Ako sme prežívali Mišove eskapády

6.6.2007

         Vždy, keď niektorá z mojich kamarátok čaká prvé dieťa, premýšľam s trpkosťou nad tým, že ešte nevie, chudera, do čoho sa ženie. Ja nepoznám radosť z úspechu vlastného dieťaťa, neviem, čo je to tešiť sa z jeho radosti. Pretože Mišo radosť ani úspech nepozná.

         Posledné štyri dni zo života tohto takmer osemnásťročného človeka mi zase dali zabrať, včera som revala celé popoludnie, aj keď som si ľahla, nevedela som, už celkom hysterická, prestať. Prešlo ma to v momente, keď mi stisol srdce kŕč. Asi tri sekundy som si myslela, že zomriem, nevedela som sa pohnúť, ani dýchať. Možno to bol kŕč v niektorom medzirebrovom alebo prsnom svale, ale poriadne ma to vystrašilo, až tak, že som konečne zaspala, napriek tomu, že Mišo ešte stále neprišiel domov.

         V sobotu som sa kvôli Mišovi posekala so Stankom. Snažila som sa mu vysvetliť, že nie je správne, keď ho bije, že ho tým ponižuje a že sa bojím, že sa mu Mišo raz bude chcieť pomstiť. Stanko tvrdil, že jedine vtedy je pár dní kľud, keď Mišo dostane výprask, proti čomu nemôžem namietať, pretože má pravdu. Teraz, po konzultácii s pani psychologičkou, si myslím, že je celkom možné, že prenášam svoje pocity na Miša, ktorému to je všetko aj tak jedno. Bojujem s veternými mlynmi a celkom zbytočne ho bránim, až do môjho vlastného vyčerpania.

         Ako s tým pavúkom.

         Strašne sa bojím pavúkov. Snažím sa to prekonať, ale nedotkla by som sa pavúka ani dvojmetrovou palicou. Takže keď Mišo priniesol domov skvelú správu, že dostal pavúka, Stanko to okomentoval slovami "Ty nepoznáš svoju mamu?" Samozrejme, nedoniesol nejakého pidipavúčika, ktorého by mohol sledovať v jeho životnej púti, napríklad takého, čo si robí bublinkový domov pod vodou. Musel to byť práve sklípkan (po slovensky vtáčkar, ale dávam prednosť českej verzii, pretože vystihuje spôsob, akým tento tvor žije), drobček, dorastajúci až do pätnásť centimetrov, ktorý sa živí hmyzom a drobnými stavovcami (napríklad mláďatami myší). Napriek svojej averzii som si povedala, že dieťatko nikdy nemalo doma žiadne zvieratko, bude mať niekoho, o koho sa naučí starať a možno ho bude konečne niečo zaujímať. Povolila som mu teda chov chlpatej obludy, ktorá ma desí, pod podmienkou, že si donesie akvárko s pevne uchytenou kovovou mriežkou navrchu a naplní ho vhodným substrátom. Vlastne ma to celkom zaujalo.

         Samozrejme, jedného dňa Mišo bez opýtania priniesol pavúka domov v malej zaváraninovej fľaši. Vypoklonkovala som ho aspoň do pivnice s tým, že musí splniť podmienky a snažila som sa mu vysvetliť, že tomu chudákovi nerobí dobre, keď má taký malý priestor, v ktorom musí žiť. O pár dní doniesol akvárko aj s krytom, ale pokus o zakúpenie rašeliny stroskotal na tom, že Mišo v Baumaxe našiel len dvadsaťkilové vrecia. Keď sa zase pár dní neukázal doma, Stanko s vedomím, že Mišo sa o žiadneho živého tvora starať nebude a so zámerom potrestať ho, vzal pavúka a odniesol ho ku Kunzovi. Ten sa vyjadril, že ide o nebezpečného pavúka, na ktorého treba povolenie, hoci pri mojom pátraní som nič také v popisoch nenašla, práve naopak, sklípkana odporúčajú začiatočníkom ako pavúka, ktorý sa ľahko chová a nie je ľuďom nebezpečný. Mišo si síce všimol, že pavúk nie je tam, kam ho položil, ale povedal len mne, že ho nevie nájsť.

         Zaútočila som na Stanka, chúďa, pretože sa mi zdalo za a nesprávne, že spravil to, čo bežne robí Mišo, teda že zobral niečo, čo mu nepatrí a odniesol to preč, za b ma naštvalo, že to so mnou nekonzultoval a za c mi (zase raz) bolo Miša ľúto, ako bude chudáčik trpieť. Donútila som Stanka, aby zavolal ku Kunzovi a oznámil mu, že Mišo si pre pavúka príde čo najskôr.

         Ach, toľká naivita!

         Po sobote, naplnenej mojou vinou hádkami kvôli Mišovi, pretože som (zase raz) nadobudla pocit, aký je chudák nešťastný a ako mu ubližujeme, ktorá skončila tým, že som plakala v pivnici a Mišo sa ku mne pridal a rozprával mi, ako je mu ľúto, že sa správa ako idiot a že nám ubližuje, som si (zase raz) myslela, že sa všetko dá do poriadku.

         V nedeľu ráno Mišo vliezol do našej telefónnej búdky (pevnú linku máme v špajze) a o chvíľku vyliezol s tým, že ide k babke pomáhať upratovať, že sa práve dohodli. Navrhla som, nech okolo štvrtej dorazí domov, pretože na pol piatu sme chceli ísť všetci na rallye, ktoré konečne prišlo za nami do Bratislavy. Súhlasil. Keď ešte o päť minút pol piatej nebol doma, zavolal Stanko k mamke, kde to nikto nezdvíhal. Zavolala som teda ja mamke na mobil a okamžite som dostala päsťovku do žalúdka - mama s Beďkom boli na chalupe a samozrejme sa s ním vôbec nerozprávala. Som skutočne nepoučiteľná. Na pavúka si ani nespomenul, nie ešte že by si pre neho išiel ku Kunzovi. Keď som sa (zase raz) pýtala prečo, povedal, že sa nemôže ukazovať v meste, lebo niekoho bonzol, že predáva trávu. Nechápem, kam chodí na tieto kraviny.

         V pondelok ráno sme absolvovali v zostave Mišo, advokát ex offo, kurátorka a ja, návštevu na polícii v rámci predbežného konania vo veci krádeže zlatej retiazky, ktorú Mišo vzal spolužiakovi v škole na telocviku a samozrejme ju obratom predal. Cenu retiazky určila matka okradnutého na 17500 slovenských peňazí, hoci keď mi volal Didov foter večer po tom, čo sa to stalo (pretože samozrejme bolo jasné, že to bol Mišo), tvrdil, že stála osem tisíc. Nebudem komentovať nosenie takej veci do školy ani jej nosenie vôbec. Čo ma zarazilo bolo, že ani vyšetrovateľa, ani zúčastneného advokáta nenapadlo cenu preveriť, hoci na tom osciluje rozhodnutie, či ide o trestný čin so záznamom v registri trestov alebo o prečin bez zápisu. Požiadala som teda o znalca a stanovenie ceny s tým, že ak sa bude dať, Mišo škodu uhradí a mohli by sme sa s poškodeným dohodnúť na mimosúdnom vyrovnaní. V rámci tejto zábavky do Miša hučal advokát, mimochodom slušný a celkom sympatický starší pán, rovnako ako kurátorka (ktorú radšej nebudem komentovať), že nesmie kradnúť, pretože ak bude mať podmienku a prichytia ho pri ďalšej krádeži, okamžite pôjde natvrdo sedieť aj za toto, aj za novú krádež. Cestou, ako som ho viezla do práce, som sa s ním snažila rozprávať na tému dôvera a prečo ma neustále klame, ale bol to ako obvykle len môj monológ.

         V utorok odišiel do práce v tričku, na ktoré si (Stanko vymýšľa nápadité tresty) musel napísať veľkými písmenami vpredu na hruď "Mám zaracha, nebavte sa so mnou" a na chrbát "Keď ma uvidíte, volajte (Stankove číslo mobilu)". Na obed mi volal Stanko, že Miša vyrazili z práce, lebo ukradol kolegovi peniaze. Odviezol ho niekam za Modru, vysadil ho tam bez peňazí a Mišo dorazil domov zase niekedy v noci.

         Absolútne zúfalstvo, ktoré ma priebežne núti zamýšľať sa nad konečným riešením, spočíva nie v tom, ako a prečo sa Mišo správa ako hajzeľ, klamár, zlodej a podrazák, ani v tom, prečo to postretlo práve mňa, ale v tom, že neviem nájsť riešenie a takéto trápenie ma s výsmešným úsmevom čaká za každým rohom celý život. Heslo Obráťte sa na odborníkov, ktoré sa snažím zrealizovať posledných šesť rokov, približne od Mišových dvanástin, skončí vždy rovnako. Všetci odborníci, na ktorých som sa za ten čas obrátila, nás vypoklonkovali alebo presunuli inam, končiac až u samotného slovutného PhDr. Matulu, ktorý nás rovnako ako ostatní odbavil tvrdením, že chlapec je v puberte. Akoby som nevedela.

         Zvažujem, aké mám možnosti.

         Prvou je, že sa s tým naučím žiť, ako mi odporúčal pán diagnostik Uhnák, ktorý po jednej návšteve a čiastočne vykonaných testoch (na druhé sedenie sa už Mišo neunúval dostaviť) vyhlásil, že Mišo je asociálny a zrejme sa tak narodil a mám päťpercentnú šancu to zmeniť. Pri takýchto kydoch mám sto chutí jačať na toho múdreho človeka, aby si to vyskúšal, ako som jačala v pôrodnici na pôrodníka - chlapa, ktorý ma pri pôrode péroval, že nemám kričať, ale tlačiť, veď neumieram, je to len pôrod. Ako keby niekedy rodil, múdry ako rádio.

         Druhá možnosť je vyhodiť Miša z domu v deň dosiahnutia plnoletosti. Keď budem v tej chvíli dostatočne naštvaná, zvládnem to. Ale o hodinu už budem v slzách nariekať, pretože je to moje dieťa a to nikto, kto nemá deti nepochopí, aký je pocit zatratiť vlastné dieťa. Jednoducho mi srdce, svedomie alebo zodpovednosť, čokoľvek to je, nedovolí nechať vlastné dieťa na ulici hladné a špinavé. Pri prvom zazvonení ho zase pustím dovnútra a on sa mi odvďačí tým, že niečo vezme a predá, prípadne hneď na druhý deň nepríde večer domov. Odhliadnuc od mojej nepevnej vôle a materinských citov, ktoré neviem ovládnuť a som, ako vraví Stanko, strašne mäkká, aj tak by sa vzápätí nasťahoval na Pluhovú k babke, lebo aj keby ho ona vyhodila, o čom výrazne pochybujem napriek tomu, že sme sa už o tom rozprávali, je tam ešte Miška, sesternica, ktorá ho bude kryť a aj keby som sa s nimi dohodla a dokázala ich presvedčiť, že je pre Mišove a ich dobro, ak ho nepustia do domu, nakoniec je tam babka s Alzheimerom a tej niečo vysvetlite. A keby sme to aj spoločne dokázali, vedomie, že je sám, opustený a hladný, ma trápenia nezbaví.

         Poslednou možnosťou, ktorá ma ešte napadá, je vybaviť mu vyšetrenie na psychiatrii, možno je kleptoman. Len neviem, ako na to. Asi by bolo dobré zavrieť ho niekde v resocializačnom centre, ale to je až od osemnástich a čisto na dobrovoľnej báze. Naposledy som poprosila moju pani psychologičku, aby mi zohnala kontakt na ďalšieho diagnostika. Keď som sa mu ozvala, povedal, že síce verí, že sa ľudia môžu zmeniť, veď inak by nerobil to, čo robí, ale jeho taxa je 1200 na hodinu a na zmluvu so zdravotnými poisťovňami nerobí, takže mi (zase raz) odporúčal obrátiť sa na niekoho iného, tentoraz na centrum Unicorns.

         A do toho mi príde majl, že "vždy máš na výber". Zasratí optimisti.

© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: