Ako som zistila, že starnem

alebo

Nárek väznenej duše

29.5.2007

         Neviem ako vy, ľudia moji, ale ja očividne starnem. Sedeli sme si tak včera s kamarátmi v Mikáde, Gabika v ôsmom mesiaci, čaká prvé dieťa. Nezávidím jej ani mladosť, ani materskú, ani to, že ešte má len potešenie z tehotenstva. Práve naopak, musím myslieť na to, že ja sa toho môjho osemnásť ročného experta asi nikdy nezbavím, jedine, ako Peťo vtipne poznamenal, keď ho zavrú do basy, čo podľa jeho chovania nie je ani nepravdepodobné, ani veľmi vzdialené.

         Cítim sa ako laboratórna krysa, uzatvorená v labyrinte meter krát meter, kde mám síce tri možnosti kade ísť, ale žiadny východ. Podľa výpisu zo sociálky, ktorý ma uvrhol do temnoty, robím už dvadsaťtri rokov a ešte najmenej raz toľko budem. Predstava, že strávim nasledujúcich tridsať rokov rovnakým spôsobom ako doteraz, ma privádza do zúfalstva. Ráno do roboty, vykonávať činnosti, ktoré z krátkodobého hľadiska možno majú akýsi význam, ale z dlhodobého aspektu sú smiešne zbytočné, nenechať sa zatiahnuť do žabomyších vojen s kolegami, ktoré sú malicherné už na prvý pohľad. Z roboty domov, vykonať pár nekonečne sa opakujúcich činností a chvíľu sa venovať svojim koníčkom, medzi ktorými musím vždy voliť, lebo sa nedá robiť všetko naraz. Trošku sa povenovať rodine, vyjsť si na krátku prechádzku, prečítať pár strán a spať, lebo zajtra ma čaká zase to isté. Stále to isté, dokola a znovu, celé nekonečné a paradoxne rýchlo bežiace roky. Mám sto chutí vyhlásiť ako Pippi Dlhá Pančucha, že nechcem byť dospulá. Tušil niekto z nás v pubertálnych rokoch, keď sa nevedel dočkať osemnástky, ako vyzerá život dospeláka? Že len prvá tretina je aký taký život, druhú tretinu strávime opatrovaním senilných predkov a problematických potomkov a následne sa sami staneme senilnými? Chcem vypadnúť z tohto kolotoča! Zastavte Zem prosím, chcem vystúpiť!

         Prečo ma vlastná zodpovednosť, spoločnosť, predstava o živote alebo čokoľvek to je, núti žiť život tak, že ma z toho bolia zuby, brucho a duša? Chcem si zobrať bágel na chrbát, pevné boty a do ruky foťák a vyraziť do sveta. Chcem vidieť Mŕtve more, púšť Kalahari, bludné balvany na dne Údolia smrti, soľné jazerá, Zem z obežnej dráhy, polárnu žiaru, chcem žiť plný a slobodný život, okrem iného aj preto, že mi už nezostáva veľa času. Staroba sa blíži míľovými krokmi!

         Nezávidím ostatným, čo majú a netúžim po majetku. Chcela by som mať peniaze, nie preto, aby som mohla nakupovať zbytočnosti a hromadiť majetky, ale preto, aby by som si mohla kúpiť slobodu, život bez povinností a absolútnu voľnosť. Takmer štyridsať rokov som bola so svojím spôsobom života takmer spokojná, ale zrazu mi ktosi vymenil oči a spôsob, akým sa pozerám na svet. Už nechcem sedieť každý deň za kompom v kancelárii a čakať na víkend ako na spasenie, chcem žiť a nechať sa unášať každým pohľadom, chcem slobodne nasledovať každú svoju myšlienku bez hlúpych spoločenských obmedzení.

         Aby som sa nenudila, práve som zmazala v referenčnej databáze štyri programátormi upravené objekty. Zmazala som tak niekoľkodňovú robotu dvoch ľudí, ktorú musia urobiť znovu. Do kelu, dnes by som sa asi nemala ničoho chytať.

© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: