Ako sme otvárali Pandorinu skrinku

28.11.2003

         Tak sa stalo, že sa v mojom byte zabývali dvaja mladí ľudia. Keď mi prišla faktúra s neuveriteľným nedoplatkom za vodu, chcela som sa ísť pozrieť, či niekde neuniká. Byt je v suteréne, voda si môže kľudne odtekať bez toho, aby niekoho vytápala a tým pádom si to nikto nevšimne. Lenže. Dostať do bytu som sa nemohla, pretože medzičasom moji známi vymenili dvere - samozrejme s mojím vedomím a za moje peniaze, a tým aj zámok - a kľúče som už akosi neobdržala. Ale budiž. Horšie bolo, že už niekoľko mesiacov som sa im nemohla ani dovolať, pretože obidve čísla na mobily, ktoré som na nich mala, boli odstavené. Zháňala som ich, kde sa len dalo, ale bezvýsledne.

         Keď konečne moja pohodlnosť a nechuť akokoľvek sa angažovať podľahli nátlaku zdravého rozumu (samozrejme, že nie môjho, ja ničím takým neoplývam, išlo o mojich priateľov, ktorí takouto vymoženosťou disponujú), zavolala som šikovného pána z nemenovanej firmy a dala som odstrániť a vymeniť zámok na vstupných dverách do bytu. Samozrejme, ani tento jednoduchý úkon neprebehol tak jednoducho a hladko, ako by sa mohlo zdať. V prvom rade trval na prítomnosti polície - alebo som mala doniesť všetky doklady od bytu. Druhá možnosť bola v pohode, až na to, že doklady boli u našich na maximálne opačnom konci mesta. Ale zadarilo sa, vytelefonovali sme, počkali, doklady dorazili... a mohlo sa otvárať.

         Už predtým, ako sa dvere konečne otvorili, sa v chodbe držal taký divný smrad... vraveli sme si, že to len špinou asi nebude... Chlapík malou kotúčovou pílou odpílil kovanie, odvŕtal zámok a cez tú minidierku sa vyvalil taký smrad, že od toho momentu pracoval s tričkom pretiahnutým cez nos a ústa a aj tak musel odchádzať nadýchať sa čerstvého vzduchu - ak sa o niečom takom dá v Bratislave hovoriť - ale evidentne dá, keď to zaberalo. Šikovne vybral odvŕtaný zámok, nahradil ho novým a odomkol. Samozrejme sa mi pretáčali oči, pretože dvere neboli z najlacnejších, okrem toho nové kovanie, bezpečnostný zámok... nechápem, ako je možné, že zo mňa tie prachy, ktoré nemám, odtekajú takýmito nečakanými trhlinami. Ale bol fakt profík, dvere nepoškodil a vytýčený cieľ sme dosiahli - bolo odomknuté, otvorené a zase som po rokoch mala kľúče od vlastného bytu. Chlapík (dovtedy čupiaci pri tom smradlavom prieniku do cudzieho sveta) sa narovnal, poodchýlil dvere asi na päťcentimetrovú škáru a povedal "Nech sa páči, vstúpte" s takým výrazom na tvári, že som sa cítila asi ako Daniel tesne pred tým, než musel vliezť do jamy s levmi. Boh vie, či aj jemu povedali "Nech sa páči, vstúpte" s takou zmesou ľútosti a škodoradosti v tvári...

         Vstúpila som, veď čo iné mi asi tak zostávalo... na chodbe a schodoch postávala polka zvedavého obyvateľstva baráku, za chrbtom som mala morálnu podporu - Henryho, moju mamku, donesivšiu doklady a môjho syna, ktorý sa k nej samozrejme musel pridať... Nadýchla som sa relatívne dýchateľného vzduchu v chodbe a vstúpila som dnu. Snažila som sa chvíľu nedýchať, potom mi už nič iné nezostalo, ako sa nadýchnuť - ešte stále som si naivne myslela, že to je špina, čo tam smrdí, aj keď ma napadli všelijaké kraviny: nie že by som niekedy cítila rozkladajúcu sa mŕtvolu, ale to mi nebránilo vykrikovať do chodby, že tam určite majú niekde skrytú mŕtvolu, len neviem kde, pretože tam bol neuveriteľný bordel. Fakt, Trainspotting je slabý odvar toho, ako vyzeral môj úbohý byt. Nechápem, ako niekto môže existovať v takom šialenom bordeli a navyše potme. Elektrina síce zapojená bola, ale kde sa dalo, chýbali žiarovky - o existencii nejakých lámp samozrejme ani nechyrovali.

         Evidentne zhromažďovali odpadky všade, kde bol len kúsok voľného miesta, pretože celá chodba, ktorá má na šírku tak meter a pol a na dĺžku približne šesť, bola po celej dĺžke popri stene obložená vecami do výšky pása. Na chodenie tam zostával asi polmetrový zákop popri ľavej stene a to si myslím, že - čo sa týka priestoru - ešte preháňam. Do prvej izby sa nedalo dostať - bola založená mne neznámymi predmetmi tak, že sa do nej jednoducho nedalo vojsť napriek tomu, že dvere boli otvorené. Teda aspoň si to myslím, ono to bolo dosť ťažko definovateľné, keďže tam celkovo vládla naprostá tma, ale keďže som dovidela na to, že sú stiahnuté žalúzie na okne, tak tie dvere museli byť dokorán. Keď sa ma neskôr kamoši pýtali, čo bolo v tej izbe, úplne vážne som nevedla odpovedať.

         Očakávala som, že niekde v byte bude pes, jednak som vedela, že najmenej jedného majú, a druhak som ho počula funieť za dverami ešte predtým, než dorazil majster otvárak, ale ani najmenej som nečakala to, čo na mňa vybehlo, keď som sa priblížila ku dverám obývačky. Úplne som stuhla, keď som v prítmí bytu videla, že sa mi v ústrety rozbehol pitbul. Prvá myšlienka bola samozrejme zdrhnúť, ale potom som si povedala, že pes cíti, keď sa človek bojí, tak som sa pekne zhlboka nadýchla, uvoľnila som žalúdok... a vtedy som zbadala, že havušo krúti celým zadkom a pahýlikom, ktorý mu zostal po kupírovaní namiesto chvosta a že evidentne bol doteraz zalezený v izbe, pretože sa bál viac ako ja. Ani sa nedivím, pri tom hluku, ktorý vydávala tá kotúčová píla. Takže sa ku mne funiac prirútil, celý vytešený, že vidí nejakú dobrú dušu... hneď sme si padli do rany, smrdel síce až strach, ale bol milý a prítulný. Keďže som mala v pláne byt zamknúť a bývalých obyvateľov tam bez môjho vedomia aspoň zopár dní nepustiť, kým si nevyjasníme situláciu, hneď som sa pobrala hľadať vodítko a košík. Viacmenej som mu spadla do misky s vodou, pri ktorej bola aj druhá so žrádlom, takže tento element bol vyriešený. Kam dať psa som neuvažovala, predpokladala som totiž, že to bude prvá starosť majiteľov, dostať ho naspäť, takže som rátala maximálne s jednou nocou, ktorú u mňa strávi.

         To už za mnou do bytu vošla aj moja máti a môj syn, ktorého som hneď upozornila, aby na nič nesiahal a hlavne nič nebral. Trošku odbočím, ale o pár dní mi moja mama vraví, že u Miša našla sáčok zrejme s trávou a keď som na neho pritlačila, odkiaľ ju má, povedal, že z bytu. Z čoho ma samozrejme išlo šľaktrafiť, keďže som ho mala na očiach celých tých desať minút, ktoré sme v byte strávili. S mojím nízkym tlakom nemám nábeh na infarkt, ale keď ho raz dostanem, nech je všetkým jasné, že pôvodcom je môj syn. Ale to je zase iná story.

         V obývačke na holej dlážke medzi odpadkami a bordelom ležali dva matrace, na ktorých zrejme spávali. Okrem týchto dvoch kusov "nábytku" tu boli mne známe veci len stolička a na nej televízor a kúsok opodiaľ na dlážke do telky zapojená PlayStation. Aj tu - ako v celom byte - bola tma a nepreniknuteľne stiahnuté rolety. Poslednou miestnosťou, kam som ešte zablúdila, bola kuchyňa, na vecko a do kúpeľne som si vážne netrúfla. Všadeprítomný smrad bol mohutne podporovaný z kuchyne a keď som do nej vošla, pochopila som prečo. Po kolená odpadkov a prázdnych plastových flašiek som sa už nezľakla, ale to, čo rástlo v dreze a na sporáku, mi šepkalo do snov ešte pekných pár nocí po tejto skvelej návšteve.

         Vzala som teda psa a veci pre neho, zamkla som byt s neurčitou predstavou, čo všetko zase bude treba, aby bol byt obývateľný a v prvom rade čistý, a snažiac sa nemyslieť na nevyhnutné investície som sadla do auta a odviezla seba aj psa domov.

© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: