U2 v Berlíne

Keď mi Stanko začiatkom novembra 2009 poslal mail s odkazom na chystaný koncert U2 v Belíne, pochytilo ma nadšenie. V rámci odovzdávania MTW Awards a súčasne pri príležitosti 20. výročia strhnutia berlínskeho múru sa U2 rozhodli usporiadať živé 30 minútové vystúpenie zadarmo. Dejiskom tejto akcie mala byť monumentálna Brandenburská brána – prečo, to sme zistili až na koncerte. Bolo nám obom načisto jasné, že národa alebo skôr národov bude nepočítane, bude problém so spaním a s lístkami detto, ale lákadlo to bolo riadne. Lístky zadarmo bolo možné získať cez internetovú stránku počnúc utorkom 9:00 ráno týždeň pred koncertom. Po trojhodinovej mele na internete bolo po všetkom a na stránke sme si mohli pozrieť len klasickú visačku Sold out.

Keďže sme takýto vývoj obaja čakali, malo mi to byť celkom jedno, ale to by som nebola ja, keby som nefňukala dovtedy, kým Stanko nezačal na nete hľadať normálne (a dosiahnuteľné) koncerty. Po zistení, že najlacnejší lístok stojí 93 evri a koncert vo Viedni, ktorý sa má konať o rok v októbri, je beznadejne vypredaný, prešaltoval na eBay a zakúpil dva lístky do Berlína predávané pôvodne zadarmo za 15 evri kus. Trošku mal problém s financiami a kreditkou, takže to nakoniec dopadlo nerozhodne, jeden lístok kúpil a aj dostal mailom, druhý musel kúpiť od iného predajcu a ten nám ho poslal poštou do hotela, ktorý Stanko medzičasom tiež stihol objednať. Mala som síce mierne pochybnosti, čo sa týka pravosti jediného lístka, ktorý sme mali v ruke, a Stanko zase nevedel, či naša tlačiareň zvládla správnym spôsobom vytlačiť čiarový kód, ale hodili sme to za hlavu a vzali sme si dva dni dovolenky.

Koncert sa mal konať v samom centre Berlína z východnej strany Brandenburskej brány vo štvrtok o 18:30. Brány oploteného Parížskeho námestia sa mali otvoriť o štvrtej. Dohodli sme sa, že naše nové auto naštartujeme a z domova vyrazíme o šiestej ráno. Neprotestovala som, vedela som, že sa v aute vyspím. Stanko ma samozrejme musel z postele vykopať a v tomto nekresťanskom čase som sa prešuchtala akurát tak do kúpeľne, kde som pokojne spala ďalej pod sprchou. Bol však nemilosrdný a do štvrť na sedem ma do auta dostal. Zbaliť sa viem za 5 minút a zvládla som to pred spaním, ale zabudla som si nastaviť asistenta mimo pracoviska na mail, čo v našej robote zaváňa hrubým porušením pracovnej difciplíny. A tak sme ešte zašli ku mne do roboty, čo je hneď vedľa našich, kde som spravila, čo bolo treba, kolegom nechala lístky s pokynmi na stoloch a bežala dolu schodmi, nech toľko nemeškáme, do Berlína to predsa nie je za roh.

Na parkovisku čakajúci Stanko s naštartovaným motorom ma zabrzdil otázkou, či neviem, kde je techničák. Vrátili sme sa domov, prehľadali byt, zašli do servisu, kde bol Stanko s techničákom naposledy, furt nyšt. Tak sme zavolali Beďkovi, či nie je techničák od nového auta v starom aute, ktoré od nás kúpil, nevedel. Tak sme sa zase vrátili k našim a prehľadali Rover a bing ho! Bol tam. Neva, že som sa neviem koľko týždňov vozila bez neho, neva, že namiesto o šiestej vyrážame o ôsmej, nejak to zvládneme. Konečne sme vyrazili. O deviatej sme boli na hraniciach s Českom, zakúpili sme diaľničnú a konečne drc drc po českej betónovej diaľnici na Berlín.

Cesta od Tesly v Bratislave do hotela v Berlíne nám aj so zopár cikpauzami trvala komplet sedem hodín. Jesť sme sa nezastavili, kúpili sme si na pumpe len jednu bagetu na polku, lebo som durila Stanka stále vpred v neznesiteľnej predstave, že po všetkom tom šialenom strese ten koncert nestihneme. Cestu som skoro celú prespala (volám to teleport), ale Stanko tvrdí, že nešiel nijako rýchlo, veď čo by som aj od Kie s automatikou chcela, že. Do hotela sme dorazili presne o štvrtej a blahoželali sme si, ako krásne stíhame. BTW, Stankovi sa ako vždy podaril husársky kúsok a dvojposteľová izba v Berlíne, asi 6 zastávok metrom od centra, nás stála 22,50 evri za prvú noc a za druhú 36, čiže sme zachovali svoj obvyklý (vtedajší) štandard 30/dve postele/noc. Zľava za prvú noc bola asi preto, že vedľa nás bolo ubytované stádo únavne hlučných slonov študentov.

Stanko vkráčal do recepcie so širokým úsmevom, pričom sa ma cez plece kútikom úst pýtal, ako sa povie dopis. Pokecal si s mladým Nemcom v rovnošate, aby zistil, že nás žiadny lístok nečaká. Dozvedel sa ale, že poštár chodí dvakrát denne, popoludní medzi štvrtou a piatou, tak sme sa dohodli, že na neho a hlavne na náš vytúžený lístok počkáme. Odskočili sme sa pozrieť, ako získať lístky do metra, vybrali sme jednu či dve kešky cestou a potom sme si sadli na izbu a (ja) nervózne a (Stanko) s ľadovým pokojom sme čakali. O piatej po poštárovi nebolo ani vidu, ani slychu, tak sme za skrúšeného sorry chalana na recepcii vyrazili na koncert s jediným lístkom. Veď čo, určite budú nejaké pred bránou predávať.

Rýchlym krokom sme sa prepracovali k metru a našli automat, na ktorom sme si pred hodkou nacvičovali, ako zakúpiť dva denné lístky. Jeden stojí 6,30 a my sme nemali žiadne mince a najmenšiu bankovku dvacku. Okolo ani nohy, ak nerátam somrákov, a tých sme sa nepýtali. Tak sme pohľadali iný automat, hurá, bral papierové, ale len päťky a desiny. Stáli sme tam ako dvaja somári, až Stanko začal v zúfalstve prepínať lístkomat z nemčiny do angličtiny a potom do poľštiny a ajhľa, zrazu bral aj dvacku. Chvíľku potom, ako sme z plechového lístkomatu vybrali lístky a drobáky, prijachalo metro.

Od stanice metra k Brandenburskej bráne to nebolo ďaleko, prešli sme cez zimné trhy okolo veľkého snehového kopca priamo na námestí a rezkým krokom sme sa spolu s davom hnali na miesto. Bolo pol šiestej, pred plotom boli davy ľudí všemožných národností, ale lístky samozrejme nepredával nikto. O chvíľu sme uvideli jednu jedinkú tetu v našom veku, ktorá trímala lístok a chlapíka, ktorý sa ho snažil kúpiť. Predávala za dvadsať, mala som päťdesiatku a drobných asi 17 (potom, ako nám vydal metrový lístkomat). Za sedemnásť ho odmietla predať, jej manžel dôvodil tým, že ho kúpili za 50. Nakoniec, keďže sme nenašli absolútne nikoho ďalšieho, sme jej dali dvacku, čiže za lístky „zadarmo“ sme dokopy dali 50 eur, čo bola v tých časoch celkom riadna suma.

Každý lístok mal čiarový kód, ktorý snímal pánko s čítačkou na vstupe. Už doma som z toho mala nepríjemný pocit a viac-menej sme očakávali, že aspoň jeden z lístkov bude robiť problémy, ak už rovno nebude podvrh. Stankov lístok prečítalo, môj samozrejme nie. Ujo Stanka s mojím lístkom vyslal von, k overovacej búdke, tak Stanko šiel a ja som čakala. Už bolo štvrť na sedem, o pol mal začať koncert. Ešte v rade Stanko mával na predajcov, že nám ten lístok neprečítalo, nech počkajú, ale nakoniec ho odobrili. Neviem, či sú už všetci takí slušní, alebo nikoho nenapadlo predávať nakopírované lístky, ale skôr si myslím, že nekontrolovali čísla, lebo to boli lístky zadarmo. Aj tak nakoniec tie sprosté ploty dali dole a žiadne lístky nebolo treba.

Konečne sme boli vnútri a ja som bola taká hotová, že som Stanka poprosila o varené víno, čo bola nehoráznosť. Po prvé nepijem a po druhé stálo aspoň tri éčka. (Ja viem, teraz je to nič, ale to bolo ešte v roku 2009, tesne po prechode na Euro, a stovka za 1,5 deci vareného vína sa mi zdá ešte aj dnes veľa.) Keďže novo zakúpený lístok bol do sektoru A pre VIP hostí a ten druhý klasický pre plebs, Stanko ma láskavo poslal dopredu.

Nakoniec som stála asi dvadsať metrov od pódia, čo znamenalo, že uvidím a dokonca holým okom. Vo vrecku som trímala foťák, ďalekohľad a mobil a tŕpla som v tom multijazyčnom dave svojou agorafobickou hrôzou. Víno našťastie spravilo svoje, dokonca ma sused ponúkol cigou, keď som sa snažila zistiť (svojou nezrozumiteľnou napodobeninou angličtiny), či je tam povolené fajčiť. A keďže v tom momente už boli všetci ku mne otočení chrbtom, pomaly sa mi prestali podlamovať kolená.

Čakali sme ešte pol hodiny – každý sám v dave cudzincov zbožňujúcich U2 – a potom konečne dobehol Bono, pozdravil „Berlin, du bist wunderbar!“ a za ním v tesnom závese Edge a Adam a Larry sa posadil za bicie a už to išlo. Hrali One z platne Achtung Baby, moju doživotnú srdcovku, a na Brandenburskej bráne krúžili nádherné svetelné farebné obrazce, slogany One Love a Freedom, srdcia a vlajka Európskej únie. Dojalo ma to, hlavne že už konečne prišli a začali a hneď takto, až som zostala celá namäkko a začali mi tiecť slzy.

Ono sa to tak zbehlo jedno s druhým, tesne pred odchodom som dočítala Rankovovu knihu Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy), ktorú vrelo odporúčam. Odohráva sa medzi 38 a 68 rokom, má fakt skvelú atmošku a končí Dubčekom plávajúcim v Kuchajde. Do toho cesta do Berlína, oslavy 20. výročia pádu berlínskeho múru a náš 17-ty november, proste som bola a doteraz som mocne dojatá a tam sa to (prvý raz) prejavilo. Preplakala som prvú pesničku, potom to už bolo lepšie.

Koncert, na ktorý sa „predalo“ 10 tisíc lístkov a bol usporiadaný na počesť 20-teho výročia pádu Berlínskeho múru, trval takmer na sekundu 30 minút. U2 odohrali šesť skladieb. Po úvodnej One s ohromným nasvietením Brandenburskej brány nasledovala Magnificent z najnovšej platne No Line on the Horizon, ktorú zahrali trochu kratšiu. V oknách francúzskeho aj britského veľvyslanectva, ktoré lemujú boky námestia, boli ľudia namačkaní v každom okne a na terasách tancovali ľudia.

Vzápätí vybuchla pecka Sunday Bloody Sunday, brána sa zafarbila dozelena. Edge sóloval, Bono dovliekol na pódium raperskú hviezdu Jay-Z, ktorý do tej starej skladby čierno rapoval a bolo to fakt dobré. Skladba vyvrcholila duetom Jay-Z/Bono, v ktorom nakoniec unisono spievali text Get Up, Stand Up od Marleyho. Zamračené nebo bolo vyzdobené križujúcimi sa modrastými lúčmi a už znela Beautiful Day. Pri nej bola brána oranžová a modrá. Začalo mi (konečne) byť teplo v tom mrviacom sa a očarenom dave. Čas letel, zabudla som na ľudí okolo seba a spievala som spolu s davom Vertigo. Poslednou skladbou bola Moment of Surrender, U2 odchádzali a nebola žiadna nádej na ich návrat ani na prídavok.

A predsa tých tridsať minút stálo za tie predošlé tri dni plné stresu.

P.S. 1: Ten druhý lístok prišiel do hotela deň po koncerte.
P.S. 2: Berlín je nádherný, ale o tom inokedy.