Ako sme sťahovali, keď nebolo kam

28.11.2003

         Pretože každý dobrý príbeh má pokračovanie, aj moje zážitky nekončia len tak. Aj keď si zvyčajne myslím, že konkrétna vec je uzavretá a mám už svätý pokoj, ešte sa mi snáď nestalo, že by to tak v skutočnosti bolo. Takže ak som si myslela, že výmenou zámku som zase obyvateľom vlastného bytu ja, poriadne som sa sekla. Keď som ešte v ten istý večer bola vyvenčiť psa, ktorého som získala takým netradičným spôsobom, zazvonil mi mobil. Z domu som vyšla tak, že pes nebol na vodítku, pretože bol v podstate poslušný a reagoval na zavolanie. Keďže som na neho nejako volať musela, najprv som mu vravela Fero (nie, neviem prečo, len tak ma to prvé napadlo), ale na to mi kašľal, tak som skúšala a nakoniec sme sa dohodli na mene Bono. Jednak preto, že havčo na neho reagoval a inak preto, že Bono je moja srdcovka. Takže sme si dobre naladení vyšli z domu, v podstate neplánovane, pretože ja som si šla na pavlač zapáliť, ale Bono sa tváril tak potešene, že som nemala to srdce ho odmietnuť a nezbehnúť s ním dolu. Vyšli sme na ulicu a milý pes zaujal pozíciu tesne pre útokom, to znamená, že sa pritlačil celým telom na cestu a snažil sa splynúť s asfaltom. Na protiľahlom chodníku totiž zbadal dvoch cudzích psov. A do toho mi zazvonil telefón. Bolo to neznáme číslo, takže som ho rýchlo zodvihla (dosť smiešny prežitok z pevnej linky, ale písať "prijala som hovor" sa mi zdá ešte smiešnejšie) a skôr, než dotyčný na druhej strane drátu stihol čokoľvek povedať, som vychrlila: "Mám problém so psom, vydržte chvíľu", na čom som hystericky začala pokrikovať na psa, ktorý sa na mňa znechutene pozrel, bez najmenšieho zaváhania prešiel tie tri metre ku mne a odovzdane strčil hlavu do vodítka, pričom sa na svojich psích sokov ani len neobzrel. Pripadala som si ako blázon, keď som sa so smiechom znovu ohlásila do telefónu, v ktorom samozrejme muselo byť všetko počuť. Nebola som prekvapená, keď som zistila, že je to ten pán, ktorý mi býva v byte, ale bola som dosť šokovaná, keď sa absolútne nezaujímal o psa. Dohodli sme sa, že si pre neho na druhý deň príde a pri tej príležitosti spolu preberieme, čo ďalej.

         Nebudem to naťahovať, poobede sme sa stretli, predali sme si psa, čo pán prijal vlažne, ja s ľútosťou a pes s potešením (zradca). Ten deň bol náhodou jeden z víkendových, takže sme s Bonom strávili príjemný deň výletom do lesa a zoznámil sa s celou mojou rodinou, ktorá je zaťažená na zvieratká a prijala ho prevažne s potešením... hlavne decká, ktoré sa v teple čvachtali v záhrade v starej štýlovej plechovej vani, sa výborne bavili, pretože Bono mal neustále tendencie ich zachraňovať, to znamená vyťahovať z vody vo vani... a keď sa fotrík rozhodol, že mu napustí vlastnú vaničku, váľali sme sa od smiechu, lebo milý havino chytal vodu zubami, naháňal sa s ňou, vyberal hračky s hlavou ponorenou až po krk vo vode... jednoducho bol rozkošný. Aha, tuším som odbočila, takže vráťme sa k meritu veci... Dohodli sme sa s tým pánom, že sa do konca mesiaca z môjho bytu vysťahujú.

         Samozrejme, ako obvykle, veci, ktoré môžu byť jednoduché, v mojom prípade nikdy jednoduché nie sú. Z jedného mesiaca boli dva - ja som telefonovala, kedy teda už budú preč a stále som počúvala, ako nie je auto, ako nie sú kľúče, ako tu nie je ona, ako on nemá čas... Hláškou mesiaca bolo, keď mi ten pán, ktorý mi zdevastoval byt, povedal do telefónu "No keď to s tým sťahovaním myslíte vážne..." Priznávam, nevedela som, či mám plakať, alebo mu nadávať, alebo sa tomu smiať... ako sa pekne vraví, stratila som reč - a to doslova.

         Nakoniec to skončilo tak, ako to skončiť muselo - a ako vždy, keďže ja som absolútne nemožná a ukecateľná - do konca, teda aspoň tejto časti príbehu, to dotiahol Mochalko. Ja som totiž zakaždým ustúpila: "Jasné, keď nemáte odvoz, kľúče, čas, etc... tak ešte deň dva počkám..." Nebyť toho, že z Mochala sa rýchlo a iste stával bezdomovec, boli by v tom byte evidentne doteraz. Všetci - totiž všetci moji kamoši, moja rodina, moji kolegovia - vraveli "Prečo ich už konečne odtiaľ nevyrazíš?" Lenže ono sa to veľmi ľahko povie, horšie sa taká vec uskutočňuje. Aj som mala tú snahu, bola som tam s kamarátom Majkom, lenže som zistila, že moji milí mladí chodia do bytu oknom a dvere sú zvnútra zapreté tak, že kľúče sú mi na dve veci. Do bytu sme sa nedostali a Majkov návrh, že zoberie poklop z kanála a rozbije s ním dvere, som zamietla, pretože "Preboha, za tie dvere som dala trinásť tisíc!"

         Takže som si požičala od bráška Tranzita, zavolala som milému nájomníkovi, že prídem a má byť doma, čo bol nekonečný problém: "Zavolajte mojej priateľke, ja teraz nemôžem...", zavolala som teda priateľke, ktorá samozrejme ako inak tiež nemohla... Tak som sa konečne naštvala a povedala som im, že je mi to jedno, kľúče mám, ak sa nedostanem cez dvere, vleziem cez okno... či tam budú, alebo nie. Pozháňala som priateľov, pričom Peťo robil šoféra na desnom, starom, rozhrkanom Tranzite bez posilovača na volante... U Mochala sme naložili plné auto nábytku a hurá hore do bytu. Keď sme prišli, neboli doma. Dnu sme sa dostali bez problémov a dokonca cez dvere. Povykladali sme auto, doplna narvané veľkými ťažkými kusmi starého nábytku a začali sme ho nosiť. Dolu schodmi a okolo celého bloku domu, pretože sme sa zhodli, že cez úzke schodisko domu a chodbu, zapratanú bordelom, sa jednoducho s tým nábytkom neprepasírujeme, takže ho dostaneme dnu cez okno. Ešte šťastie, že mám byt na prízemí, či vlastne oficiálne v suteréne, ako som sa dozvedela v elektrárňach. No, znie to dosť desne, však?

         Niekde v prvej tretine prenosu sa objavili ešte stále obyvatelia môjho bytu. Slečna bola veľmi milá, vážne, bez irónie, pomáhala nám vkladať dnu cez okno nábytok, robila miesto v izbe, strážila oba psy, dohovárala svojmu priateľovi a komunikovala úplne normálne. Tým chcem povedať, že sme si pokecali, konečne som sa dozvedela, v akej situácii sú. Samozrejme, keďže som duša naivná, verila som všetkému, čo mi on povedal... tak teraz som sa zase raz presvedčila o tom, že nemôžem od každého očakávať rovnaký prístup, ako mám ja a že dôverčivosť je u mňa bezhraničná. Žiadne iné bývanie vybavené nemali, takže sa vlastne nemali kam odsťahovať. Ešte že so mnou boli moji kamaráti, pretože ja by som ich tam z ľútosti zase nechala bývať. Výdatne ich však podporil sám ešte stále nie bývalý obyvateľ môjho bytu, ktorý sa evidentne vôbec odsťahovať nemienil - svojimi arograntnými a nafúkanými poznámkami. Už bola tma a keďže nezaplatili nedoplatky za elektrinu, v byte sa nesvietilo. Vchodové dvere a okno boli otvorené, takže chodbou ťahal prievan a ten milý mladý muž tam postával (a premyslene zavadzal) a frfľal, že mu je zima (kvôli jeho bordelu sme museli sťahovať cez okno) a či to nemôžeme nechať na ráno (už sme mali takmer všetko vyložené, nevynímajúc tú maličkosť, že som musela vrátiť požičané auto), keď bude svetlo (ktoré nesvietilo preto, že on nezaplatil, čo mal) a že to aj tak nemáme kam zložiť (keďže celý byt bol zaprataný odpadkami jeho produkcie)... a tak. My sme jeho kecy veselo a s prehľadom ignorovali a dobre sme sa bavili, nezapieram, že prevažne poznámkami na jeho účet. Mimochodom, úplne ma odpálil poznámkou, ktorú vypustil do éteru, keď sme boli vonku pri aute a cez ulicu si to batolil ježko. Mochalkova milá spravila to ťuťuli moje zlaté a začala milého ježka hladkať po bodlinkách... A ten inteligentný mladý muž s nebotyčnou aroganciou a povýšenosťou šľachty nad plebsom v hlase vyhlásil: "No to je teda rozum, hladiť najpichľavejšie zviera na svete!" Neviem, možno to robila tá vypätá situlácia (áno, tento terminus technikus používam zámerne, made by inžynýr přes roury Miro), totiž v prvom momente som mala tisíc chutí nabehnúť a dať tomu arogantnému zasranovi po papuli (neviem, vždy sa mi zdalo, že som skôr pacifista), ale Peťo ma zastavil v rozlete a v nasledujúcej sekunde sme sa skoro ušúľali od smiechu.

         Keď sme konečne dostali dovnútra všetok nábytok, uplacírovali ho ohľaduplne len v jednej z dvoch izieb bytu a Mochal bol taký nekonečne zlatý (je rovnako mäkkosrdcatý ako ja), že im tam niekoľko dní ešte dovolil prespávať, hoci sa sám musel ísť vyspať ku známym, dohodla som sa so slečnou, že nasledujúci deň si zbalí a odsťahuje veci aspoň ona. Zobrali sme sa, odviezli Tranzita na dohodnuté miesto a mojou Žabičkou odfrčali ešte na nejaké tie pivká a kofolky a pekný večer bol za nami. Trvalo to síce ešte ďalšie dva či tri dni, ale nakoniec mi slečna oznámila, že je preč, že v byte je božie dopustenie a nech s tým s pánombohom robím, čo viem. Ach jo, zase ja.

        

© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: