Ako sa volá ten Nemec, čo mi schováva veci?

Naša babička, skvelá to žena, v roku pána 2005 pokročila do veku, kedy už človeka zmáhajú rôzne choroby. Napriek tomu, že výdatne fajčila od pätnástich a ako sama vravievala, dobré biele vínko nikdy neodmietla, vo svojich 85 rokoch bola zdravá a vitálna ako rybička. Nehovoriac o tom, že vyzerala aspoň o dvadsať rokov mladšia. Samozrejme, kým si nevybrala zuby, prípadne strojček na podporu srdečnej činnosti. (Len vtipkujem, ten bol dobre zašitý.)

Jedného dňa mi volala mama, aby som šla babku pozrieť do nemocnice. Samozrejme som hneď utekala, vydesená, čo sa stalo. Babi sedela s úsmevom od ucha k uchu na posteli medzi desiatkou iných stareniek v miestnosti veľkej ako polovica letištnej haly. Vedľa nej, z každej strany jedna, sa tlačili moja ctená mať a Maruška, jej sestra, babičkina mladšia dcéra a moja krstná, to všetko v jednej osobe. Na moju vystrašenú otázku ohľadne babkinho zdravotného stavu mama s úsmevom zahlásila, že „babičke došli baterky“, načo sa obe aj s krstnou začali chichotať ako puberťáčky. Tie baterky do strojčeka na srdce treba totiž v určitých intervaloch vymieňať a keďže aparátik má babi voperovaný pod kožu, musí stráviť deň-dva v oprave. Teda v nemocnici. Mamka po výmene bateriek skonštatovala, že babkina aktivita výrazne stúpla, a aj zabúdanie, ktoré už začínalo byť únavné, sa zmiernilo.

Dlho sme si mysleli, že to babkine zabúdanie je len obyčajná skleróza. Veď aj naša Ňaňa bola taká, chodí to ruku v ruke s vyšším vekom, nejaké oslabenie krátkodobej pamäte, či čo. Ako sa ale neskôr ukázalo, všetko bolo inak. Bohužiaľ išlo o prvé štádium choroby, ktorú pomenoval doktor Alzheimer. Ono to pre okolie nie je vždy až také strašné, niekedy je to dokonca celkom sranda, ale vždy, keď som sledovala moju mamu, ako sa o babku stará 24/7, uvažovala som na tým, ktorá z nich dvoch skončí skôr v blázinci. Nakoniec to prežila mama, síce so zaťatými zubami, ale vcelku so zdravým rozumom.

Veľa zážitkov s babi je hodných zaznamenania, bola vtipná, štedrá, a k nám deťom vždy nekonečne láskavá. Všetky deti ju milovali. Moja neterka Miška bývala nejaký čas v tom istom rodinnom dome ako moji rodičia. Raz podvečer ako obvykle niekam odchádzala a my, ženy rodiny, sme stáli v maličkej predizbe zahĺbené do nekonečného pred-odchodového rozhovoru. Moja babka, Miškina prastará mama, zahlásila, ako mala vo zvyku, pretože bola vždy neochvejne ku každému milá: „A príď častejšie!“ Všetci prítomní (okrem Mišky) sme išli do kolien, tá len zdvorilo vo dverách šprihla: „Ále babi, ja tu býývam…“ a zmizla.

Dvadsiatehopiateho decembra, na prvý sviatok vianočný, máme takú rodinnú tradíciu, že sa všetci stretávame v byte mojich krstných (je tam najväčší priestor). A keď vravím všetci, tak myslím všetci – päť detí našich rodičov s aktuálnymi a občas aj bývalými partnermi, vlastnými a nevlastnými deťmi, krstní a ich dve deti s rodinami a deťmi, všetci aktuálni frajeri našich detí a, samozrejme, babka. Netreba zdôrazňovať, že sme matriarchát. Väčšia časť zabezpečenia tejto sleziny v podobe pitiva a jediva spočíva vždy na Marike, ale sem tam niekto donesie aj niečo napečené. (Darčeky pre deti sú samozrejmé.)

Po úvodnej časti, v ktorej sa všetci okrem výnimiek, ktoré práve držia diétu, strašne prejedia, my dospelí posedávame, rozprávame sa a spomíname staré rodinné zážitky. V roku 2005 bola ústrednou postavou jednej z rozoberaných tém naša babka. Sedela tam v kruhu všetkých svojich potomkov, šťastne sa usmievala a okolo nás behali dookola ako vždy so strašným revom všetky deti vo veku od troch do pätnásť rokov. (Krstní majú obrovský priechodný byt, kde sa dá skvelo naháňať a schovávať. Jednou z mojich raných spomienok je, ako som sa cez úzku škáru vopchala za kachličkami obložený krb a nemohla som sa odtiaľ dostať von. Bola som zdravé, guľatučké dieťa, samá svetlá loknička. Ňaňuška ma ako malú volala „putti angyalkám“ dovtedy, až mi raz v puberte povedala „A to si bola také krásne dieťa!“)

V roku 2005 bol Stanko na našej rodinnej slezine so mnou prvý krát. Prišiel s obidvoma svojimi synmi, Marek mal vtedy 10 a Jakubo 8. Babka sa v dvadsaťminútových intervaloch vytrvale pýtala „A koho sú to deti?“, na čo jej Stanko odpovedal „Moje.“ Nasledovala otázka ohľadne toho, kto je Stankova manželka, na čo Stanko vysvetlil (je strašne slušný a trpezlivý), že je môj priateľ (nie, že by ho už predtým viackrát nevidela), na čo sa babka vždy potešila, patrične nám to všetkým oznámila a zaklincovala to tým, že mne oznámila, aké mám krásne a šikovné deti.

Medzitým sa samozrejme trošku aj pilo, nič svetoborné, babka dostala svoj prídel bieleho a pri druhom poháriku jej napadlo, že by si mohla ísť zapáliť. Postavila sa, svet sa s ňou zatočil, spravila zopár neistých úkrokov, až kým sa bez újmy zase rýchlo stabilizovala. Nato s chichotom poznamenala: „Ani som nič nepila a motám sa…“ Na náš synchrónny výbuch rehotu sa zatvárila nechápavo a dôstojne sa presunula do kuchyne na cigaretku.

Jediný, kto sa nesmial, len zdvorilo usmieval, keď sme si z babky nežne uťahovali, bol Stanko, jednak, že je strašne slušný, druhak, že bol čerstvý do rodiny. Stále sa tváril akože „veď aj na vás dôjde“. Babka sa o chvíľu vrátila z cigaretky a my sme pokračovali v načatej téme, veď každý s ňou mal nejaký zážitok, na ktorom sa dalo zasmiať. Nieže by sme celý večer len ohovárali babku, to zase nie, ale chvíľu sme sa tým bavili, a najlepšie na tom bolo, že aj ona sama sa na tom zabávala. Keď však vyrukovala Marika s historkou, ktorú sme ešte nepočuli, bolo po Stankovej forme dokonalého džentlmena.

Predošlý deň, na Štedrý večer, sedeli moji krstní so svojimi deťmi, príslušnými partnermi a ich deťmi pri slávnostnej večeri. U našich sú na Vianoce naozaj davy ľudí, preto naša babka vianocovala u krstných. Aby ani krstného mama nebola sama doma, pozvali ju na Štedrý večer tiež. Samozrejme, že sa obidve babky poznali už celé veky, veď krstní snáď už v tej dobe mali za sebou aj striebornú svadbu. Ja viem, moja rodina je komplikovaná, moja sestra zoznamuje svojich partnerov s rodokmeňom pomocou jedálneho lístka: „Tieto predjedlá sú naši otcovia, tieto polievky sú…“) Pre zjednodušenie si odmyslime dve mladšie zo štyroch generácií a situácia je nasledovná: Pri štedrovečernom stole sedí manželský pár v mladšom strednom veku a matky z obidvoch strán, čiže obe babičky. V chvíľke ticha sa ženina matka nenápadne nakloní k svojej dcére a pošepky sa spýta: „A tá pani je tvoja mama?“

Po tomto príspevku, prednesenom mojou krásnou a vždy láskavou krstnou, prepukol taký hurónsky rehot, že len rozloha bytu zabránila tomu, aby susedia na nás nebúchali. Najhlasnejšie a najdlhšie sa chichúňal Stanko. Neskôr sa bránil tým, že sa skutočne nedala zachovať vážna tvár. Keď sme sa po desiatich minútach konečne ukľudnili a len sem tam sa ozvalo nekontrolovateľné uchechtnutie jednotlivca, ktorý už nechcel rozpútať ďalšiu salvu smiechu, babka sa naklonila k mojej mame a potichu (tak, že sme to samozrejme všetci zreteľne počuli) sa s úsmevom opýtala: „To hovoríte o mne?“ Ani nescite očut (ako hovorievala suseda Áčová blahej pamäti), aké peklo sa rozpútalo potom. Mne osobne tiekli slzy a bránica ma bolela ešte deň po.

Pár dní potom som sa podvečer bavila so svojím synátorom. Každý deň po škole chodieval k našim a zážitky s babkou mal denne čerstvé, a ten dal k dobru tento: Mama ráno budila babku, lebo išli k lekárovi. Babi si sadla na posteli, poobzerala sa a zahlásila: „To už musím ísť do školy?“

Takže takto je to s tým Nemcom, občas sa dá na tom zasmiať, ale v konečnom dôsledku je to celkom smutné. Hlavne pre okolie postihnutého, a čím ďalej, tým v ďalších štádiách viac. Pozitívna správa je, že sa tomu (vraj) dá predísť, treba si len mozoček denne cvičiť, nezapisovať si veci na papierik ani do mobilu, ale snažiť sa zapamätať si, veľa čítať, lúštiť krížovky a vôbec si namáhať šedé bunky mozgové, vyvíjať činnosť a nehlivieť.

Naša babi by tento rok v lete oslávila 105 rokov. Je to už dlho, čo je preč, a stále mi tak veľmi chýba.