Rýchly výlet do Švajčiarska

alebo

Ako sme získali ikonku za megaevent

26. - 30. máj 2011

Časť druhá

Tram Museum Zürich


Tram Museum Zürich Laubfrosch 1962
(Rosnička)
18 Sitzplätze, bitte Schnelläufer 1928
(Rýchly bežec)

Na daždi, ktorý nás na návšteve Švajčiarska sprevádzal ako verný kamarát, je najlepšie, že môžete navštíviť múzeá, do ktorých sa pri slnečnom počasí nedostanete. My sme si vybrali zürišské Tram Museum, ktoré bolo otvorené v máji roku 2007 vďaka skupine nadšencov, ktorí zadarmo a vo vlastnej réžii opravili nielen električky, ale aj budovu múzea, ktorá bola nepoužívaným elektičkovým depom a roky chátrala. V múzeu si môžete zvonku aj z vnútra do detailov poobzerať 15 dobových električiek, z ktorých najstaršia je z roku 1897 (teda v roku 2013 oslavuje 116 rokov) a najmladšia je zo 60-tych rokov minulého storočia. Zürišským poznávacím znamením sú belasé električky, preto aj v múzeu je prevažná väčšina električiek v bledomodrej farbe. Všetky električky sú pojazdné a do vnútra každej jednej z nich môžete vojsť, posedieť si na vyleštených drevených laviciach a všetkého sa dotknúť.

Tram trailer 1931 Najstaršia (zelená) tram
vo Švajčiarsku 1897
Kurbeli 1392

Pracovníci múzea dlho a vášnivo diskutovali o tom, či návštevníkom povolia vstup dovnútra električiek, nakoniec sa, pre naše veľké potešenie, zjednotili na predpoklade, že ľudia, ktorí prídu do múzea, nie sú barbari a tak im dovolili prezerať si vozne zblízka, nielen spoza pásky, ako je to obvyklé vo väčšine podobných múzeí. Zaručeným ťahákom nielen pre deti je funkčná zmenšenina električky, ktorá je poháňaná ručným otočným volantom bez najmenšieho odporu (malá schevka si to odskúšala). Fascinujúce je, že už v starých električkách, napr. z roku 1931, sú nápisy Zákaz fajčiť a kôš výhradne na papier, ergo separovaný zber. Nedivím sa, že Švajčiari nepovažujú svojich blížnych za barbarov, ktorí by devastovali pamiatky. (Nie, nebudem to ďalej rozvíjať.) Na záver sme si vychutnali neobvyklé modelové koľajisko, na ktorom sa v dobovom meste medzi obytnými domami a ľudkami v oblečení zo začatku minulého storočia preháňali staré električky.

Lisbethli 1900 Zmenšenina Koľajisko

Priamo z hlavného vchodu do stanice vyjdete na hlavnú zürišskú nákupnú triedu, zvanú Bahnhofstrase. Taká väčšia a podstatne drahšia miestna Obchodná. Tiež tam chodia električky, aj pešia zóna tam je, aj obchody tam majú, len je to celé v trochu väčšej mierke. Vraj (podľa Dromedára) je to jedna z najdrahších a najnóblovejších ulíc na svete, kde kúpite čokoľvek od diamantov po čokoládu. James Joyce, ktorý je pochovaný na cintoríne Fluntern v Zürichu, povedal: "Zürich je tak čistý, že môžete na Bahnhofstrasse vyliať minestrone, hustú taliansku polievku, a potom ju jesť lyžicou priamo z chodníka."

Appenzell Alpen


Hütte u susedoff 'Meet & Greet' event St. Gallenkappel

Cestou naspäť z Zürichu sme už trafili na nespoplatenú cestu a presunuli sme sa naspäť pod hory, kde nás čakalo prvé stretko spojené s megaeventom a tiež v týchto dňoch náš stály spoločník dážď. Zatúlali sme sa na jeden z úvodných, takpovediac zoznamovacích eventov s jednoznačným názvom 'Meet & Greet', ktorý sa odohrával v Appenzellských Alpách kúsok od našej domovskej hütte. Najprv sme sa cestou tam pomotkali po kľukatých a úzkych cestách na svahoch hôr a pooberali nejaké tie kešky, potom sme sa išli zoznamovať, aj sa nám podarilo, lebo sme hneď na úvod na parkovisku stretli Škapa s Maťou, Zuzki, ABi a Nikitou, ktorí nám okamžite vynadali, kde sa flákame. Zoznamovanie sa malo konať v horskom zábavnom parku pri ohníku, lialo však natoľko dostatočne a vytrvalo, že sme sa len zalogovali, opísali nejaké coiny a travelbugy a pomaly sme sa za šera vrátili vychutnať si večer v našej útulnej hütte.

Atzmännig's toboggan Restaurant Atzmännig Bruder-Klaus Kapelle
von Hintergoldingen

Akcie megaeventového typu sa vyznačujú opačným, ba priam až reverzným postupom pri lokalizácii a dohľadávaní keší. V klasickom prípade sme v prvom rade ne-ná-pad-ní, absolútnemu utajeniu sa podriaďujú všetky ďalšie činnosti, dokonca aj úspešné nájdenie keše môže byť pri riziku prezradenia odložené. Na hľadaní keše je najobtiažnejšia lokalizácia, lebo zameranie podľa satelitov je niekedy celkom zábavne nepresné a rozmanitosť úkrytov občas dokonca neprevídateľná. Pri megáčoch je to ale úplne postavené na hlavu - nelokalizujete kešky, ale naopak zhluky kešerov, ktorí svojím chovaním, na míle vzdialeným od onoho zvyčajne nenápadného, poukazujú zasvätenému na to, že aha, aj tuto je jedna. Nezriedka sa stáva, že krabicu dostanete priamo do ruky a vlastne ani neviete, kde bola schovaná a občas ani to, ktorá to vlasnte bola a dodatočne prácne zisťujete jej meno a rodné číslo.

Published 10.2.2014
Súvisiace články
Od Dunaja k Zürichu
Tram Museum a Appenzell
Geofarm Schweiz Megaevent
Kantóny Zug a Schwyz
Ennetbühl und unsere Hütte
© 2013 schevka | All rights reserved | Visitors: