Ako som (zatiaľ) prežila

5.4.2006

Ak chcete mať aj naďalej dobrú náladu, tento kus textu Vám neodporúčam čítať.
Dlhšiu dobu som nestretla svoju zvyčajne veselú myseľ a aj to tak vyzerá. Fuj.

         Musím skonštatovať, že posledný trimester roku pána 2005 nezačal, neprebiehal ani neskončil najšťastnejšie a ani moje očakávania, že sa daný stav po prelome do nového roka zlepší, sa nenaplnili. Nie je síce pravda, že by sa medzi výkalmi aj nejaké tie perly nenašli, ale je fakt, že len výrazne poskromne a na mojich pomyselných váhach sa strana negatív kolíše tesne nad zemou. Nebyť toho, že Stanko pri mne neochvejne stojí a podopiera ma vždy, nielen keď sa mi podlomia kolená, usmievala by som sa už v týchto dňoch pravdepodobne s blaženým nevedomím pomedzi mreže oddelenia 17B. Tak neviem, či mu mám blahorečiť a ruky bozkávať alebo sa hnevať, že už som mohla mať pokoj. V poslednej dobe sa silne stotožňujem s mojou bývalou spolužiačkou, s ktorou si občas píšeme maily a ktorá mi raz na spoločenskú otázku "Ako sa máš?" napísala traktát v zmysle "Ak chceš počuť pravdu, tak mi zomrel otec, zmlátil ma muž, súdim sa so súrodencami, rozvádzam sa a utiekla som aj s dieťaťom z bytu." Asi sa z toho potrebovala vypísať, tak ako ja.

         Prvým šokom, nasledujúcim po vcelku pohodových letných prázdninách (takých pohodových, ako len pri troch deťoch mužského pohlavia môžu byť), bol môj odchod z firmy, v ktorej som bola zamestnaná takmer deväť rokov a ktorý na mňa zapôsobil rovnako, ako úder päsťou pod pás - zlomil ma a dostal ma do stavu hlbokej nevoľnosti na celkom dlhú dobu. Fakt je, že mi ponúkli presun na iné oddelenie a ja som vo svojej hystérii ako obvykle konala skratovo a požiadala som o okamžitú výpoveď, ale na druhej strane nemienim so sebou nechať manipulovať len preto, že sa nejaká madame cíti byť nenahraditeľná a za to, že robím poriadne svoju prácu, ma nechá presúvať po oddeleniach. Počas dvoch nasledujúcich mesiacov som uvažovala nad rôznymi formami trestných podaní a riešeniach face to face. Samozrejme, ako vždy ma zo všetkého dostali knihy a rozumný, nekonečne realistický Stanko. Kdesi som vyčítala, že človek sa takejto traumy musí zbaviť, inak sa s ním bude ťahať celé veky. Dobre, predýchala som to teda. Stále sa síce rozhovorom na túto tému radšej vyhýbam a stále jednanie vedenia firmy Datalock pokladám za absolútny podraz a nefér prístup, ale povedzme si na rovinu: život JE nefér. Navyše sa vo mne utvrdilo presvedčenie, že všetko, čo v živote človek vykoná, sa vracia ako bumerang, či dobré, alebo zlé skutky. Uznávam, zase sa mi vypomstila moja nechuť brať si servítky pred ústa, keď sa bavím s dospelými a rovnocennými ľuďmi. Znechucuje ma, že akékoľvek reči treba diplomaticky zaobaľovať namiesto toho, aby človek nezdržoval a povedal veci na rovinu. Mne spoločenské tlachy prekážajú, ale žijem v istom druhu spoločnosti a ak sa neprispôsobím, skončím zase na hube. Akokoľvek sa snažím dosiahnuť aspoň na pätu môjho žiarivého vzoru (niekomu sa žije, keď sa tak narodí) a byť dobrým človekom, potešilo ma, keď som sa dozvedela, že tú pani, ktorá ma de facto nechala vyhodiť z práce (napriek tomu, že vedenie voči mojim výkonom nemalo žiadne výhrady a bolo s nimi spokojné), považujú v mojej bývalej robote všetci za neznesiteľného človeka. Ja som síce prišla o prácu, v ktorej som bola dobrá, ale s ňou sa rozviedol manžel a rieši s ňou majetkovo právne spory. Pre mňa je to aspoň minimálna satisfakcia aj napriek tomu, že fuj, som zase hnusná. Sklamali ma síce určití ľudia, ale na druhej strane som zistila, ktorí boli naozaj moji priatelia.

         Do môjho nie príliš radostného rozpoloženia pokračoval v ničení si všetkých možností na normálnu existenciu a v likvidácii môjho psychického kľudu môj šestnásťročný syn, ktorý sa rozhodol, že bude v tejto spoločnosti existovať so základným vzdelaním a tým pádom prestal chodiť (cca po mesiaci) do novej skvelej a samozrejme primerane drahej súkromnej umeleckej školy. Jeho výroky o tom, že popri robote bude mať oveľa viac voľného času ako pri chodení do školy nás oboch so Stankom uvrhli do záchvatov smiechu, v mojom prípade výrazne hysterického. Po niekoľkých dňoch prehovárania, prosieb, vyhrážok a ultimát sa blahosklonne rozhodol v navštevovaní školy pokračovať. Väčšinou tam totiž nerobí nič, takže ide skutočne len o návštevu. Polročné vysvečko bolo katastrofálne, ale Mišo v náhlom záchvate jednookosti vyhlásil, že si chce opraviť známky tak, že na konci nebude mať žiadnu štvorku.

         Okrem nepríjemného pocitu nepotrebnosti a začínajúcej hystérie z toho, že nemám zamestnanie a že môj syn absolútne prišiel o mozog, mi znepríjemňovala koniec roka aj povinnosť hlásiť sa na úrade práce a zháňať si robotu. Musím skonštatovať, že byť menej inteligenčne a technicky vybavená a teda odkázaná na služby úradu práce, budem už doživotne nezamestnaná. Proti tetám nič nemám, boli milé a ochotné a ani rady neboli, keď som neprišla hneď na ôsmu, ale všetky miesta, na ktoré ma poslali, boli už obsadené a navyše neboli (či už z viny nedokonalého softvéru alebo evidencie) schopné vyhľadávať žiadne variácie. Ponúkali mi striktne miesta mzdárok bez ohľadu na to, že mám oveľa širšiu prax a vedomosti z iných odvetví. Veľa miest pri prehľadávaní datábazy samé zamietli s tým, že "je to štátna správa, tam bude malý plat" a podobne. Samozrejme, miesta, ktoré prichádzali do úvahy, som si našla sama cez známych. Ani ponuka práce na internete nie je to pravé orechové, pretože drvivá väčšina mojich odpovedí na inzeráty zostala bez odpovede. Nakoniec som prijala ponuku spoločnosti, ktorá ma oslovila ako prvá ešte v deň odchodu z pôvodného zamestnania.

         Aby som sa necítila príliš dobre napriek skvelému partnerovi a vyhovujúcej práci, Mišo vydržal chodiť do školy cca ďalší mesiac a potom s tým sekol úplne z úžasného dôvodu "že sa mu nechce". Navyše sa tri noci vôbec neukázal doma a celé extempore vyvrcholilo tým, že som sa strašne pohádala so svojou matkou kvôli tomu, že nechala Miša počas jednej z nich spať u seba bez toho, aby mi oznámila, že sa ukázal. Dvojtýždňovú absenciu nakoniec pokryl ospravedlnením od lekárky a po jarných prázdninách, počas ktorých si namiesto lyžovačky vybral vykladanie kamiónov, sa vrátil do školy. Dokonca sa ma spýtal, či môže ísť v júni so školou do Ríma. S radosťou mu zaplatím zájazd do Ríma, ak vydrží do júna chodiť do školy! Ale dosť bolo utópie, v pondelok bol v škole a od utorka zase blicoval.

         Pozitívom, aspoň pre mojich lyžiarov, bola dlhá, snehu plná zima. Týždeň okolo Silvestra sme strávili na Králikoch v trojmetrových závejoch. Posledný deň v roku sme sa so Stankom mierne sekli a ja som hodinu pred prepuknutím ohňostrojov stála na konci cesty pred zasneženým lesom a rozmýšľala som nad tým, že si pôjdem ľahnúť do záveja pod niektorým stromom. Potom som si spomenula na to, ako som Silentovi sľúbila, že Stankovi nebudem ubližovať.

         A tak tu máme ďalší nový rok a výhľad na žiarivú budúcnosť a ja sa snažím aj naďalej prežiť... a nemyslieť na to, že keby som nebola srab, tak už mám pokoj svätý, že ľudia sú prevažne svine, že život nie je fér a že toho tam hore jednoducho seriem.

         Začiatkom roka sa rozlúčila s pozemskou existenciou Stankova mama, takže sme absolvovali pohreb a kar a príliš veselo u nás počas posledných týždňov nebolo.

         V konečnom dôsledku všetko ide tak, že sú dni, keď si na chodbe v novej, dobre platenej práci, aj keď medzi nie celkom normálnymi ľuďmi pospevujem súčasne s kolegom "Wonderful Life". A ostatné, tie menej slnečné, snáď nejako prežujem. Aj napriek jobovkám dnešného typu, keď mi volala moja mať, že môj brat nie je len vtipný alkoholik so sklonom k prieserom, ale ešte sa aj priznal, že desať rokov berie koks a teraz volá o pomoc.

© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: