Ako sme si znepriatelili susedov

29.01.2007

         Už som dospela vo svojom vzťahu s Mišom do tej fázy, že som spokojná, ak maká a nerobí nejaké prevratné sprostosti. To, že sa vykašľal na strednú školu a skončí ako nevzdelaný hlupák, som už dávno oželela, rovnako ako celú kopu iných vecí a predstáv. Skrátka mojim nervom a rozbitému žalúdku už po tých rokoch týrania stačí ku šťastiu, ak mi nikto za Miša nenadáva.

         Takto v sobotu pred týždňom sme sa pomaly začali sťahovať do nášho vynoveného bytu. Nepôjde to naraz, nemáme teraz fináns na sťahovákov, ale Stankovi kolegovia z roboty mu pomáhajú preniesť veľké a ťažké kusy a ostatné už nejako popresúvame. Mišo sa velice usiloval presvedčiť ma, aby som ho tam ten týždeň dva nechala bývať samého. Mne sa to od začiatku nepáčilo, pretože každá sekunda, ktorú ho nemám pod priamym dozorom, hrozí nukleárnym výbuchom, ale Stanko rozhodol, že teda dobre, za podmienky, že každý deň niečo umyje a za to mu budeme nosiť jesť. Predpokladala som, že nebude nejako zvlášť v byte vyvádzať, veď nemá nič okrem malého kazeťáku a ak si aj pozve kamošov, v prázdnom byte ničomu neublížia.

         Že za týždeň nepohol ani prstom, sa dalo očakávať a riešenie bolo jednoduché, Stanko mu zobral zásoby. Nie, že by to Mišovi nejako zvlášť prekážalo, ani sa neozval a jedlo si kúpil za vlastné. Sprdli sme ho, sľúbil, že už začne niečo robiť, tak sme sa zase trochu ukľudnili. V piatok po robote sme nastúpili do bytu a makali sme až do desiatej večer. Mišo sa neukázal, tak som si povedala, že je piatok, bude na akcii až do rána a teda sa nič zlé nemôže prihodiť, kým sa ráno zase vrátime. Mýlila som sa, ako ostatne vždy v súvislosti s Mišom.

         V sobotu ráno sme prišli, nie veľmi nadšene, zase muklovať. Sami, lebo Mišo doma nebol, aj keď som predpokladala, že po akcii bude spať najmenej do druhej. Ako prví zaklopali susedia, bývajúci priamo nad nami a vynadali Stankovi. Netušila som, o čo kráča, stavala som skrine vzadu v spálni. Vzápätí na to mi ale prišla smska z neznámeho čísla s celkom nepokrytou vyhrážkou: "Ďakujeme pekne za včerajšiu noc, budeme sa revanšovať. Vaši susedia." To už som bola v amoku, čo ten kretén zase vyvádzal? V jeho izbe v skrini sme našli komp, mikrofón a nejaké zosilovače, takže to bolo jasné, spravili si v našom prázdnom byte plnom ozvien nočnú rapovú seansu. Nakoniec o pol druhej zavolali susedia na nich policajtov, vďaka ktorým svoj nezameniteľný prejav stíšili.

         Celú sobotu sme strávili v byte skladaním skríň, presúvaním tých pár kúskov nábytku, ktoré máme, ukladaním prádla a podobnými nezáživnými blbosťami. Veľká vďaka tomu úžasnému človeku, ktorý vymyslel gurtne, bez neho by som zase musela niekoho prosiť o pomoc. Super vynález, taká gurtňa. Mišo sa neukázal, tak sme sa nakoniec odobrali na oslavu Peťových narodiek, kde sme posedeli do pol druhej v noci. Cestou domov vravím Stankovi: "Ideme čeknúť Miša, alebo to dnes riskneme?" A Stanko na to: "Ale veď poďme."

         Už pri odomykaní mi bolo jasné, že je doma, lebo nebolo zamknuté, len retiazka bola zahasprovaná. Mišo sa zobudil hneď, ako som začala štrkotať, chvíľu váhal a tváril sa, že neexistuje, ale nakoniec otvoril. Bol opitý tak, že na druhý deň mal okno. Kamaráti, o ktorých si myslel, že u neho spia, boli už preč a keďže mal z vnútra retiazku, musel ich púšťať von on sám, aj keď o tom nevedel. Pred vstupom do obývačky ma Stanko varoval, aby som nezažínala, aby som nevidela tú spúšť, ktorú napáchali, ale nakoniec dobre, že som zažala. Neviem, čo robili, ale na mojich čerstvo vybrúsených a nalakovaných parketách bola 2x1 meter veľká kaluž vody a v nej stáli všetky moje knižky. Na čerstvo vymaľovaných marhuľových stenách obývačky sa skvejú perfektné čierne otlačky rúk, pod oknom je stena okopaná, akoby cez neho lozili. Na lakovaných parketách sú čierne pogumované ryhy. Ale úplne najviac ma vytočilo, že napriek tomu, že som Miša prosila, aby fajčil na balkóne, ktorý je pri obývačke, fajčili všetci štyria v obývačke. V celom byte to smrdí ako v zmoknutom popolníku. Nemala som chuť o druhej v noci pozerať dlážku, ale ak nájdem v lakovaných parketách diery od cigariet, asi začnem Miša mučiť.

         Odviezli sme spratka domov, ráno ho zobudili a odviezli muklovať zase naspäť. Ako prvé som ho poslala, aby zazvonil u každých dverí v celom baráku a osobne sa každému susedovi ospravedlnil. Dúfala som, že ho poriadne zoserú, aspoň tak, ako mňa a Stanka. Ale kdeže. Ako vždy, JEMU sa nič nestalo. Susedia, ktorí mi posielali sprosté smsky, mu do tváre vraveli, že to vlastne skoro nepočuli, že v pohode, ak sa to nebude opakovať, že potrebujú kľud medzi druhou a piatou... prečo si vždy všetko odnesiem ja?

         Možno to vyznie kruto, ale za tých n rokov, ktoré ma Mišo mučí (pomoc, som týraný rodič), som mu po prvý raz spravila niečo podobné, ako robí bežne on mne. Komp, ktorý mal v skrini, sme odniesli a skryli. Keď sa na neho spýtal, odpovedala som mu, že sme ho predali. Tak takú scénu som ešte nezažila. Trieskal hlavou do steny, rumázgal a ručal. Nevinne som sa ho opýtala, prečo plače. Odpovedal, že to nebol jeho počítač, čo som očakávala a tak mi dokonale nahral: "A tie veci, čo si predal mne a Stankovi, boli tvoje? Tak si teraz precíť aspoň raz to, čo robíš ty mne." Počítač vrátime za podmienky, že si to chlapci odpracujú. Rovnako sa zúčastnili na zábavke s policajtami, spoločne mi poničili byt, ktorý nás stál veľa úsilia a peňazí, tak nech to rovnako aspoň čiastočne odčinia.

         Sestra mi s vážnou tvárou odporúča zbaviť sa ho. O chvíľu bude mať osemnásť, zarába, mal by sa vedieť o seba postarať. Ale vždy, keď vojdem do kúpeľne, kde sa stále drží smrad z ponožiek, čo si tam týždeň zbieral, vidím nepoužitú zubnú kefku a špinou zanesenú vaňu, bordel v izbe, kde si nebol za týždeň schopný ani len uložiť svoje veci do pripravenej skrine... pochybujem.

© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: