Grécko: Olymp, more a psy

Vďaka mojej mame milujúcej literatúru som vyrástla na nádherných historických románoch Mary Renault. Ukrytá medzi listami veľkého orecha tieniaceho kuchynské okno som v spoločnosti Alexandra a Héfaistióna cestovala po Macedónsku, bojovala v mnohých vojenských výpravách a spoločne sme doputovali až do ďalekej Perzie. Alexandrovu predčasnú smrť som horko oplakala. S Poseidónovým synom Théseom som kráčala po úzkych cestách korintského Isthmu a bojovala s lupičmi. Na Kréte som tancovala o život medzi pôvabnými tanečníkmi s býkmi a s pomocou Ariadné víťazila nad Mínótaurom.

A tak, keď sa ma Stanko zase raz opýtal, kam by som chcela ísť, keď teda mám jeden mesiac voľna medzi dvomi robotami, hneď som vedela. Tentoraz (konečne!) padla voľba na moje vysnívané Grécko. Chcem sa prechádzať po miestach, kade kráčali Alexander a Théseus, chcem vidieť Isthmus a Korintský prieplav! Samozrejme, moje predstavy sa ako obvykle diametrálne líšili od štandardného obrázku dovolenky pri mori. Možno aj preto, že nám sa ako najvhodnejší čas na návštevu južnejšie ležiacich krajín, než obvykle navštevujeme, javí prelom roka.

Tesne po Vianociach sme nasadli do čerstvo odborníkom prehliadnutého auta s úmyslom dôjsť až do srbského Belehradu. Cestou sa mi zdalo, že brzdy nejako podivne škrípu. Aj keď Stanko tlmene poznamenal niečo na tému ženy a autá, radšej sme hneď ráno navštívili najbližší belehradský autoservis. Doma ma v servise obvykle chlapi nechajú najprv len tak zopár desiatok minút postávať, kým sa mi niekto blahosklonne venuje, tu majiteľ dobehol okamžite. Kľakol si, pozrel sa pod auto a zavelil výkonným silám, aby ho vytiahli na zdvihák a zložili kolesá. Keď sa ukázalo, že ten kovový zvuk znamená absentujúce brzdové platničky, zodvihol telefón, objednal súčiastky a oznámil nám, koľko budeme čakať. V tejto fáze som sa šla prejsť.

Po hodine a pol (a obligátnom malom zablúdení) v blízkom lesoparku som sa vrátila a po chvíľke paniky – Stanka ako obvykle nikde nebolo – som zistila, že sa na mňa zúrivo máva z terasy kaviarničky na poschodí servisu. Pridala som sa k nemu a bola som očarená veľmi ochotným (a veľmi fešáckym) čašníkom, ktorý mi nosil kávu, nalieval citronádu a podstrkoval mi čokoládky. Celá zábavka nás stála pol dňa zdržania a 200 eur, ale ako Stanko neskôr skonštatoval, každé jedno sa vyplatilo. Chlapcom v belehradskom servise patrí naša nehynúca vďaka.

Belehrad je podobný Bratislave, kopec panelákov, rozbité socialistické budovy, neudržiavané chodníky a na uliciach zhruba rovnako čisto, respektíve bordel. Ubytovanie ale bolo pekné a čisté, a ceny majú voči nám ešte stále nízke. V čom je mesto iné, je spôsob, akým sa tu jazdí. Stanko aj ja sme už šoférovali všelikde, v New Yorku po osemprúdovej diaľnici, aj v Ríme, kde sa v jednom pruhu tiesni aj niekoľko radov áut. V Iráne to bolo také drsné, že sme sa radšej vozili taxíkmi. Tu sa do jedného pruhu v odbočke pod diaľnicou napchali medzi betónové steny dva rady áut. Keď sme neboli dosť rýchli, jedno nás predbehlo (sprava!) tak, že nás obehlo cez vyvýšenú trať popred električku idúcu v protismere. Chvíľu potrvá, kým sa zase začnem sťažovať na našich vodičov.

Najbližšiu hranicu smerom na Grécko sme prekročili vcelku svižne. Hlavne preto, že sme cestou počúvali miestne správy o zhromažďovaní vojska na srbsko-kosovskej hranici. Poldenné zdržanie spôsobilo, že druhé zastavenie sa konalo v Skopje, hlavnom meste Severného Macedónska. Skopje na prvý pohľad pôsobí ako rodný brat vyššie spomenutých miest, rovnaká úroveň pozostatkov socíku a rozbitých ciest, len vyššie percento voľne pohodeného bordelu. S Macedónskom je to tak, že časť leží na území Grécka, časť v Severnom Macedónsku a zvyšok je v Bulharsku, a tak Grécko nedovolí Severnému Macedónsku volať sa len Macedónsko. Jazyk je podobný srbčine a chorvátčine, takže sme v oboch krajinách v pohode rozumeli.

Celá krajina leží v nádherných horách, z každého druhého kopca trčia zbytky hradu a všade sa môžete kochať prírodou, pokiaľ dokážete ignorovať haldy bordelu (až mi nad tým bolo do plaču) vysypaného z parkoviska na svah. Keď sme minuli svätý prameň v skale vedľa frekventovanej cesty, ku ktorému bolo nutné prebehnúť cez úzku dvojprúdovku prudkou zákrutou obchádzajúcu horu, odstavili sme auto. Hlboko pod nami, dolu v údolí za riekou, vykúkal pomedzi stromy miniatúrny kláštorček. Stanko rovno povedal, že je to strašne ďaleko, ale jednak nás v jaskyni pustovníka čakala keška a druhak cez rieku viedol dlžizný visutý most. Takže som tam aj napriek tabuľke upozorňujúcej na tisíc schodov a Stankovým protestom musela ísť.

Predposledný deň v roku sme vstúpili do Grécka, pobavení hraničnou tabuľou s prívetom na zmätenie nepriateľa: „Welcome to Greece, welcome to Macedonia.“ Tu sa akékoľvek naše porozumenie reči, či už písanej alebo hovorenej, na niekoľko dní skončilo. Postupom času sme ale zistili, že napriek cudzo pôsobiacim písmenám tabule prečítať dokážeme, stačilo si zvyknúť. Počúvanie správ v miestnych rádiách, ako sme zvyknutí v iných krajinách, sa ale nekonalo.

Silvestrovský deň sme strávili v okolí turistického letoviska na pobreží, preplneného prázdnymi hotelmi. Podľa veľkého nápisu I ♡ Paralia pri móle na nábreží sme si mysleli, že sa volá Paralia. Až neskôr sme vďaka smejúcej sa pani domácej v inom hoteli zistili, že to znamená pláž. Zastavili sme sa na bitevnom poli, kde Alexandrov tata Filip Druhý prišiel o oko, a pozorovali sme pelikány sediace na vlnolamoch v mori. Boli oveľa väčšie, než som si predstavovala. Zastavili sme sa aj v Alexandrovom rodnom meste Pella s rozsiahlymi vykopávkami kráľovského paláca a priľahlých budov. Z tej blízkosti miest, kde skutočne žil, mi naskakovali na koži zimomriavky.

V hoteli bola pekelná zima, kúrili sme naplno všetkými prostriedkami od sporáka až po fén. Večer sme išli (zohriať sa) von na prechádzku. Stanko fotil ľudoprázdnu ulicu a pochechtával sa pritom, že tomu sa hovorí silvestrovský ruch. O polnoci sme stáli v tme na móle na kraji mora a čakali sme na ohňostroje, len sme pozabudli, že tu sú ohľadne sviatkov trošku pozadu. Nakoniec sme sa nejakých prskaviek dočkali, ale žiadna veľká sláva to nebola.

Grécko sa rovná slnko a teplo, a tak to bolo aj teraz, aspoň cez deň. Vôbec nevadilo, že je 1. januára. Bolo tak pekne, že sme sa rozhodli priblížiť sa sídlu bohov, večne zasneženému Olympu. Bola som v siedmom nebi, veď staré grécke báje viem naspamäť. Jediné, čo ma trápilo, bol ten všadeprítomný bordel. Stále som musela myslieť na to, že Grécko je kolíska civilizácie… Čokoľvek som chcela odfotiť, musela som hľadať vhodný uhol, aby som sa vyhla smetiam. Zato malé farebné chrámy, stojace namiesto krížov popri ceste a pred domami, ma úplne očarili. V každom horela sviečka, ani jedna nebola zhasnutá alebo vyhoretá.

Najčastejšími voľne sa pohybujúcimi zvieratami v Grécku sú potulné psy. Všetko sú to veľké rasy, miešanci s prevahou vlčiaka, ovčiaka a podobne. Malé sme nevideli, asi neprežijú. Zaujímavé je, že majú čistú srsť a väčšinou sú dobre živené. Niekoľkokrát sme videli krmičov, ktorí im až do hôr alebo na pláž rozvážali granule.

V pohorí Olympos sme sa vyviezli vysoko a potom hlboko dolu na úpätie až k nástupu na 5,5 hodinový výstup na Mytikas, najvyšší vrch Grécka. Potom, čo Stanko na zľadovatenom parkovisku v tieni hory predviedol taký kazačok, že rozosmial miestneho horala, sme cestu na vrchol zamietli. (Niežeby sme vážne uvažovali o tom, že tam pôjdeme.) Spravili sme si krátku prechádzku pod vodopád, k strašne starému (15 stor.), strašne slávnemu a strašne rozpadnutému kláštoru Sv. Dionýza s tradičnou kopu bordelu v popredí a potom ešte k pustovníckej jaskyni Sv. Lazara v lese.

Kto bol v Grécku a nenavštívil Termopyly, môže ľutovať. Osud 300 Sparťanov, pod vedením kráľa Leónida I. blokujúcich niekoľko dní úzky priechod popod horu obrovskej perzskej armáde, je známy ako Bitka pri Termopylách snáď každému, prinajmenšom z pôsobivého, aj keď dosť históriu skresľujúceho filmu „300“. (Ak nie, povinne pozrieť!) V skutočnosti vo chvíli, keď Leónidas zistil, že boli zradení a nepriateľ sa dostal zozadu za grécke vojsko, väčšej časti vojakov prikázal ustúpiť. So známymi 300 Sparťanmi krylo ustupujúcemu vojsku chrbát ešte aj 700 Tespijčanov, 400 Tébanov a pravdepodobne ešte niekoľko stoviek ďalších vojakov (na ktorých sa vo filme akosi pozabudlo). Pravdou ale je, že na mieste vytrvali, kým ich Peržania všetkých nepobili.

Na pahorku Kolónos zopár krokov nad cestou k Themopylskému pamätníku je osadená kamenná tabuľa so Simónidovými veršami vháňajúcimi slzy do očí: „Choď pútnik, a zvestuj Lacedaemončanom, že ležíme tu mŕtvi, ako zákony kázali nám.“ Epitaf je v gréčtine, a výklady tohto starého nápisu sa líšia, no zhodujú sa približne na tomto význame. (Sparta bola hlavným osídlením mestského štátu Lacedaemon.)

Dnes už úzky pás pevniny medzi okrajom morského zálivu a horou neexistuje. Od roku 480 pred Kristom sa záliv zaniesol a tvorí pevnú zem posiatu prevažne olivovými sadmi. Jedinou vodou, ktorá tu okrem výhľadu na more v diaľke zostala, je termálna rieka tečúca v úzkom koryte obkresľujúca obliny kopcov nad sebou. Riečka tvorí niekde prírodné, inde umelo vytvorené jazierka s čistou, horúcou vodou. Funguje ako práčovňa a jazierka ako komunitné strediská, takto v „zime“ (teplota vzduchu je stále medzi 15-20°C) je ťažké nájsť nejaké neobsadené. Nám sa to podarilo, aj keď len na pol hodinku.

Zimné kúpanie v termálnej vode je romantické, až pokým nie je treba vyliezť z vody. V Grécku to našťastie napriek januárovému dátumu vďaka príjemnej dennej teplote nebolo až také drastické. Keby som však čo len tušila, čo nás čaká cestou ku Korintu, asi by som v tom jazierku čučala ešte týždeň.