Nordkapp: Konečne v cieli

Strašne to letí, už sme tretí týždeň na cestách, a hoci to nerada píšem, začína sa schyľovať k návratu. Kdeže sme to skončili v poslednom občasníku? Aha, už viem, v Narviku, kde nám tak utešenie lialo, že ani z okna nebolo vidieť, čo je celkom drsné, ak je to čelné okno auta. Ale nejako sme sa premotkali hore územím Sámov, obchádzali sme fjordy a brázdili náhorné planiny, a občas vietor odvial mraky a vykuklo slnko. Scenérie boli také krásne, že to sa ani opísať nedá.

Čím vyššie, tým väčšia zima, sneh už nebol len na vrcholoch hôr, ale občas veľký fľak ležal aj popri ceste – a začali sme stretávať soby. Kým sme dorazili na Nordkapp, klesla teplota až na 4° C (pocitovo -1). Priamo úmerne s teplotou klesala aj výška stromov – z normálnych na polovičné, následne riedko rastúce zakrpatené brezy, potom kríky a nakoniec už len kamene, tráva a prekvapivo kvety.

Obrovský útes, označovaný názvom Nordkapp, z diaľky nevidno, pretože k nemu vedie stúpajúca cesta. Len na mape sme sledovali, ako sa približujeme. Náhle sme sa prehupli cez posledný vrchol a v diaľke sme zbadali kopulu návštevníckeho centra. „Cieľ dosiahnutý!“ ujúkala som a nadskakovala na sedadle. Stanko na mňa hľadel s mierne pobaveným úsmevom a zdvihnutým obočím, ale nakoniec si so mnou ťapol. Nasledovali povinné tančeky a fotografovanie okolo niekoľkých pamätníkov. Fúkalo tak, že ma Stanko musel pridržiavať, a k zatepleným nohaviciam som si dokúpila ešte aj páperku (celá bunda váži len vtipných 110g, ale hreje ako čert a odvtedy si inú neobliekam). Našťastie hore nebola hmla, videli sme doďaleka, občas aj slnko vyliezlo, ale museli sme sa chodiť ohrievať do návštevníckeho centra, kam sme si zaplatili vstup.

Praktická poznámka: Vstup do budovy návštevníckeho centra stojí 26 € na hlavu. Pokiaľ vám je ľúto vyhodiť toľké peniaze, nemusíte, lebo parkovisko aj vstup na útes sú zdarma. Na parkovisku sú aj vyhrievané záchody. Pred opustením ubytka (ťažko sa ubytujete bližšie ako 100 km) odporúčam pozrieť si live video so závorou na vstupe na cestu, respektíve prečítať si, či nie je cesta na mys zatvorená. Nám to napadlo až pár dní po návšteve.

Aj vo vnútri návštevníckeho centra je to zaujímavé, je tam napríklad najsevernejšie položená kaplnka, ale aj história výstupov na Nordkapp, vyrozprávaná prostredníctvom veľkých diorám. Navyše som v miestnej reštike mohla obdivovať najkrajšiu ženu, akú som doteraz videla. Nikdy som si nevedela predstaviť mandľové oči, ale teraz to už viem. Netuším, akej bola národnosti, lebo tam pracujú rôzni cudzinci a s nami sa rozprávala po anglicky, ale Aziatka nebola, aj keď mi trochu, ale naozaj len trošku pripomenula Angelu zo seriálu Kosti. Mala obrovské mandľové oči farby horkej čokolády, pokožku krémovú s trošilinku červeným nádychom a prekrásnu, nenalíčenú tvár. Mohla by som sa na ňu pozerať hodiny, ale nebolo tam toľko ľudí, aby si to nevšimla.

Na náhorných planinách na vrchole Nórska žijú počas leta Sámovia a pasú tam soby. Na zimu sa sťahujú do dedín pri mori, kde majú druhé domy. Vtipné je, že Nordkapp nie je najsevernejším mysom kontinentálnej Európy – jednak (prekvapko!) leží na ostrove, a aj keby sme nad tým prižmúrili očko, hneď vedľa je mys, ktorý do mora vytŕča o kúsok viac. Aj sme mali v úmysle tam zaskočiť, ale 18 km dlhú trasu (tam a ešte raz späť) vedúcu po klzkých kameňoch sprevádzanú vetrom vejúcim rýchlosťou rútiaceho sa nosorožca by sme asi v našom oblečení nedali. Navyše som sa aj tak už cítila ako balónik, len-len odletieť. (Samozrejme, že je tam keška, po ňu si zájdeme nabudúce, keď tam bude teplo.)

„Tak, a teraz návrat. Pôjdeme cez Fínsko,“ povedali sme si, „a cestou ešte navštívime zopár zaujímavých miest.“ A tak sme zaskočili pozrieť si 7000 rokov staré kresby do mesta Alta. Tie, čo poumývali od farby, bolo dosť ťažké na veľkých holých skalách identifikovať, ale našťastie nám neznalým dali brožúru s obrázkami a navyše na niektorých miestach nechali aj tie vymaľované. Hneď som si spomenula na príbeh môjho tatu, ako išiel v Alžíri do púšte hľadať podobné kresby, cestou stretol pastiera a vymenil s ním Coca-Colu za kozie mlieko. Zarytý cyklista Stanko na jednom z obrázkov identifikoval aj bicykel.

Na nie presne určenom mieste kdesi nad polárnym kruhom sa Stanko rozhodol, že sa predsa len v tom fjorde, potažmo Severnom ľadovom oceáne, okúpať musíme. Našli sme si pekné, opustené miesto pod The cabin of the 12th man (pre Stanka must see – zásadná, ale dlhá nórska story, takže o tom inokedy) a vliezli sme tam do dokonale čistej, asi 4° C teplej vody. Ponorili sme sa až po uši obaja, aj keď ja na podstatne kratšiu dobu ako Stanko, ktorý aj nejaké tie tempá spravil, a aj tak sa mi zdalo, že mám kŕče vo všetkých 640 svaloch na tele a že ma klepne pepka.

Potom sme sa viezli Fínskom a rapídne sa otepľovalo. Hoci som z niekoľkých navštívených prezentácií na tému Škandinávia nadobudla ktovie prečo dojem, že Fínsko je nudné, opak je pravdou. Je síce pomerne rovné, ale aj tu sa nájdu hory (spali sme v krásnom horskom hoteli pri zjazdovke), veľké aj malé jazerá, kvety, bažiny a (predovšetkým) hladké a priamo vedúce cesty. Zbohom zákruty! Na bajkoch sme prejazdili časť Oulu, mesta s krásnymi drevenými domčekmi, veľkým ruchom na strande a mnohými mostami. Na vode bol rozsiahly vodný hrad a decká sa tam bláznili v neoprénových oblekoch (veď je leto).

Na fínskom polárnom kruhu bola zábava, lebo tam býva a po celý rok úraduje Joulupukki (fínsky Santa). Trochu sme pokecali s Elfkou (bola na Slovensku), cvakli povinné foto so Santom (ani na koleno som si mu nemohla sadnúť, lebo medzi nás umiestnili plastový covid predel), pozreli jeho ofis, dielňu a sklad a poslali domov hromadu pohľadníc. Snáď sme trafili tú správnu schránku a dostanú sa k adresátom a nie až na Vianoce k Joulupukkimu.

A potom prišlo Tampere, pre mňa ako urban fotografa krásne mesto plné starých, ale funkčných fabrík, cyklotrás, mostíkov a vody, kde navyše sídli múzeum Muminkovcov (to som zase musela vidieť ja). Ak máte deti (a vlastne aj ak nemáte), odporúčam Tove Jansson a jej 12 knižiek o rodine Muminkovcov (pre mňa zásadná literatúra (vďaka, mami), čítam ich dodnes). V múzeu boli stovky kresieb a desiatky nádherných diorám, všetko výjavy z knižiek. Nedalo sa tam fotiť, ale inšpirácia úžasná, predovšetkým tri metre vysoký muminkovský dom.

No a potom už len pá-pá krásne Fínsko, šup na trajekt (dve hodinky) do Estónska a letmá návšteva historického centra v hanzovom meste Tallin spojená s návštevou najstaršej mestskej kaviarne s obligátnou kávou a koláčikom. Dnes hurá cez Lotyšsko a krátka zastávka pri relatívne teplom mori. Teraz už sedíme (poniektorí aj ležia) v hoteli v našej obľúbenej Rige (mimochodom, zase sme nedávno počúvali Psy z Rigy s Wallanderom – a potom sa čudujte, že mám občas obavy) s výhľadom na mesto a zapadajúce slnko. Pomoc, je tu teplo, chcem naspäť na sever!

Zostáva nám 5 dní a zhruba 1400 km dlhá cesta domov, takže je možné, že kolegovia v práci si budú musieť deň-dva na výplatu počkať. Ešte máme nejaké plány, uvidíme, kam sa ešte dostaneme.