Ako sa volá ten Nemec, čo mi schováva veci...?

14.1.2005

         Naša babička, skvelá to žena, pokročila do veku, kedy už človeka zmáhajú rôzne choroby. Napriek tomu, že výdatne fajčí od pätnástich a ako sama vraví, dobré biele vínko nikdy neodmietne, na svojich 85 rokov je zdravá a vitálna ako rybička a vyzerá určite aspoň o desať rokov mladšie. Samozrejme, kým si nevyberie zuby, prípadne strojček na podporu srdečnej činnosti.

         Naposledy, keď bola babinka v nemocnici, mi volala máti, aby som ju prišla pozrieť (mám to pri baráku). Samozrejme som hneď utekala, babinka sedela v posteli v miestnosti veľkej ako polovica letištnej haly, medzi desiatkou iných stareniek, s úsmevom od ucha k uchu a vedľa nej moja mať a Mara, jej sestra, babičkina mladšia dcéra. Na moju vystrašenú otázku ohľadne babkinho zdravotného stavu máti s úsmevom zahlásila, že "babičke došli baterky", načo sa obe aj s krstnou začali šúľať ako puberťáčky. Tie baterky do strojčeka na srdce treba totiž v určitých intervaloch vymieňať a keďže aparátik má babinka voperovaný pod kožu, musí stráviť deň dva v oprave. Teda v nemocnici. Máti po výmene skonštatovala, že babkina aktivita výrazne stúpla a aj zabúdanie, ktoré už začínalo byť únavné, sa zmiernilo.

         Dlho sme si mysleli, že to babinkine zabúdanie je len obyčajná skleróza, ktorá chodí ruku v ruke s vyšším vekom, nejaké oslabenie krátkodobej pamäte či čo. Neskôr sa ukázalo, že to celkom tak nie je a bohužiaľ ide o prvé štádium choroby, ktorú pomenoval doktor Alzheimer. Ono to pre okolie nie je až také strašné, niekedy je to dokonca celkom sranda, ale vždy keď vidím moju máti, ktorá je s ňou denne takmer celý čas, rozmýšľam, ktorá z nich dvoch skončí skôr v blázinci. V súčasnosti musím skonštatovať, že máti to zvláda síce so zaťatými zubami, ale vcelku slušne. Otázkou je, dokedy.

         Niektoré zážitky s babinou sú hodné zaznamenania, napríklad keď moja neterka Miška, ktorá býva v tom istom rodinnom dome, kde moji rodičia, a moja babka je jej prastará mama, odchádzala niekam podvečer a my sme stáli svorne v predizbe. Babka zahlásila, ako má vo zvyku, pretože je vždy strašne milá: "A prídi častejšie!" Všetci prítomní sme okrem Mišky išli do kolien, tá len zdvorilo vo dverách šprihla: "Ále babi, ja tu býývam..." a zmizla.

         Dvadsiateho piateho decembra, na prvý sviatok vianočný, máme takú rodinnú tradíciu, že sa všetci (a keď vravím všetci, tak myslím všetci, čiže päť detí našich rodičov s rodinami a vlastnými a nevlastnými deťmi plus krstní a ich deti s rodinami a deťmi plus všetci súčasní frajeri s deťmi a babka ... a tak) stretneme v najväčšom byte, ktorým disponuje moj krstná Marika. Väčšia časť zabezpečenia tejto párty v podobe pitiva a jediva spočíva vždy na Mare, ale sem tam niekto niečo aj donesie (okrem darčekov pre deti), väčšinou napečené, napríklad moja sestra Monika nosí všeobecne obľúbený zákusok, ktorému vravíme tunel. Po úvodnej časti, v ktorej sa všetci okrem výnimiek, ktoré práve držia diétu, strašne prejedia, my dospelí posedávame, rozprávame sa a spomíname staré rodinné zážitky. Tento rok bola ústrednou postavou jednej z rozoberaných tém naša babka. Sedela v kruhu všetkých svojich potomkov, šťastne sa ucuľovala a okolo nás behali dookola (krstná má obrovský priechodný byt) ako vždy so strašným revom všetky deti vo veku od troch do pätnástich rokov.

         Keďže Stanko bol na tejto slezine so mnou prvý krát aj s obidvoma svojimi synmi, babka sa v dvasaťminútových intervaloch pýtala "a koho sú to deti?", na čo Stanko odpovedal "moje", nasledovala otázka ohľadne toho, kto je Stankova manželka, na čo Stanko vysvetlil (je strašne slušný a trpezlivý), že je môj priateľ (nie, že by ho už najmenej trikrát nevidela), na čo sa babka vždy potešila, patrične nám to všetkým oznámila a zaklincovala to tým, že mne povedala, aké mám krásne a šikovné deti.

         Medzitým sa samozrejme trošku aj pilo, nič svetoborné, babka dostala svoj prídel bieleho a pri druhom poháriku ju napadlo, že by si mohla ísť zapáliť. Postavila sa, svet sa s ňou zatočil, takže spravila zopár neistých pohybov, ale bez újmy sa zase rýchlo stabilizovala a s chichotom poznamenala: "Ani som nič nepila a motám sa..." Na náš synchrónny výbuch rehotu sa zatvárila nechápavo a dôstojne sa presunula do kuchyne na cigaretku.

         Jediný, kto sa nesmial, len zdvorilo usmieval, keď sme si z babky nežne uťahovali, bol Stanko, jednak, že je slušák, druhak, že je čerstvý do rodiny a nakoniec, že sa stále tváril, že "veď aj na vás dôjde". Babka sa pokojne vrátila z cigaretky a my sme pokračovali v načatej téme, veď každý s ňou má nejaký zážitok, na ktorom sa dá zasmiať. Nie, že by sme celý večer len ohovárali babku, to zase nie, ale chvíľu sme sa tým bavili, vrátane jej samotnej. Keď však vyrukovala Marika s pointou, ktorú sme ešte nepočuli, bolo po forme, ktorú Stanko strúhal.

         Deň pred dňom, ktorý popisujem, čiže na Štedrý večer, večerali moji krstní so svojimi deťmi, príslušnými manželmi a deťmi slávnostnú večeru. Keďže u našich je na Vianoce mrte ľudí, tak sa taknejak zaviedlo, že naša babka vianocuje u krstných a aby ani krstného mama nebola sama samička doma, na Štedrý večer je tam tiež. Samozrejme sa obidve babky poznajú už celé veky, veď krstní snáď už majú za sebou aj striebornú svadbu. Pre zjednodušenie si odmyslime dve mladšie zo štyroch generácií a situlácia je nasledovná: pri štedrovečernom stole sedí manželský pár v povedzme že mladšom strednom veku a matky z obidvoch strán, čiže obe babičky. V chvíľke ticha sa ženina matka nenápadne nakloní ku svojej dcére a pošepky sa spýta: "A tá pani je tvoja mama?"

         Po tomto príspevku prepukol taký hurónsky rehot, že len rozloha bytu mojich krstných zabránila tomu, aby susedia na nás nebúchali. Najhlasnejšie a najdlhšie sa chichúňal Stanko, neskôr to komentoval tak, že sa skutočne nedala zachovať kľudná tvár. Keď sme sa po desiatich minútach konečne ukľudnili a len sem tam sa ozvalo uchechtnutie jednotlivca, ktorý už nechcel rozpútať ďaľšiu salvu smiechu, babka sa naklonila k mojej mame a potichu (tak, že sme to všetci zreteľne počuli) sa s úsmevom opýtala: "To hovoríte o mne?" Ani nescite očut, ako hovorí suseda Áčová, aké peklo sa rozpútalo potom. Mne osobne tiekli slzy a bránica ma bolela ešte deň po.

         Keď som sa predvčerom bavila podvečer so svojím synátorom, ktorý každý deň po škole chodí k našim a zážitky s babkou má denne čerstvé, dal k dobru tento: Mama ráno budila babku, lebo išli k lekárovi, babina si sadla na posteli, poobzerala sa a zahlásila: "To už musím ísť do školy?".

         Takže takto je to s tým Nemcom, dá sa na tom pobaviť, ale v konečnom dôsledku je to celkom smutné. Hlavne pre okolie postihnutého, a čím ďalej, tým viac v ďalších štádiách. Ale pozitívna správa je, že sa tomu dá predísť, treba si len mozoček denne cvičiť a drilovať, nezapisovať si veci na papierik, ale snažiť sa zapamätať si ich, veľa čítať, lúštiť krížovky a vôbec si namáhať šedé bunky mozgové, vyvíjať činnosť a nehlivieť.

© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: