Švédsko: Dlhé dni a žiadne noci
Tento článok venujem mojej mame, lebo bez nej by nebol.
Zdravíme vás, tentokrát znovu zo Švédska. Píšem pri veľmi pomaly klesajúcom júnovom slnku v drevenej chatke nachádzajúcej sa na pahorku nad jedným z mnohých jazier kdesi uprostred Švédska. Západ slnka nad jazerom Siljan je dlhý-predlhý, rovnako ako aj večerné tiene. Zlatá hodinka tu trvá tak dlho, že sa pri fotení nikdy nemusíme ponáhľať. Slnko zachádza za kopec hodinu pred polnocou a o tretej už znovu vykukuje.
Rättvik 2:30 ráno
Miestni sa hrajú na leto, občas je (na priamom slnku) aj skutočne teplo – ak ignorujete studený „vánok”. Videli sme vo vode nejaké decká, tak sme sa išli aj my okúpať, ale ani drsný Harry Stanko sa pri tom netváril práve nadšene. Od tejto chvíle má Stanko na tému preľudnenosť kúpalísk nový bonmot: „Ak je vo Švédsku pri jazere človek, nájdem si vlastné.”
Vlastné jazero
Už samotný prílet nad švédsky polostrov je očarujúci. Na širokom, blankytne modrom mori sa postupne začínajú vynárať drobné, husto zalesnené ostrovčeky, sem-tam ozdobené červenou bodkou osamoteného domu. Sú pospájané cestami postavenými priamo na morskom dne, pretože voda je tu všade pomerne plytká. Ostrovčeky sa postupne zväčšujú, stávajú sa ostrovmi, až sa zlejú do opaku – pevniny husto posiatej jazerami. Voda v nich je taká čistá, že aj z letiaceho lietadla je vidno vodné rastliny.
Ostrovček
Ako sa blížime k Štokholmu, zalesnenie ustupuje osídleniu, ale aj tak stromy a zeleň zapĺňajú každý voľný kúsok zeme. Podobne vyzerá takmer celé južné a stredné Švédsko, samý les, občas dedina, málokedy mestečko. Povrch je zvlnený, ale skutočných kopcov je tu málo. Najvyšší, čo sme stretli, mal 510 m. n. m. Len kdesi v diaľke sme videli nízke hory aj so snehom. Zato lesy sú skutočnými lesmi, hlboké a šťavnato zelené, môžete nimi prechádzať celé dni bez toho, aby ste stretli človeka. Nie je nič výnimočné, že pri ceste vidíte pásť sa majestátne losy.
Prístavné domčeky
V provincii Dalarna sú obytné domy drevené rovnako ako takmer všetky ostatné stavby vo Švédsku. Vidiecke domy sú prevažne uniformne tmavo červené, ozdobené bielymi rámami okien, dverí a čelom strechy. Žiadny dom nestojí sám, vždy je pri ňom niekoľko ďalších – kôlňa, záhradný dom, skleník (slúžiaci ako zimná záhrada so stolom a stoličkami), hospodárske budovy. Ešte aj poštová schránka a vtáčia búdka sú červené s bielym lemovaním.
Dedinka Västerby (370 obyvateľov) na brehu jazera Bysjön
Stanko na túto tému podáva vlastnoručne vymyslený vtip: Cestou zo Systembolaget sa odvážny Swen pýta suseda: „Počúvaj, Olaf, čo sú to za novoty? Kde si to videl, aby bol dom natretý nažlto?” Na pobreží sú domy farebnejšie, ale len hlavný (obytný) dom, prídavné budovy sú tiež tradične červené. Domy nemajú záclony, pokojne si môžete prezrieť zariadenie v obývačke u susedov, ale, samozrejme, nikto nikomu do okien nenazerá (čítali ste Snehuliaka?). V každom dome večer svietia v oknách postavené (zásadne biele) lampy.
Žltý medzi červenými
Typické červené domy nájdete vo Švédsku doslova všade, no región Hälsingland je o level vyššie, pýši sa drevenými zámkami. Medzi mestečkami Alfta a Edsbyn vedie trasa Hälsingegårdar, popri ktorej stoja tie najmajestátnejšie švédske farmy. Edsbyn nás očaril nielen farmou s poschodovými červenými domami s bielymi okenicami, bielym veterným mlynom a celou plejádou do svahu zasadených úžitkových domčekov, ale aj pôvabnými nástennými maľbami a hotelom s „čipkovanými” terasami.
Historická farma, Edsbyn
Vo Švédsku sa využíva na poľnohospodárstvo len 8% pôdy. Zvyšok pokrývajú ihličnaté lesy sem-tam spestrené brezami. Veľmi často tu prší, všetko rastie veľmi rýchlo. Napriek tomu je každý pozemok vzorne pokosený, forrestovia a automatické kosačky neustále krúžia aj po najmenšom kúsku trávy. Švédske mestá a dedinky sú od seba vzdialené desiatky, niekedy až do stovky kilometrov. Je tu veľa samôt, statkov, chát a chalúpok stojacich osamotene v lesoch a na brehoch jazier.
Samota na brehu jazera
Chcete ísť na Kubu kvôli veteránom? Netreba! Do Švédska je to oveľa bližšie, nikto sa vás tu nebude snažiť ošmeknúť a veteránov si užijete do sýtosti. Stretnete ich – vyblýskané a vyšperkované – denne na cestách a na každom námestí pred Konditori. Miestni (mladí aj starí) sa bavia tým, že sa veeeľmi pomaly premávajú po centre mesta s lakťom vyloženým z okna a za sprievodu vypeckovanej hudby a hlboko bublajúceho motora predvádzajú svojich miláčikov.
Veterány na námestí v Rättviku
Je tu dokonca aj rockabilly reštaurácia s Elvisom a Cadillacom, v ktorom si môžete pochutnať na hambáči alebo zmrzlinovom pohári. My sme medzi nich s naším požičaným autíčkom dokonale zapadli. To sa len pozeráte, aký veľký motor to prichádza – a do toho vplávame my na maličkom bielom Fiate 500 Abarth v športovej úprave. Stanko bol vo vytržení – dokonca aj strieľal do výfuku!
Fiat 500 Abarth
Pred pár dňami sme z nášho obľúbeného Rättviku vyrazili vyššie na sever, na návštevu Sundsvallu ležiaceho na východnom pobreží. Na rozdiel od ostatných švédskych miest má kamenné domy, pretože štyrikrát ľahol popolom. Náš hotel, postavený vysoko na kopci nad mestom, sa v podvečernom „dlhom” slnku kúpal v kúdoloch hmly.
Výhľad na Sundsvall
Švédske lesy v kombinácii s jazerami a divokými riekami svojou krásou vyrážajú dych. Cez rieky a jazerá vedie množstvo mostov. Sú položené na kameňoch, na drevených stĺpoch, niekedy sú kovové a visuté, dlhé aj krátke, niekedy také úzke, že sa po nich nedá pretlačiť ani bicykel, inokedy také široké, že sa na nich dá ležať a opaľovať.
Drevený most pre peších
Mosty, mostíky a lávky sú moja slabosť, najmä také, čo vedú niekam za roh, najlepšie do bažín alebo do lesa. Cestou do mesta Östersund sa mi splnil sen, natrafili sme na časť zo 60 kilometrov dlhého turistického chodníka Gimåleden, ktorá vedie po povrchu rieky Gimån! Moja objaviteľská dušička bola v siedmom nebi, mohla som bežať za ďalšiu zákrutu, a za ďalšiu, a ešte ďalšiu, a ešte jednu…
Drevený chodník nad hladinou rieky Gimån
Zlatým klincom programu bol presun do najstredovatejšieho stredu Švédska. Mesto Östersund (v preklade Východný záliv) je najsevernejšie položené vnútrozemské osídlenie vo Švédsku. (Švédi samozrejme tvrdia, že aj na svete.) Má malé centrum zahŕňajúce štandardnú nákupnú ulicu a pár priečnych uličiek vedúcich do prístavu. Keby sme pokračovali ďalej na západ, dostali by sme sa až do slávneho nórskeho Trondheimu. Ten si ale necháme nabudúce.
Kamenné domy v meste Östersund
Stanko pri našej 400 kilometrov dlhej ceste z Östersundu modifikoval svoju pôvodnú hlášku z kanadského severu na: „Les, les, LOS, les…” V živých plotoch rozvoniava orgován, v jarkoch pri cestách, na stráňach a lúkach rastú stovky fialových, ružových, žltých a bielych kvetov. Medzi nimi aj miestny favorit „lupine”, vlčí bôb, ktorý za mladých liet mojej mamy voľne rástol aj u nás. Domáci kvety v jarkoch popri ceste nekosia, a tak je tu v júni týchto na dotyk hodvábnych kvetov úplná záplava.
Zamatové kvety vlčieho bôbu
Švédsko nemá takmer žiadne zápory. Snáď jedine zimu. A ešte… Dnes sme sa boli bicyklovať. V lese. Ako takmer vždy, aj tentoraz sme si zabudli zobrať sprej proti komárom. Ukázalo sa, že vo Švédsku je to zásadná chyba. Takmer až život ohrozujúca. Komáre ma štípali aj cez mikinu a dlhé nohavice, dokonca sa snažili napchať sa mi do nosných dierok. Stanko v kraťasoch a sandálikoch tancoval odzemok a rozprával (so stisnutými perami, teda dosť nezreteľne) niečo o tom, že treba „zovrieť póry”. Potom sa už len tak trochu nepríčetne rehotal. Nakoniec sme to vzdali a utiekli sme na „mestskú” cyklocestu okolo jazera. Ale inak pohodička, relax.
Ak chcete zapadnúť, po švédsky stačí vedieť len zopár zásadných slov: Hej (ahoj), hej då (dovi nabudúce), kaffe (káva), fika (spoločná pauza na kávu), påtår (káva na dolievanie). „Han dricker påtår på påtår” znamená, že dotyčný pije kávu za kávou. Pitie kávy je rituál, je takmer povinné, očakáva sa, že posedíte a aspoň raz si dolejete. Káva je tu ako modlitba. Amen.
Prečítajte si tiež
