Renovácia bytu: Demolatívna fáza
Mierou stresovej záťaže sa prestavba bytu či domu radí do tesného závesu hneď za úmrtie v rodine a dlhodobú chorobu. Aspoň tak mi to povedala moja známa, pani doktorka od psychológie. Nečudo, že idem do vývrtky, kedykoľvek sa mi mysľou čo len mihne tieň nášho „nového“ bytu, a že pri pomyslení na murárov a elektrikárov ma obchádza mŕtvica so škodoradostným úškľabkom na tvári. Najviac si to odnáša samozrejme Stanko, lebo ako slušné dievča nepoviem parketárovi, že je úplný kretén, pretože bez mihnutia oka prilakoval TV kábel k našim krásnym, čerstvo obrúseným a nalakovaným dreveným parketám. Vybuchnem až doma, keď už vo mne ten hnev narástol do takých rozmerov, že sa nedá zastaviť a vyrinie sa zo mňa nezadržateľne ako láva. Touto cestou sa Stankovi ospravedlňujem okrem tisíc iných za to, že som sopka.
Desiaty júnový deň roku 2006 som slávnostne podpísala zmluvu o kúpe bytu, s krvácajúcim srdcom som vyplatila do posledného haliera všetky svoje úspory a mastnú hypotéku a pár dní som sa šťastne škerila, akú dobrú kúpu som spravila. Byt je veľký, má viac ako 100 metrov štvorcových a je výborne situovaný, nielen v tichej a v Bratislave takmer neznámej lokalite blízko centra, ale je aj pekne juhovýchodne otočený. Pretože však tieto domy boli postavené v meruôsmom roku, bude treba do neho okrem tej prvotnej čiastky, za ktorú sme dostali niekoľko stien, okien a dverí v celkom zúfalom stave plus kopec prázdneho priestoru, vraziť ešte nejaké peniažky na rekonštrukciu. Stanko preto reštrukturalizoval naše portfólio (jeho vlastné vyjadrenie, ja som sprvoti ani nerozumela, čo vlastne chce povedať) a vybavil ďalšiu niekoľkostotisícovú pôžičku k tomu miliónu, čo už jednej banke dlžím.
Keby som vedela, že slovo rekonštrukcia znamená zbúranie a znovu postavenie kompletne každého kúska bytu okrem obvodových stien zvonku, možno by som to hneď od začiatku brala zodpovednejšie. Ešte šťastie, že som predpokladala, že pôjde len o vynovenie. Prvé, čo sme spravili, respektíve dali spraviť, aby si niekto nemyslel, že si my inteligenti budeme ručičky manuálnou prácou drať, bolo zbúranie kuchynskej steny a odstránenie obloženia a dlažby v kuchyni a v hale. V reáli to znamená kompletné rozbitie obrovským kladivom a strhnutie popísaného krompáčom až na podkladový betón, či čo to tam pod tým je. Vykonával to Beďko, môj tretí nástupný tata s niekoľkými kumpánmi z mokrej štvrte. Jeho obvyklý pomocník Dušan zvaný Pralinka chýbal, lebo ho tesne predtým zavreli za nejaké rozkrádačky. V ten pamätný deň prišiel so šteňaťom v náručí, nasledovaný dvomi tajnými v tesnom závese, a zazvonil u našich. Mamku, vyklonivšiu sa z okna, žiadal, aby mu do večera postrážila šteňa, čo máti splnila len čiastočne, pretože šteňa síce prevzala, ale vzápätí ho odniesla do Beďkovej domovskej krčmy a vrazila mu ho do lona. Určite pri tom lietali aj nejaké ostré reči vzduchom. Ani celkom presne neviem, ako to ten Pralinka myslel, že do večera, keď ho zavreli na pol roka…
Keď už tam tá rozbitá stena, kachličky a dlažba ležali niečo vyše týždňa, povedal Beďko, že ich chceli odpratať, ale nastali príliš veľké teplá a kto by v takom hice makal. Tak som doma zavelila a odviezla všetkých mojich štyroch chlapov na moje osobné búranisko za vstupných dva a pol melóna slovenských korún blahej pamäti, kde sme asi tri hodiny v prachu lopatovali a naplnili 48 dvadsaťpäťlitrových vriec odpadom. Tie vrecia v Mišovej budúcej izbe tíško a bez protestov stáli zase zopár týždňov a nie a nie odísť na skládku. Napokon, keď sme po niekoľký raz zašli za Beďkom domov do Naďa a apelovali na jeho morálku tým, že už tam máme elektrikárov, tak sa nám podarilo uprosiť ho, aby ten sajrajt konečne naložil na príves a odviezol na skládku. Samozrejme, celý tento proces nebol zadarmo. Nakoniec s nakladaním plných vriec pomáhal môj mladší bráško Vašo, o čom som sa dozvedela asi po pol roku náhodou medzi rečou o niečom úplne inom.
Medzitým sme si tak, ako odporúča firma Adlo vo svojom strhujúcom letáku (začnite novými dverami – to mi pripomína, že som ešte nevybavila poistku na byt, čo je nutné z pohľadu na absolútne profesionálne zavedenie elektriny a všemocnú odkvapovú rúru), kúpili úžasné pancierové neviem koľko bodové bezpečnostné a poriadne drahé dvere a tie nám už pol roka úžasne bezpečne strážia úplne prázdny a z prevažnej väčšiny plochy aj uvedeného času rozbitý byt, do ktorého by sa bál ísť prespať aj posledný somrák. Ešte aj zámok s kľúčmi je špeciálny, ale nebudem tu písať, že zlodejmi neodomknuteľný, lebo aj tí zlodeji idú s dobou a čo keď si čítajú články na „súkromných“ webových stránkach a ja ich privediem do pokušenia. Celý čas tie dvere všetci tí ťažko pracujúci maníci okopávajú, škrabú, obtĺkajú a špinia, takže mi neustále zmysel toho začatia novými dverami uniká. Úplne by postačovalo ich nasadiť, keď chlapi končili vstupnú halu.
Popri dverách sme začali uvažovať aj nad výmenou okien. Že je potrebné pôvodné hrdzavejúce a mierne pokrivené kovovo-drevené rámy, cez ktoré neťahalo a nepršalo dnu len vďaka nadmieru krásnemu letu, vymeniť, bolo bez pochýb jasné už od začiatku. Lenže tu nastala prvá z predlhého radu dilem, keďže už v dnešných osvietených dobách je na výber z viacerých možností – kúpime a osadíme drevené okná, ktoré sú o hodne krajšie, ale treba sa o ne starať, lakovať ich a „pracujú“, alebo plasťáky, ktoré sú super na umývanie a údržbu, ale zase čo do vzhľadu nič moč? Nakoniec, asi po mesiaci, počas ktorého som trávila hodiny rozhovormi o výhodách a nevýhodách, komorových systémoch a príslušenstve toho ktorého druhu okien so známymi, priateľmi aj celkom cudzími ľuďmi, som zvolila kompromis – v izbách, v ktorých budú pobývať len členovia rodiny, budú biele plastové okná, v obývačke a kuchyni, kam mienim občas pozvať aj nejakú návštevu, dáme plastové okná potiahnuť imitáciou dreveného dekoru. Vyzerá to celkom ako drevo, toť teraz, keď nám bol pán upratovač z ISS tie nové okná umývať, nechcel ani zblízka veriť, že nie sú drevenie.
Pekný výraz „osadiť“ mám od Moninho druhého manžela Paľka, ktorý je stolár. V súvislosti so sestrinými manželmi naša mamka s obľubou rozpráva, ako Mona chodila v tričku s nápisom „Môj budúci manžel už bude normálny“.
