Chorvátsko: Opustená nemocnica, medvede a Paklenica
Zle sa na cestách píše taký text, keď nemáte poruke klávesnicu, ale načo má človek kamarátov? Na to, aby mu poradili riešenie. A tak podľa rady Zuzky (ako povedali v chorvátskom rádiu, moja prijatelica, prekrasna osoba) využívam diktafón s prepisom a svete div sa, ono to naozaj funguje. Hoci sme aj tentoraz mali v úmysle vybrať sa na náš milovaný sever, predpoveď počasia nás varovala, že dokonca aj v zvyčajne počasne príjemnej Kodani má byť naozaj mrazivo. A tak, hoci neradi, sme svoje veľkonočné plány zmenili a zamierili sme na náš nemenej milovaný, teda aspoň v jarných a jesenných mesiacoch, juh.
Chorvátsko je, odkedy nám diaľnicu postavili, čo by kameňom dohodil, ale napriek tomu prespávame prvú noc vždy v Záhrebe, po domácky Zagrebe. Tentoraz sme, ako obvykle čírou náhodou, natrafili na Festival svjetla, obdobu Bielej noci v Bratislave, tu však bola plná farieb a pohybu. Najkrajšie boli historické budovy pokryté živým pralesom, listami vlniacimi sa vo vetre, zvieratami a kvetmi.
Počas našich minulých ciest sme objavili mnohé miesta, ku ktorým sa radi vraciame. Jedným z tých menej tradičných, ale o to dramatickejších, je opustená stavba univerzitnej nemocnice v Zagrebe. Ja viem, znie to čudne, určite nie každý ocení Urbex, ale nás to baví.
Parkovisko pri nedostavanej meganemocnici
Predstavte si rozsiahly komplex rôznorodých nemocničných budov na veľkej zelenej ploche na kraji mesta. Všade je zvláštne ticho, jenom ptáci nepříčetně řvou. Dramatická atmosféra nikdy nedostavaného nemocničného megakomplexu dýcha z každého uhla: slepé otvory okien, všade prítomné maľby sprejerov, megalomanské vstupné haly a parkoviská, súvislé rady nefunkčných lámp, zbytky sklených tabúľ hroziacich pri zosuve dekapitáciou, zívajúce výťahové šachty, široké prázdne chodby odrážajúce a umocňujúce každý zvuk… Len sem tam sa nečakane a bezhlučne mihne popri múre osamelý vojak ako vystrihnutý z reportáže o Iraku a po chvíli vzlietne holubica vyplašená šteknutím streľby chlapcov hrajúcich sa na vojnu, o ktorej by rozhodne nemal nikto ani len snívať.
Zo zadnej strany za rozsiahlym parkoviskom a tromi vstupnými halami stojí vedľa seba v rade sedem samostatných lôžkových krídel – každá budova vo veľkosti ružinovskej polikliniky. Jednotlivé krídla sú zakončené kovovou konštrukciou samostatne stojaceho vonkajšieho schodiska zaberajúceho celú výšku a bok každej budovy. Keď fúka silný vietor, kovové rúry konštrukcie schodísk vyludzujú ťažko opísateľné zvuky, neporovnateľné s akýmkoľvek hudobným nástrojom. Ak vietor vanie správnym smerom, celá nemocnica spieva – je to krásny, nadpozemský zvuk.
Neúplný pohľad na nemocnicu spredu
Neskôr v ten deň Stanko pomerne nečakane odbočí z diaľnice kamsi do stredu Chorvátskych hôr a začne rozprávať čosi o refudžii a medveďoch. Po dlhom jazdení po cestách pre jedno auto dorazíme na koniec sveta do Kutereva, na dohľad od dedinky Otočac, kde cesta končí a môžete sa len otočiť. Drevené domky obklopené košiarmi s ovcami balansujú na okrajoch kruhových krasových prepadlísk. Takýchto „jám“ je plné údolie, v niektorých sú políčka, inde ovečky, no a niekoľko ich je vyhradených pre medvede. Takže si viete predstaviť, že ide o jamy značne rozsiahle. Mackov som už zopár videla, ale tie jamy, to bolo teda čosi!
No a keďže Stanko na riti neobsedí ani pri mori, jedno popoludnie venujeme prechádzke s prevýšením cca 580 výškových metrov po Paklenici. Niekto by mohol povedať, že je to len kopa skál, cez ktorú si rieka prelúskala rokmi cestu, ale, ľudia, to je vám taká krása!
Skaly, voda a slnko, čo na tom, že cesta vedie stále do kopca? Objavila som v skalách ukrytý vodopád s vlastnou malou trvalou dúhou, chcela som vám ho ukázať, tak som sa vplazila popod skalný previs dovnútra do skalného zátišia. Stanko veselo odkráčal vpred, preč odo mňa, ako vždy, a ja som sa, tiež ako vždy, zasekla. Ani vpred, ani vzad, voda všade okolo… Nakoniec som sa ja, pani v letech, vypíďalkovala pospiatky po bruchu, ešte že ma nikto nevidel, lebo by umrel od záchvatu smiechu.
Milujeme hory
Vstup do národnej rezervácie Paklenica je 6€ na hlavu, lezeckých ciest rôznych náročností desiatky, steny úžasné. Lezeckého národa hodne už v tejto dobe, turistov málo. Citujem Stanka: „Za mňa je hajlajt až zhýralá pripravenosť pre lezcov, až by som povedal, že škoda, že už som starý a tlstý (v skratke, že sa mi už nechce). Parkovisko je od prvých nástupov 20 metrov, lezcov bolo plno, napriek tomu mal každý vlastnú cestu (a desať ďalších voľných na výber), V miestnom obchodíku predávali veľmi podrobného a aj pekne vyzerajúceho sprievodcu všetkými cestami v okolí, kávička pred nástupom, prípadne po zlanení bez nutnosti sa odviazať including a záverečná čerešnička na torte je začiatok niekoľkých ciest rovno od záchodov, v prípade, že sa v niektorom zložitejšom mieste po… potrebuješ rýchlejšie dostať dolu.“
Nebo, skaly a voda, to je dychberúca Paklenica
