Ako sme upratovali narkomanský brloh

13.5.2004

         Dnes sme si boli s Ajou na chvílu sadnúť v Trafenej husi a tak popri reči sa zmienila, že si išla naisto na moju stránku prečítať túto už dlho avizovanú časť mojich príbehov a kde nič, tu nič. Fakt je, že už som doma komp nemala pustený najmenej mesiac, fakt je aj to, že som sa chystala pustiť skôr do dlhšej prózy s pracovným názvom Ako to vidím ja, ale fakt je aj to, že niektoré veci treba nechať uležať a možno človek nakoniec dospeje k názoru, že určité udalosti vlastne ani netreba pitvať. Ale ako vravím, zatiaľ je to v štádiu "možno" a je to úvaha do budúcna. Teraz, patrične umravnená a navedená na správnu koľaj pokračujem v rozpísanom príbehu.

         Koniec predošlej časti rozpráva o tom, že slečna T. bola natoľko slušná, že mi oznámila, že sa vysťahovala... ale na to, aby upresnila, že sa vysťahovala len ona a hlavný problém sa neodsťahoval a zotrval, jej už zrejme nezostali sily. Ešte niekoľko týždňov som trpela paranojou, kedy a kde sa dotyčný vynorí a začne robiť ďalšie problémy. Našťastie sa však už neukázal, aj keď ešte určitý čas jeho zrejme "zákazníci" klopkávali Mochalovi na okienko. Dohodla som si na jeden víkend úderné komando pozostávajúce z Mária, Petra, z donútenia už zabývaného Mochala a Rentona, nakúpila som veľké igelitové vrecia a vydali sme sa na čistku. Poviem vám, kto to nevidel, nikdy mi neuverí.

         Prvú sme začali vypratávať chodbu, aby sme sa mohli slobodne pohybovať aspoň v nej, pretože dostať sa do spálne bolo jednoducho nemožné. Vyhodiť všetky odpadky a krámy by nebol problém, keby som nebola samaritán a nekomandovala stroho praktického Mária, čo má tomu chudákovi odložiť a nevyhadzovať. Chudákovi rozumej narkomanovi, ktorý v mojom byte nielenže zadarmo býval, ale ešte tam aj bohviečo robil. K spomínanej činnosti sa nebudem vyjadrovať, lebo tomu vážne nerozumiem. Fakt je, že len hrubé vyčistenie chodby nám dosť dlho trvalo. Máriove pripomienky typu "Všetko to vyhoď" a handrkovanie o každý diaľkový ovládač, smradlavú ponožku a nabíjačku (ktorých tam mimochodom bolo odhadom najmenej desať) mali svoj šmrnc a musím úprimne priznať, že mal pravdu a nakoniec som to všetko skutočne vyhodila, nie síce už vtedy, ale poslednú tašku s použitými ponožkami a zodratými teniskami minulý víkend.

         Keď sme sa prebojovali chodbou a pred vchodovými dverami sa vŕšili časti nábytku, niekoľko päťdesiatlitrových igelitových vriec a nepočítane igelitových tašiek určených do kontajnera, s hlbokým preventívnym nádychom sme sa vnorili do spálne. Smrad v celom byte bol omračujúci a sprevádzal nás nemilo a vtieravo na každom kroku tak, že sa človek bál rýchlejšie pohnúť, aby ho nerozvíril a neprovokoval tak túto už skoro bytosť. Okno, ani nepriepustne zatvorené žalúzie nebolo možné otvoriť, pretože po prvé sa ku nim nedalo dostať a po druhé boli zvnútra zaistené, čo sme ale zistili až neskôr. Navyše v tejto izbe architekti akosi nenaplánovali stropnú lampu, takže nebola šanca sa v nej rozliadnuť. Zapli sme si teda jednu z (predpokladám) halogénových lámp a v tomto osvetlení, kruto zobrazujúcom skutočnosť, sme pokračovali. Teda pokračovali... to, čo bolo v chodbe, bola len príprava na šok, ktorý ma čakal v izbe. Celý čas som sa bála, že tam bude mŕtvola, lebo taký srad som ešte nezažila, ale slabo mi pripomínal morový zápach, ktorý vychádzal z Rixa, nášho psa, keď sa vyváľal v akejsi zdochline.

         Po oboch stranách kedysi spálne boli kovové konštrukcie do výšky dvoch, šírky troch a hĺbky jeden a pol metra, ktoré boli obložené hrubými polystyrénovými doskami, ktoré boli z vnútornej strany oblepené alobalovou fóliou a vytvárali akési uzavreté klietky. V konečnom dôsledku v nich nič nebolo, len hlina, špina, ďalšie menšie konštrukcie a pleseň, ale evidentne sa v nich niečo pestovalo. Na vrchu jednej z nich boli perfektne uložené - paradoxne oproti tomu strašnému chaosu v celom byte - prázdne cigaretové krabičky. Peter ma poučil, že na predaj. Čoho, na to sa mi nechce ani len myslieť. Neviem, čo sa v tom byte dialo, ale drevené zárubne boli rozlámané, okná povytŕhané z rámov, sklá rozbité... Ešte by som ako-tak pochopila, že niekto v prípade nutnosti vyvalí dvere v byte, ale keď takto vyzerajú štyri zárubne zo štyroch, tak neviem. Navyše keď dvoje z nich vedú na záchod a do kúpeľne... Suma sumárum v byte nebolo nič, čo by mohol ktokoľvek potrebovať. Také zbierky, ako sklad prázdnych plastových fliaš alebo kopy starých novín sa vymykajú môjmu chápaniu.

         Konštrukcie sme rozobrali a objavili sme kopec vecí, s ktorými som sa nikdy nestretla a neustále som sa musela pýtať Mária alebo Petra, čo je to a na čo to asi slúži... veci ako bomba s kysličníkom uhličitým, plastové akváriá, sklenené virgule a laboratórne nádoby, ultrasilné lampy... cítila som sa ako na zámku doktora Frankensteina. Ale mŕtvolu sme nakoniec nenašli. Keď sme sa prebojovali ku oknu, museli sme odrezať hrubé plastové uzávery - neviem to inak nazvať, ktoré zabezpečovali okná zvnútra a postŕhať veľké kusy zvláštnej hliníkovej lepiacej pásky, ktorá znemožnovala otvoriť žalúzie. Keď sa nám to na menšej polovici okna podarilo, ovalil nás čerstvý bratislavský vzduch a mohli sme veľké kusy rozobratých kotcov a plné igelitové vrecia špiny a odpadkov vykladať rovno pod okno. Po niekoľkých hodinách bola izba konečne prázdna a bolo vidieť celý rozsah skazy - plesňou obrastené steny, prepálené a dorezané linoleum, rozbité dvere, okno a okenný rám, rozlámanú zárubňu, vypadané kusy panelu popri nej, opadávajúce kusy farby zo stien... Nuž, na holú izbu pomerne dosť škody - a to som ešte nevedela, čo ma čaká v kuchyni, nehovoriac o záchode a kúpeľni. Ale nie, myslím, že kuchyňa bola najhoršia. Ešte že som vzala tie rukavice. Holou rukou by som sa tam nedotkla ničoho ani päťmetrovou tyčou. V tomto štádiu to vzdal Renton, ale ostatní pri mne verne zotrvali až do konca.

         V kuchyni sa smrad koncentroval, jeho prevažná väčšina tu pramenila, ležérnym krokom sa prechádzala po byte a víťazne sa sem zase vracala. Sporák bol zahalený vrstvou na uhoľ spečeného tuku tak, že človek mohol hádať pôvodnú farbu jeho glazúry a bez špachtle nemal šancu sa presvedčiť o správnosti svojho odhadu. Zvnútra vyzeral, akoby sa niekto pokúšal upiecť v rúre mačku, ktorá nestihla utiecť a vybuchla. V dreze stála vratká veža plesnivých tanierov prekladaných sem tam lyžicou. Samozrejme môj prvý nápad bol riady umyť a použiť na niektorej z chalúp, kde riadov nikdy nie je dosť. Stačilo sa však pozrieť Máriovi do očí a hneď som celú vežu vrazila do pripraveného vreca, ktoré mi natŕčal. Okrem váhy to vôbec nebol problém, lebo ani náhodou nebola vratká. Bola zlepená dokopy plesňou a zhnitým jedlom, takže držala kompaktne pokope. Až tesne pred dopadom na papiere vo vreci sa začala rozpadať a pri pohľade na nedefinovateľné, čo sa pri rozpade odhalilo, som bola vďačná, že ma tak rozumne a rýchlo odhovorili od môjho tradične uhodeného nápadu. Navyše proti môjmu návrhu okrem tichej zúrivosti mojich priateľov hovoril aj fakt, že spodok drezu a tým aj odtok bol nepriepustne zavalený cca desať centimetrov hrubou vrstvou rôsolovitej ektoplazmy, ktorá sa tvárila nebezpečne a hladne. Naivne som sa pokúsila ju spláchnuť a nakoniec som ju povyberala rukami, samozrejme v maminých záhradných rukaviciach, ktoré som neskôr deväťkrát prala. Musím podotknúť, že mi bola prisúdená táto roľa ako jedinej zúčastnenej osobe ženského rodu a navyše majiteľke zamorenej oblasti, ale Mário s Petrom stáli ako morálna podpora pri mne v šialenom smrade, zatiaľ čo Mochal pri mojom prvom skúšobnom kontakte s tým, čo bolo v dreze, ušiel na cigu. Fakt je, že som mala čo robiť, aby som sa nepovracala, takže použiť niečo na bagrovanie, napríklad tanier, ma napadlo až na druhý deň. Vypratávanie špajzy, skriniek linky a zvyčajného odpadu v polmetrovej vrstve na dlážke už bola oproti zážitku s drezom selanka, aj keď mám hrôzu z pavúkov.

         Čo sa týka záchoda, nebudem to rozvádzať, priblížim situejšn v skratke - ak by ste si chceli odskočiť, v teň deň by som vám s čistým svedomím odporučila čisté, voňavé a slušné verejné záchody na Americkom námestí. Vážne neviem, prečo sa práve mne stávajú takéto veci, ale na druhej strane som šťastná, že mám kamarátov, ktorí so mnou vlezú aj do takéhoto marazmu a pomôžu mi vždy, keď potrebujem. Prišli sme v skoré dopoludnie a hrubé vypratanie sme skončili tesne pred polnocou. Celý čas sme makali, s občasnou pauzou na prečistenie pľúc a dýchacích ciest voňavou cigaretou.

         Pikoška na záver - keď sa po pol roku z už takmer kompletne zrenovovaného bytu odsťahoval Mochal, nechal po sebe tiež slušný binec. Na upratanie po ňom mi však stačili vlastné sily a päť hodín krásneho slnečného nedeľňajšieho dopoludnia.

© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: