Deti ticha

2004

-1-

 

         Nočná ulica bola naplnená vôňou mokrého asfaltu. Len pred chvíľočkou prestalo pršať. Stála na križovatke a nedôverčivo sa pozerala do poslednej tmavej ulice, ktorá bola pred ňou na známej ceste domov. Fotrovci budú stopro poriadne naštvaní... pomyslela si pri pohľade na hodinky. Bolo už dávno po polnoci.
         Akoby počula matku: „Nie si plnoletá, nemáš sa čo túlať po diskotékach, radšej keby si doma pomohla.“
         A otcovo úlisné: „Ešte nemáš chlapca, však?“
         A práve v tom bol koreň všetkých jej problémov. Za štyri mesiace bude mať osemnásť a stále nemá chalana. Je snáď poslednou pannou v triede. Veď sa jej aj kamošky poriadne posmievajú. Vždy, keď rozoberajú tému frajeri a sex, mlčí... Nemá odvahu niečo povedať, veď len prednedávnom si trúfla a ako to dopadlo... Spolužiačka jej do očí povedala:
         „Ty sa láskavo neozývaj, poctivka. Figu sa tomu rozumieš.“ Pritom nešlo o odborný posudok na chalanov, rozprávali sa o miminách. Keď sa to tak vezme, s ohľadom na počet jej mladších súrodencov a domáce povinnosti s tým spojené (niekdy si pripadala ako matkin robot na domáce práce), mala v tomto smere viac skúseností ako všetky baby v triede dokopy. Keď kočky preberali interrupciu ako jednu z antikoncepčných možností, vzbúrila sa:
         „Ja by som teda na potrat nešla. Každá baba si má vopred rozmyslieť všetky možné následky, keď spí s chalanom.“
         Zosypali sa na ňu ako osy a samé: „Ty tomu nerozumieš, ani si to neskúsila, nechápeš to...“
         Znovu sa rozhliadla po neosvetlenej ceste a rozhodla sa v súlade s kurzom sebaobrany, ktorý dávali v telke, „ísť pekne stredom, vyhýbať sa rohom a zákutiam a tým aj neočakávanému prepadnutiu.“ Znovu v duchu zašomrala na hlúpu situáciu (ani ma nemá kto odprevadiť domov) a odhodlane (navonok) i neisto (v duši) vykročila smerom k očakávanej hádke s oboma rodičmi.


-2-

 

         Stál pod bránou a čakal na dve veci: kým prestane pršať a kým uvidí jej dlhé blond vlasy na konci ulice. Pozoroval ju už dlho, vyše dva mesiace. Sledoval ju. Vedel, kde býva, kam chodí do školy, aj to, že nemá žiadneho chalana… Len jedno nevedel: či momentálne nemá, alebo či ešte nikdy žiadneho nemala. Bol hrozne zvedavý, v kľude ho udržiavala len myšlienka na to, že aj to sa už čoskoro dozvie. Pristihol sa, že je znovu vzrušený, až ho oblievala horúčava.
         „Veď hej, len už vydrž…“ šepkal si. „Za chvíľu tu bude, je neskoro a pršať pred chvíľou prestalo.“ Pritlačil si tvár na studené sklo vo vchodových dverách a srdce sa mu na niekoľko úderov ukľudnilo.
         Zrazu začul ozvenu rýchlych krokov. Zľakol sa, srdce sa mu znovu rozbehlo, ale vzápätí si uvedomil, že konečne prišiel jeho čas. Vyšiel von z brány a schoval sa do čierneho kúta, tvoreného múrom susedného domu, ktorý vyčnieval trochu viac do ulice. Ruky sa mu nervózne chveli. Mal veľkú chuť na cigaretu, ale povedal si: „Potom.“ Presunul sa potichu popri múre a dostal sa až ku zaparkovaným autám. Prikrčil sa a vyzrel spoza auta. Bola to ona, spoznal by ju aj poslepiačky. Dlhé blond vlasy, nízko spustené bledé rifle a provokatívne tričko, odhaľujúce pevné bruško. Delilo ich asi desať metrov. Už vopred si počas čakania vybral to najkrajšie auto z ulice, aby na ňu patrične zapôsobil. Krvavočervené nízke športové Porsche bolo naozaj nádherné, uvedomoval si, ako k nemu pristane. Rýchlym pohľadom skontroloval, či ho nemôže vidieť a sadol si na kapotu auta. Jednu nohu ležérne vyložil na pochrómovaný nárazník a spoliehal sa na to, že v tej tme si nevšimla, že sa pri aute zjavil až teraz.


-3-

 

         Išla rýchlo stredom cesty. Pri chôdzi uvažovala o tom, že zaparkované autá tvoria ideálny úkryt pre prípadného násilníka. Preletela pohľadom po ľavej strane ulice, keď vtom kútikom oka zachytila záblesk napravo. Mykla sa, a súčasne si uvedomila, že to bol zapaľovač. Najprv si všimla auto… a potom… kúsok od nej, na kapote bohovského fára sedel chalan jej snov. To, ako otvorene dával najavo svoju prítomnosť, jej zablokovalo v mysli všetky obavy a upozornenia. Pozeral priamo na ňu s pobaveným úsmevom.
         „Dobrý večer, slečna.“ pozdravil, práve keď prechádzala popri ňom. Prekvapene sa na neho pozrela a dobrá výchova jej nedovolila nezareagovať:
         „Dobrý večer.“
         „Práve som zaparkoval a čo nevidím? Odvážna krásavica sama v opustenom meste. Nebojíte sa?“
         „Nie!“ odpovedala, ale veľmi presvedčivo to nezaznelo.
         Usmial sa, zase tak trochu ironicky: „Ale sprievod galantného rytiera iste neodmietnete...“
         Zaváhala, samozrejme, spomenúc si na všetky ponaučenia od rodiny a zo školy, ale keď dodal: „Aspoň vás nikto nebude obťažovať.“, prikývla na súhlas. Vykročil popri nej, pričom urobil dva tri dlhé kroky, aby sa prispôsobil jej tempu. Ukradomky ho pozorovala. Tmavé vlasy až po plecia ju chytili za srdce. Začínal sa jej páčiť. Mohla si ho obzerať len z profilu, pretože kráčal povedľa nej mlčky, neobracal ku nej tvár. Sem tam si priložil k perám cigaretu. Ako si z nej potiahol, zažiarila a osvetlila mu na chvíľočku hranatú sánku. Stihla si všimnúť maličkú jazvu v tvare oblúčika na jeho lícnej kosti a ešte detail - bol do hladka vyholený.


-4-

 

         Práve uvažovala nad tým, koľko môže mať rokov, keď sme sa priblížili ku tomu domu.
         „Počkajte sekundu, prosím, skočím len matke povedať, že som hneď doma.“ Prikývla skôr, než mala čas rozmyslieť si to. Rozbehol sa k domu, potom zaváhal a opäť sa ku nej obrátil:
         „Podťe radšej so mnou hore, nech vás niekto neunesie,“ usmial sa. Vykročila, potešená, že má o ňu strach a očarená, aký je pozorný voči svojej matke. Držal dvere otvorené dokorán. Prešla tesne okolo neho a v tom okamihu si uvedomila dve veci: tmu na schodisku a jeho zrýchlený dych. Brána sa samočinne privrela a on ju potme našiel, prudko otočil a objal. Chcela zaprotestovať, ale nestihla nič povedať, tak rýchlo pritlačil svoje horúce pery na jej ústa. Snažila sa odtlačiť ho rukami, najprv formálne, potom vystrašene. Nešlo to. Zvieral ju z celej sily, napriek tomu, alebo práve preto, že sa zúfalo bránila. Pokúšala sa vykrútiť z jeho drtivého objatia. Zatlačil ju do rohu a pritisol sa na ňu celým telom. Cítila, ako sa ku nej tisne lonom a ako žiadostivo sa ku nej vzpína. Snažila sa dýchať nosom, aby nemusela povoliť zaťaté zuby, cez ktoré chcel pretisnúť jazyk. Už sa jej vôbec nezdal príťažlivý. Keď jej vnoril ruku do vlasov, prekvapilo ju na okamih pomyslenie, že snáď chce byť nežný. Hneď však pochopila svoj ďaľší omyl, keď ju hrubo potiahol, až zaklonila hlavu a tlmene vykríkla. Okamžite zareagoval a vtlačil jej jazyk do úst. Vytrhol jej tričko z nohavíc a našiel rukou prsník, zavretý v podprsenke. Zaváhal, uvoľnil zovretie vlasov a ruku jej spustil na chrbát. Zohol sa a skôr než pochopila, čo chce urobiť, druhou rukou jej podobral kolená a švihom ju zodvihol do náručia. Už už otvárala ústa, že začne kričať o pomoc, keď jej zašepkal do vlasov:
         „Nekrič, lebo ťa budem musieť zabiť, krásavica.“ Otočil sa a zbehol dolu schodmi. Najprv bola zmätená, očakávala, že pôjde hore do niektorého z bytov, ale vzápätí pochopila, kam mieri. Pivnica. Snažila sa rýchlo niečo vymysieť, ale bola hrozne vydesená. Chcela napriek jeho hrozbám kričať, ale cez stiahnuté hrdlo a vysušený jazyk jej takmer neprešiel ani dych.
         Keď otvoril dvere do jednej z betónových pivníc a ona letmo uvidela žinienky pohodené na zemi, pochopila, že si to vopred pripravil. Surovo ju sotil na zem a hneď sa na ňu hodil, aby sa nestihla pozbierať a utiecť. Posadil sa na ňu obkročmo. Látka zapraskala, ako z nej strhol tričko. Keď uvidel podprsenku, škodoradostne sa usmial, chytil ju vpredu medzi košíkmi a prudko trhol. Zapínanie vzadu povolilo a prsia sa jej uvoľnene posunuli. Po celý čas sa snažila spod neho vyslobodiť, mykala sa a vzpierala, ale márne. Kľačal jej na rukách, bola neschopná pohybu a zúfalo bezmocná, mohla len sledovať, čo robí. Bojovala, aby si uvoľnila ruky a celkom zabudla kričať. Stiahol si tričko cez hlavu a ona v pološere zbadala, že má zarastený hrudník. Pomyslela si, že ho bude prosiť, aby ju pustil, no akoby to vycítil. Nahol sa a tričkom jej previazal ústa. Znovu si na ňu sadol a rozopol si rifle. Zavrela oči, nechcela aspoň nič vidieť.
         V duchu prosila bohvie koho detským spôsobom: „Keď sa nebudem dívať, nič z toho sa nestane…“
         Zbadal, že má silno stisnuté viečka a začal sa smiať: „Možno neuvidíš, ale určite ucítiš, holubienka...“
         Počula a cítila, ako si sťahuje nohavice, ale robil to veľmi opatrne, aby jej nedal ani najmenšiu šancu vyšmyknúť sa. Keď jej vyzliekal nohavice, podarilo sa jej uvoľniť na chvíľku ruky, začala ho biť a škriabať, ale nedosiahla tým nič, skôr naopak. Začal ešte hlasnejšie dychčať a spokojne povedal:
         „Pekelne ma vzrušuje, keď sa brániš.“
         Chytil jej obe ruky a podprsenkou ich zviazal okolo pästí. Zviazané jej ich natiahol za hlavu a ľavou rukou sa o ne oprel celou váhou, až zaskučala od bolesti. Pravou rukou jej bez najmenšej námahy roztiahol nohy, napriek tomu, že ich z celej sily tlačila k sebe. Keď do nej vnikol, od bolesti zanariekala do trička v ústach a svet sa na chvíľu zahmlil. Pri prvom prudkom náraze sa prebrala a obrátil sa jej žalúdok. Prvá myšlienka bola „Tak toto je ten sex… odporné.“ Zúfalo sa snažila myslieť na čokoľvek iné, len aby sa nepovracala. Myslela na to, že zomrie ako Hendrix, zadusí sa vlastnými zvratkami... Každý náraz hrozne bolel, cítila, ako ju vo vnútri trhá. Našťastie to netrvalo dlho. Zachvel sa a vyrazil výkrik. Ešte zo dva razy sa pohol a lapajúc po dychu sa na ňu zvalil. Bol ťažký, nemohla so zviazanými rukami nič robiť, len trpne čakať, kým sa mu uráči vstať. Bojovala o každý nádych, lebo tričko a jeho váha ju dusili. Pevne zažmúrila oči a slzy jej voľne stekali po spánkoch do vlasov.
         Myslela len na jediné: "Snáď ma teraz pustí."


-5-

 

         Spokojne si vydýchol a pozrel na ňu. V tme pivnice nevidel, ako sa tvári, ale nevadilo mu to. Kým bola tma, bolo dobre, aspoň nevedela, s kým má do činenia. Bude ju môcť pustiť.
         „Bola panna“, hrialo ho pri srdci. „Ale nejaká príliš povoľná…“ vzápätí sa naštval.
         Nadvihol panvu, prevrátil sa na bok a sadol si. Z chuchvalca látok na zemi vytiahol slipy a svoje rifle. Postavil sa a obliekol si ich. Stále ležala bez jediného pohybu.
         Strašne ho to rozzúrilo: „Prečo nereve? Mala by rumázgať a prosiť, aby som ju pustil.“
         Sklonil sa ku nej a potichu sa spýtal: „Nechceš vstať?“
         V rovnakej póze, zohnutý a jednou rukou opretý o stehno, sledoval jej reakciu. Pomaličky, bez jediného slova položila zviazané ruky vedľa seba na stranu, oprela sa o ne a sadla si. Obrátila hlavu hore, až sa takmer dotkli tvárami.
         Očakával všetko, plač, prosby, nadávky… ale toto nie. Spravila prudký výpad a zasiahla ho zdola do brady rukami pevne zovretými do pästí. Zapotácal sa a spadol na zadok. Sánka ho pekelne rozbolela, ale jeho hrdosť div nepraskla.
         „Ty špina!“ skôr zašepkal ako vykríkol, pretože mu od hnevu stislo hrdlo.
         Aj ona sa prevrátila späť na chrbát, toľko sily vložila do toho úderu. Švihom vyskočil a nehľadiac na bosé nohy, v záchvate zúrivosti začal do nej kopať hlava nehlava. Keď ju trafil do ľadvín, pridusene vykríkla. Aby ju mohol trápiť dlhšie, upriamil svoju pozornosť vyššie, na hlavu s dlhými blond vlasmi, ktoráho tak očarila. Popod nos si zamrmlal nadávku a priehlavkom ju kopol do spánku. Znovu vykríkla a v ňom sa zlosť pomaly začala meniť na vzrušenie. Kopol do nej zase, už len preto, aby sa dostal do varu. S krutým úškľabkom na rozkusnutých prerách a tuhnúcim penisom pozoroval, ako jej hlava narazila o kovovú nohu stola, pri ktorom ležali. Stíchla a hlava jej odkväcla na opačnú stranu. Na bielom spánku sa ťahal krvavý šrám, z ktorého vytekala v tej tme čierna krv.
         Zauvažoval, či je mŕtva, a ak, čo to pre neho znamená.
         „Mal by som zmiznúť, aby ma niekto neprekvapil," pomyslel si, ale nemohol ešte odísť. Zlostne si stiahol nohavice a slipy na kolená a kľakol si medzi jej nevládne stehná. Potešil sa, keď si uvedomil, že je ešte stále horúca, či je mŕtva, alebo nie, to mu v tej chvíli bolo úplne ľahostajné. Roztiahol jej nohy a chcel do nej zasunúť svoj už zase stuhnutý úd, ale nešlo to. Naslinil si teda prst, aby si uľahčil vstup do raja, a so spokojnou nadávkou tam vzápätí vnikol. Cítil, že tentoraz to nepotrvá ani toľlko, čo predtým. Oprel sa o ruky nad bezvládnym telom a celou silou začal do nej narážať. Vložil do toho toľko energie, že sa jej telo po koženej žinienke zakaždým o kúsok posunulo. Musel teda prestať a tiež sa premiestniť, aby z nej nevykĺzol. Oprel sa o jednu ruku a druhou jej chytil prsník, keď vtom celkom nečakane dosiahol vyvrcholenie. Prehol sa v chrbte do oblúka, pričom potešene a prekvapene zároveň vykríkol. Zasunul penis čo najhlbšie, aby cítil, ako strieka do jej horúceho vnútra. Potriasol hlavou, aby si ju trochu prečistil. Kľačiac na kolenách si pozbieral ostatné súčasti svojho oblečenia a nenáhlivo si ich navliekol. Nakoniec si obul poltopánky, postavil sa a vykročil ku dverám bez toho, aby postave, ležiacej na zemi, venoval čo len jediný pohľad. Otvoril dvere, vedúce z pivnice, vyšiel von a rovnako opatrne ich za sebou zavrel. Prekutral si vrecká, hľadajúc kľúč, ktorým by zamkol, ale nenašiel ho. Mykol plecami a pomyslel si, že ho asi v tom rozrušení stratil. Prešiel chodbičkou okolo ostatných pivníc a s ľahkosťou vybehol hore schodmi. Trhnutím otvoril bránu, pozrel sa na hodinky a zaznamenal, čo ukazovali.
         „Dve hodiny ráno, už sa mi naozaj chce spať,“ skonštatoval sám pre seba. S pocitom príjemnej únavy sa prešmykol cez nenápadnú pasáž v susednom dome a pomaly sa rozplynul v tme.


-6-

 

         Zobudil sa na nejaký zvuk. Nevedel by presne povedať, čo to bolo. Vlastne si ani nebol istý, či sa mu to nesnívalo. Práve začal znovu skĺzavať do hranice medzi spánkom a bdením, keď sa to ozvalo po druhý krát. Chvíľu rozospatý premýšľal, čo mu ten zvuk pripomína, keď si s prekvapením uvedomil, že to bol zdusený ľudský hlas. Nezreteľný a tlmený, len jeden krátky takmer vzdych, ale niekde blízko. Sadol si na posteli a rukou hľadal vypínač malej nástennej lampy pri posteli. Rozsvietil a pozrel sa na budík.
         „Pol tretej ráno, trochu skoro na vstávanie,“ pomyslel si.
         „Ale zato na nočnú bádateľskú výpravu čas ako stvorený,“ usmial sa sám pre seba, pretože si uvedomil, že už je úplne čulý, sedí a bosé nohy mu visia prehodené cez bok postele. Navyše, ako sa mu dosť často stávalo, bol zvedavý a vedel, že v takomto štádiu by už tak či tak nezaspal. Sedel úplne potichu a čakal, či ešte niečo nezačuje, nabudený a pripravený. Dlhú dobu sa nič neozvalo, pomaly prestával čakať... a vtedy sa znovu ozval ten divný pridusený zvuk. Nevedel definovať, čo počul, ani odkiaľ to prichádza, keď sa vzápätí zvuk ozval znovu a on zrazu vedel.


-7-

 

         Tma, zatuchnutý pach pivnice a ticho... a zahlcujúci pocit špiny, zneuctenia a poníženia. Namáhavo prehĺtala sliny a snažila sa nevydávať žiadne zvuky. Svaly na rukách a na nohách sa jej nekontrolovateľne triasli a nebola schopná súvisle rozmýšľať. Napriek úpornej snahe sa jej z pier upchatých tričkom vydral hlasný vzlyk, potom druhý, tretí... a nakoniec sa prudko rozplakala. Zadúšala sa tričkom v ústach, nemohla sa poriadne nadýchnuť, ale nedokázala prestať nariekať. Nemyslela na nič, len ako zviera prežívala bolesť v rozkroku a oplakávala svoje stratené predstavy a ilúzie. Nevnímala silné krvácanie z rozťatého spánku, nepostrehla tichý zvuk, ktorý sa ozval v kúte miestnosti, ani skoro nepočuteľné rýchle kroky. Nepočula nič, bola ponorená a utopená vo svojej bolesti a žiali, plakala celým srdcom... až nakoniec od únavy a vyčerpania omdlela.


-8-

 

         Zodvihol sa, pevne presvedčený, že niekto potrebuje jeho pomoc. Rýchlo na seba navliekol veci, ktoré večer prevesil cez operadlo stoličky, stojacej pri peľasti postele, zopakoval si svoju nezabúdaciu básničku „kľúče, mobil, peňaženka, doklady“, rozhliadol sa po izbe, či skutočne niečo nezabudol, zhasol nočnú lampu a vybehol z bytu. Zamkol dvere a nerozhodne zastal, nevediac, kam ďalej. Napäto počúval a zachytil zdusený plač, ktorý ho naviedol na správnu stopu. Zavetril ako poľovnícky pes, našpicoval uši a svižným krokom zbehol z poschodia na prízemie. Na chvíľku zastal, aby sa zorientoval a neomylne zbehol ďalších pár schodov ku pivničným dverám. Plač už nepočul, preto trochu zaváhal, ale potom siahol po kľučke. Už ju napoly stlačil, keď si uvedomil, že nič nie je isté a nič nie je bezpečné... dvere otváral pomaličky, tak, aby nezaškrípali ani nezvŕzgali. Keď pootvoril dvere na tenkú medzeru, tak sa zohol, vedomý si toho, že ak niekto postrehne otvárajúce sa dvere, bude očakávať zvedavú hlavu vo výške dospelého človeka. Dlaňou veľmi opatrne ďalej odtláčal dvere a s hlavou takmer pri zemi sa snažil škárou niečo vidieť.


-9-

 

         Prebrala sa a prvé, čo si uvedomila, bola zvláštna vôňa. Ani nestihla otvoriť oči, lebo tá vôňa bola taká nečakaná a jasná, že niekoľko sekúnd nebola schopná vnímať nič iné. Rozmýšľala, čo je to za vôňu, čo jej pripomína, pátrala v pamäti a v spomienkach na detstvo, až kým bolestivo nenarazila na prítomnosť a svoju bolesť. Zachvela sa a schúlila do seba, ale vôňa ju prekvapivo viedla preč od čiernych myšlienok a dávala jej pocit čistoty, ktorú stratila a ktorú si neuvedomovala, kým nebola nenávratne preč. Našepkávala jej, že napriek tomu, čo sa stalo, je stále paňou svojho života a záleží len na nej, čo bude ďalej. Nechala sa unášať vôňou a pocitom istoty, ktorú v nej vyvolávala... až kým si prekvapene neuvedomila, že nemá ústa previazané tričkom. Zrazu sa bála otvoriť oči, vedomá si toho, že je oblečená a že v žiadnom prípade neleží v zatuchnutej pivnici... bála sa opustiť bezpečie nevedomosti. Túžila po upokojujúcom spánku, ktorý ju na neodhadnuteľnú chvíľu odniesol preč, mimo skutočnosť a do bezpečia pred svetom a pred vlastnými myšlienkami. Uvedomovala si svetlo, ktoré jej prenikalo cez zavreté viečka, vôňu, linúcu sa vzduchom a ticho, ktoré nikdy nepočula, pretože vyrástla vo veľkomeste, kde aj v noci bolo počuť či skôr cítiť nemenný podtón hluku motorov, nesúci sa z diaľničných obchvatov okolo mesta. Posledné, čo si pamätala, bola bolesť, jej vlastný plač a pivničný vzduch, páchnuci mokrými stenami a zeminou. Niekto ju musel nájsť... nájsť, obliecť a odniesť. Hlavou sa jej ako zimná búrka prehnala predstava, že sa vrátil, že to on ju odniesol a chce ju znovu ponížiť... Ale vôňa, jemná a pritom mnohoznačná, to popierala, pripomínala jej drobnosti, ktoré si doteraz neuvedomila: že jednoznačne leží na posteli, prikrytá ľahkou prikrývkou, zvláštnou a neznámou na dotyk, že ranu na spánku, pulzujúcu bolesťou, má ošetrenú a prelepenú niečím mäkkým a pružným, že v každom prípade má umytú najmenej tvár... Nechcela ani pomyslieť na to, že by ju niekto umyl celú, znovu ju zahltila hanba a zúfalstvo a tak rýchlo otvorila oči, aby aspoň na chvíľu zapudila nepríjemné myšlienky.


-10-

 

         Napriek všetkej snahe nevidel vôbec nič, pretože v pivnici bola zahlcujúca tma. Zrejme mylne očakával, že nízke okienka tesne nad úrovňou chodníka prepustia aspoň minimum svetla z pouličných lámp. Akonáhle trochu viac otvoril dvere, ovalil ho ťažký zápach, v ktorom prevládala medená pachuť krvi. Priam ju cítil na podnebí, až mu prišlo na chvíľu zle.
         Otočil hlavu tvárou do chodby, zhlboka sa nadýchol a dlaňou z celej sily rozrazil ťažké dvere, až so zadunením buchli o stenu a zostali otvorené dokorán. Slabé svetlo z chodby mu dovolilo rozoznať zatemnené pivničné okná a akési ležovisko na zemi. Stále takmer ležal na prahu dverí, očakávajúc čokoľvek – útok, volanie, plač. Neozvalo sa však nič. Počkal ešte niekoľko sekúnd, kým oči privyknú polotme a znovu si dôkladne prezrel miestnosť, tentokrát už len preto, aby si potvrdil presvedčenie, že sa v nej neskrýva potenciálny útočník. Vlastne to už vedel, pretože v takýchto podmienkach sa spoliehal v prvom rade na svoj sluch a bol si istý, že za tú chvíľu, čo bol nehybne pritisnutý k zemi, sa v miestnosti nič živé nepohlo, nič nedýchalo, ani nezadržiavalo dych. V tom zlomku sekundy získal bolestné presvedčenie, že prišiel neskoro, že tvor, ktorý tu plakal, dodýchal krátko pred jeho príchodom. Postavil sa, načiahol sa cez zárubňu dverí a hmatom hľadal vypínač. Odolal nutkaniu stiahnuť ruku, keď prešiel cez vrstvu pavučín a preniesol sa ponad predstavu, ako sa jeho prsty zrazia s cudzou rukou, konečne našiel vypínač a zažal.
         Zatuchnutú pivničnú miestnosť naplnenú pachom krvi a bolesti ožiarilo nepríjemné svetlo holej žiarovky visiacej tesne pod stropom. Ostré tiene vystúpili spoza niekoľkých kusov krabíc a políc, ktoré stáli pri stenách, ale okem nich bola miestnosť úplne prázdna. Pozrel na dlážku a bolestne mu zaskočil vlastný dych. Bojisko na zemi a kaluž takmer čerstvej krvi dávali nejasne tušiť, čo sa tu odohralo. V každom prípade mu nejaká podstatná súvislosť unikala. Ak je miestnosť prázdna, krvácajúca obeť sa musela dostať von. Keďže jediným východom z pivnice je schodisko, ktorým prišiel, pri sile krvácania, ktoré si odvodil z kaluže ešte nezaschnutej krvi na zemi, musia byť na schodisku nejaké stopy, ktoré nepostrehol. Vrátil sa a znovu dôkladne prezrel schodisko od pivničných dverí až po východ a pre istotu ešte do polovice prvého podlažia. Nič však neobjavil, nič nenašiel. Vrátil sa do pivnice, prezrel si žínienky a kaluž krvi a bol presvedčený, že krvácajúci človek nemohol odísť po vlastných nohách bez toho, aby nezanechal žiadne stopy. Napriek všetkému však nevidel inú možnosť.


-11-

 

         Prekvapene sa poobzerala po miestnosti, v ktorej ležala a ktorá bola pravým opakom pivnice, na ktorú nechcela ani len pomyslieť. Lúče ranného slnka, prenikajúce cez biele ľahké záclony na pootvorenom francúzskom okne, sa príjemne opierali o peľasť postele a hladili ju po vlasoch. Vzduchom sa stále niesla jemná, nedefinovateľná vôňa. Celá stena povedľa postele v priestornej mistnosti bola presklená od stropu až po zem a zastretá vzdušnou, jemne povievajúcou krehko bielou záclonou, siahajúcou až po zem. Celá miestnosť bola biela, nie však stroho biela, ale akoby jemne matná a vyžarujúca zvláštny vnútorný jas, neprameniaci zo slnka z vonku.
         Zaklonila hlavu, aby si prezrela obraz, ktorý visel nad jej hlavou. Bol zvláštny, nemal rám a chvíľu mala pocit, že je to nie je obraz, ale priezor do iného sveta. Zobrazoval neznámu bytosť v diaľke, na prvý pohľad človeka, tancujúceho v tráve lesa s drevenou flautou v ruchách. Žmurkla, pretože zrazu nadobudla pocit, že bytosť na obraze sa pohybuje a že počuje takmer nepostrehnuteľný tón flauty a šum listov na stromoch. Pomyslela si, že už stráca súdnosť a prudko sa posadila. Chcela sa otočiť a znovu si dôkladne prezrieť obraz, keď sa zarazila. Cez pootvorené dvere zbadala sediaceho človeka.
         „Zrejme som v nemocnici“, pomyslela si, pretože človek, sediaci ku nej chrbtom v ďalšej miestnosti, bol oblečený v bielom a s hlavou sklonenou nad písacím stolom zrejme niečo písal. Potichu zložila nohy z postele, nespúšťajúc z neho zrak v náhlom strachu, že je to ten, kto jej ublížil. V okamihu, keď napriek tomu, že sa pohybovala opatrne a bez najmenšieho šuchotu, otočil hlavu, uvedomila si, že to nie je on a odľahlo jej. Vstal od stola, pohybom hlavy si odhodil z očí jemné vrkôčiky dlhých plavých vlasov, usmial sa na ňu a vykročil smerom k nej. V náhlej panike nevedela, čo má robiť, tak zostala ticho sedieť s nohami na boku postele, len zodvihla ruku k jemne pulzujúcej rane na spánku. Prichádzal k nej a z jeho úsmevu bolo zreteľne cítiť, že sa nemá čoho báť, že je jej priateľom. Napadlo ju niekoľko otázok, ale pretože všetky súviseli s tou vecou, čo sa jej stala a on už stál pri nohách jej postele, spýtala sa, cez plece ukazujúc na obraz:
         „Kto je to?“


-12-

 

         „Kráľovná Ailin, tancujúca na lúke Sviežosti,“ odpovedal melodickým hlasom s úsmevom bez najmenšieho zaváhania a ona pocítila, ako k nej ako teplý príliv prichádzajú myšlienky plné svetla, vône a hudby. S prekvapením zistila, že jej nerobí najmenší problém porozumieť, čo vysoký muž hovorí.
         „Volám sa Nwyaan. Nechceš vedieť, kde si a čo sa stalo?“ opýtal sa. Povzbudzujúce svetlo v jej hlave zosilnelo tak, že s istotou prikývla.
         „Keby sme ťa tam nechali, zrejme by si vykrvácala. Ošetrili sme ti všetky zranenia, si v poriadku. Metódy našej liečby sú prosté, ale účinné. Sú založené na poznaní bylín, tela a duše. Mohlo sa však stať, že spolu s liečbou si prijala aj niečo navyše. Nie je to zvyčajné, nestaráme sa o ľudí, ale je to možné. Ak je to tak, onedlho na to prídeš a budeš sa musieť naučiť, ako svoju myseľ a jej nové schopnosti používať a ovládať.“
         „O čom to rozprávaš?“ spýtala sa zneistená. „Kto je to - Vy?“
         Ticho sa zasmial a v pohybe, akým zaklonil hlavu, bolo skutočne niečo nie celkom ľudské, bol to viac pohyb ušľachtilého zvieraťa ako ľudskej bytosti. Zapletené pramienky vlasov lemujúce tvár mu skĺzli dozadu a odhalili uši. Vtedy si uvedomila, že tento pohyb bol vedomý a cielený, ukazoval jej prvý znak, prvú odlišnosť – drobné zašpicatené uši, bez pochybností nie ľudské. Od prekvapenia roztvorila oči doširoka a vtedy sa nahol a zblízka sa jej pozrel do tváre, zabodol svoj pohľad priamo do jej zľaknutých očí a zatiaľ čo jej hlavou rezonovala jediná myšlienka „to nie je možné“ ju nechal, nech sa zmieri s pohľadom jeho smaragdovozelených očí bez zorničiek. Súčasne k nej vysielal najjednoduchší signál v najstaršej reči bez slov o mieri, priateľstve a ochrane. Ukľudnila sa, zodvihla ruku a vzápätí ju v rozpakoch spustila späť. Zasmial sa, chytil jej ruku do svojej a priložil si ju k uchu.
         „Žiadna atrapa, vidíš?“ znovu sa zasmial. „Nie každý človek je schopný prekonať bariéru, musíš mať na to vlohy.“
         „Môžeš prosím hovoriť jasnejšie?“ opýtala sa celá zmätená.
         „Neskôr, moja milá. Čo keby si sa najprv najedla a napila, aby si bola čo najskôr zdravá? Potom ti zodpoviem všetky otázky, na ktoré budem poznať odpoveď. Okrem toho, je tu niekoľko priateľov, ktoré by sa s tebou rady zoznámili. A keď budeš celkom v poriadku, pôjdeš pozdraviť Ailin.“


-13-

 

         V náhlom popude sa obzrela na obraz. Tancujúcu bytosť vystriedal popásajúci sa stirebristý kôň, nie, vlastne nie kôň, ale jednorožec. Celkom zreteľne počula, ako frkol, keď pohodil hrivou, skoro akoby jej na pozdrav a vzápätí znovu sklonil hlavu ku tráve. Otočila sa s otázkou na Nwyaana, ale zrazu už pri nej nestál, nevidela ho za dverami ani pri pracovnom stolíku vo vedľajšej miestnosti, hoci ho nepočula odchádzať. Prekvapene otvorila ústa, keď si všimla, že za odtiahnutou záclonou na drevenej terase za otvoreným francúzskym oknom sa na drevenom stole s vyrezávanými nohami rozkladá obrus. Pretrela si oči päsťami, ako to robievala, keď bola úplne maličká, aby si prečistila zrak a vzápätí stratila reč, pretože na rozprestretom obruse sa objavili akoby zázrakom tmavé keramické misky plné jedla v kruhu okolo prúteného košíka s tmavými kúskami chleba, či skôr posúcha. Uvedomila si, že pokiaľ ten strašný večer, ktorý si pamätá už len zastreto, bol včera, nejedla už dvadsaťštyri hodín. Nasala príjemnú vôňu jedla, ktorá k nej prenikala otvoreným preskleným krídlom francúzskeho okna, ale nemala odvahu ísť ku stolu.
         „Prosím, posaď sa a najedz sa, určite si poriadne vyhladnutá“, ozval sa tesne za ňou Nwyaanov hlas, ktorý akoby vôbec neodišiel. „Na rozhovor bude dostatok času neskôr“, predišiel jej nevyslovené otázky s úsmevom.
         „Naješ sa so mnou?“ opýtala sa neisto.
         „Samozrejme. Poďme.“ Chytil ju za ruku a spoločne prekročili prah na drevenú terasu. Drevené podpery striešky obrastalo psie víno, krásne farebné storakým jesenným sfarbením, aj keď by malo byť práve horúce leto. Ani počasie sa netvárilo ako uprostred leta, bolo príjemne, ani zima, ani teplo, presne tá správna teplota na raňajky na terase. Posadila sa na prekrásne tvarovanú štíhlu kovovú stoličku s pohodlne mäkkým, vyšívaným zeleným zamatovým vankúšom a v okamihu, keď si pomyslela, že bude musieť jesť rukami, sa jej pod pravou rukou odnikadiaľ vynorila strieborná vidlička s intarziami z perlete. Znovu zdvihla prekvapené oči ku Nwyaanovi, ktorý s úsmevom skonštatoval:
         „Máme radosť z pekných vecí.“
         Usmiala sa a s potešením sa začala venovať jedlu. Na rozdiel od rodičovského stola, ktorý prekypoval jedlami, z ktorých nebola priam uchvátená, tu bolo jedlo jednoduché, ale rôznorodé. Po otcom tak obľúbených mastných klobásach, párkoch a bôčiku nebolo ani vidu ani slychu, zato si však mohla vybrať medzi viacerými druhmi tvrdého syra, zeleninou a ovocím, z ktorých niektoré ani nepoznávala. Nadovšetko ju očaril čierny, voňavý, ešte teplý hrubozrnný posúch. Nwyaan jej bez opýtania nalial do baculatej šálky nápoj, ktorý na prvý pohľad vyzeral ako mlieko, chuťou sa však nedal porovnať s ničím, čo poznala.
         Popri jedení sa začala obzerať okolo seba a zastala vidličkou na polceste k ústam od očarenia, keď sa naklonila ponad ohradenie terasy. Terasa a zrejme aj celý dom boli zručne postavené spoly na kopci a spoly na skale nad nehlbokým údolím, na dne ktorého pretekala úzka, prekvapivo tichá a čistá rieka, ktorá sa vlievala do striebristého jazera v diaľke na konci údolia. Neboli priveľmi vysoko, ale šum vody počula aj tak veľmi vzdialene, takže doteraz si ho ani neuvedomila. Nízke skaliská sa týčili ponad celé údolie a boli obstavané domami s terasami ako vtáčími hniezdami. Pomedzi niektoré domy viedli úzke drevené, nebezpečne vyzerajúce lávky a schodíky. Domov nebolo veľa a na terasách ani na spojovacích lávkach nevidela žiadny pohyb, žiadne postavy, ba nezbadala ani žiadne člny na rieke. Konečne dopravila vidličku tam, kam mala pôvodne naplánované a oddávajúc sa pôžitku z jedla a z výhľadu sa celkom zabudla pýtať.


-14-

 

         Nwyaan jedol málo a s úsmevom pozoroval svoju návštevníčku. Vedel vopred, že výhľad do údolia Strieborných štítov ju očarí a umlčí aspoň na dobu počas jedenia. Na neskoršie otázky sa z časti tešil a z časti mu bolo nepríjemné, že s ňou bude znovu musieť preberať chvíle, ktoré boli jednoznačne najhoršie z jej doterajšieho krátkeho zbierania životných skúseností. Keby chcel, mohol to nechať na Gwéothan, ktorá bola liečiteľkou boľavých duší, ale toto ľudské dievča ho zaujalo a chcel, aby trpela čo najmenej. Problémom bude presvedčiť ju, aby keď už nie pochopila, tak najprv aspoň prijala skutočnosti, o ktorých jej ľudia od mala vtĺkajú do hlavy, že neexistujú.


...

Ak ste môj literárny počin prečítali až sem, napíšte mi prosím, či má význam pokračovať.
Ale happy end nesľubujem, ešte totiž neviem, ako to skončí.

© 2011 schevka | All rights reserved | Visitors: