vláde v Athénach, o bitve s Amazonkami, o únose ich kňažnej Hippolyty, o ich láske a o tom, ako ich syn Hippolytos zavŕši Théseov životný osud. Mary Renaultová ma svojou láskou k antike a svojimi knihami zaviedla do starovekého Grécka a zoznámila ma s Alexandrom Macedónskym, ktorého odvtedy zbožňujem.

Published 10.2.2014
Súvisiace články
Od Dunaja k Zürichu
Tram Museum a Appenzell
Geofarm Schweiz Megaevent
Kantóny Zug a Schwyz
Ennetbühl und unsere Hütte


© 2014 schevka | All rights reserved | Visitors: