Juhozápad USA: Púštne štáty

Už sme síce skoro doma (no, doma – sme v Rumunsku), ale mala som tu rozpísaný posledný diel našej výpravy po juhozápade USA, tak nech sa páči. V posledných dňoch sme pridali do našej zbierky horúce púštne štáty Colorado, Nevada, Arizona a California.

Tak, kde sme to naposledy skončili? Už viem – v coloradskom meste Cortez. Zvláštne je, že vždy, keď máme za sebou prehliadku toho najväčšieho hajlajtu, tak potom pravidelne natrafíme na ďalšie miesta, kde zostanem stáť doslova s otvorenými ústami a bradou na tričku. Teda – mne sa zdá, že na ne natrafíme náhodou, ale je za tým samozrejme Stankova každovečerná dôsledná príprava.

V meste Cortez, kam sme sa vďaka uzávierke cesty dostali až na druhý pokus, sme spali v štýlovom historickom moteli s názvom Tomahawk, kde bolo číslo na každých dverách napísané na malom drevenom tomahavku. Mestečko Cortez je rovnako milé ako všetky ostatné americké mestá v Zapadákove. Tvoria ho malé drevené domčeky s peknými priečeliami ako z kovbojky, zopár tehlových budov a taká široká hlavná trieda, že do jednej snímky obidve strany ulice nijakovsky nevpracete.

A potom to prišlo. Predstavte si štrkovité, suché a zdanlivo (sme vo výške 8000 stôp nad morom) nevysoké hory bez stromov, svahy pokryté riedkou vegetáciou. Kríky sú pichľavé, tráva rastie len v trsoch, ale všetko je po dvoch daždivých dňoch zelené a v kvete. Porast má všetky možné farby. Pomedzi to vedie jediná dokonale čierna a dokonale prázdna cesta a po nej sa v poriadne zaprášenom modrom aute vezieme my dvaja. Cesta ústi do tunela a z neho sa v meandroch vinie stále vyššie a vyššie pomedzi kopce až do samého stredu a na vrchol pohoria Mesa Verde (Zelený stôl).

Mesa Verde

Vrch pohoria, na ktorý sa napokon vyvezieme, je rovný, pokrytý spálenými pozostatkami stromov. V roku 2003 tu zúril obrovský požiar a stromom bude trvať ďalších 100 rokov, kým sa spamätajú a bude z nich znovu zelený les. Oblé vrchy sú rozorvané hlbokými, úzkymi kaňonmi s kamennými stenami. V tých stenách, na prvý pohľad neviditeľné, sú ukryté stavby, ktoré ich obyvatelia opustili už pred 700 rokmi. Až potom, keď sa dostanete priamo pod alebo nad ne pochopíte, že ide o celé sídliská (ak si predstavujete Petržalku, tak ste blízko) s niekoľkoposchodovými budovami, postavené v prírodných jaskyniach pod ohromnými kamennými balustrádami v stenách vysoko prevysoko nad dnom kaňonu. Sú ich tu desiatky, ale na úzkych kamenných rímsach stoja aj samostatné jednoizbové domčeky. Toto je miesto, kde môžete len ticho stáť a dívať sa. (Ešte stále chce niekto tvrdiť, že Amerika nemá históriu?)

Mesa Verde Ancestral Pueblo

Strih. Stojíme na starom kamennom moste uprostred šírošírej pláne a drkoceme zubami. V noci bolo 37,4°F (3° C), teraz, na obed, sa teplota vyšplhala na  44° F (6,6° C). Stále sme v púšti, slnko svieti a obloha je dokonale modrá, ale pre zmenu je taká kosa, že si aj Stanko ku kraťasom obliekol bundu. Okolo nás stoja pozostatky kamenných domov lemujúcich kedysi slávnu Route 66, na dohľad sú vysokánske zasnežené hory a popri ceste leží odhrnutý sneh.

Route 66

Už dávno sme zistili, že štáty Severnej Ameriky majú svojský prístup k chodcom, či lepšie povedané, z historických príčin dlhodobo presadzujú politiku nepodporovania pešieho presunu. Všetko je postavené pre autá, po vlastných chodia len turisti v centre mesta. Ak ste taký lúzer, že nemáte ani na auto, nemáte nikam chodiť. A tak sa aj pri prvej návšteve wildlife parku vozíme autom na štýl „safari“. Meter pred kapotou nášho auta sa prechádzajú bizóny, vlky, jelene, medvede. Najzábavnejšie sú medvieďatá, živé a nezbedné, jedno je vylezené vysoko na smreku, visí tam s vyšpuleným zadkom ako prerastené huňaté imelo zakvačené o konár. Vlky sú veľké, oveľa väčšie, než sme doteraz videli, a sú čisto biele. V sekcii pre dospelé medvede je toľko macov, že nám takmer nerobí problém dodržiavať prísny zákaz otvárania okien. Takmer. V pešej časti sú malé ohrady pre drobnejšie zvieratá: líšky, dikobrazy, skunkov, vydry, hranostaje a – jaguára. Pozorujeme „kinder“ medvedíky, sú také malé, že sa boja holuba, ktorý pristane v ich výbehu. Sledujeme, ako naň ten najodvážnejší vykukuje spoza stromu.

Bearizona

V ospalej dedine Ash Fork v Arizone je stále vidno, aká rušná kedysi Route 66 bývala. Dokumentujú to  pozostatky budov a staré autá, takmer všetky opustené a v zúfalom stave. Občas nie je jasné, či ide o obývaný alebo opustený dom, či sú staré autá pýchou majiteľa alebo jednoducho len kopou šrotu, ktorú sa nikto nenamáhal odpratať. Autá sa presunuli na novú diaľnicu a tu sa život skončil. Nevedno, prečo tu tých pár ľudí zostáva, či z nostalgie, alebo preto, že nemajú peniaze, aby sa odsťahovali niekam inam. Jediné, čo tu ešte prežíva, je fabrika na kameň. Míňame lány naukladaného kameňa, ale ľudí takmer žiadnych. Na konci Ash Fork narazíme na cestnú uzáveru. Route 66 tu síce ešte stále je, ale ísť sa po nej už nedá.

This is the End

Do Nevady vkráčame štýlovo – po moste nad Hooverovou priehradou. To je tá, ktorá hrala v Jamesovi Bondovi, v Transformeroch a iných filmoch. Jej nádrž je najväčšou umelo vytvorenou vodnou plochou v Severnej Amerike. Už z mosta vyzerá byť obrovitánska, ale keď stojíme na korune hrádze, cítime sa maličkí ako také dva hrášky. Je tu dav, ľudia sa tlačia na úzkych chodníkoch, pretože stredom chodia (ako inak?) autá. Rad do elektrárne je dlhý na tri hodiny, takže tento nápad vzdáme skôr, než sa prihlási o slovo.

Hoover Dam

Kde môžete v jedinom dni navštíviť staroveký Rím, Benátky, New York, egyptské pyramídy, Paríž aj Monte Carlo? Ak hádate Las Vegas, uhádli ste na prvý pokus. Aj tu sme síce mohli stráviť noc v niektorom z uspokojivých motelov, ale aký by to bol pobyt v Meste Hriechu, keby sme sa nerozšupli a nekúpili si dve noci v jednom z tých obrovských kasín-hotelov priamo na Stripe? Izba v Harrah’s bola dokonalá, Stankovi sa najviac páčila telka priamo na záchode. Najlepšie na tom všetkom bolo, že nás ubytko vrátane parkovania vyšlo lacnejšie než všetky ostatné „lacné” motely.

Harrah’s Las Vegas

Las Vegas je úžasné cez deň a ešte úžasnejšie v noci. Môžete chodiť z jedného kasína do druhého a ani si nevšimnete, ako sa strieda deň s nocou. Nás našťastie pokušenie hrať za peniaze zďaleka obchádza, ale aj tak sme sa nachodili. Ešte šťastie, že tu zadarmo premáva tram – nadúrovňová jednokoľajka. Obhliadka všetkých palácov nám zabrala plné dva dni až do neskorého večera, lebo toto mesto nikdy nespí. Pretože cez šesťprúdovú ulicu sa takmer nikde nedostanete, z jedného kasína do druhého vedú mostíky s pohyblivými schodmi.

Monorail Tram

Prízemie, niekedy aj dve podlažia každého z tých kolosálnych palácov, patria herným automatom. Kasína sú obrovské, ale zďaleka nie plné. Nad nimi sú ďalšie dve podlažia plné obchodov, barov a jedální. Nad nimi sa vysoko k nebu vypínajú niekoľko desiatok poschodí vysoké, stovky izieb široké a nekonečne rozsiahle hotely. A hoci pre mňa je nakupovanie za trest, najviac času sme strávili práve v priestoroch s obchodmi, pretože tam neustále bolo na čo pozerať.

Las Vegas panorama

V Benátskom kasíne sa celým obchodným podlažím vinie skutočný vodný kanál, pod typickými domami plávajú gondoly, nad nimi sa klenie modré nebo. Je tu nežne šero, večer sa obloha sfarbí do ružova. Po taliansky zvučne vyspevujúci gondoliéri vozia zaľúbené páriky, turisti sa fotia na klenutých mostíkoch. Na námestí pred kasínom stojí kampanila chrámu Svätého Marka v životnej veľkosti. Kanál pretekajúci námestím je preklenutý Rialtom (ak sa vám nechce do schodov, skúste pohyblivý chodník – v najvyššom bode sa zohne naopak a zvezie vás zase dolu). Je tu aj nádherný, dokonalý Dóžov palác, v ktorom sa môžete – na rozdiel od toho skutočného – zadarmo prechádzať a stretnúť tam strašidelného klauna z Kingovky It. Prípadne sa priamo na Stripe odfotiť s Bruceom Willisom, Micky Mouseom alebo živým, zaručene pravým Elvisom.

Elvis

Navštívili sme aj množstvo ďalších kasín, ale ich popis by zabral ďalšie dve strany, takže len v skratke. Egyptský Luxor s pyramídou a Sfingou, rytiersky Excalibur, ktorý zvonku vyzerá ako hrad Walta Disneyho, Paris s Eiffelovkou v polovičnej veľkosti a krásnymi parížskymi uličkami vo vnútri, rímsky Caesars palace s nekonečným radom fontán a sochami siahajúcimi cez tri poschodia, povestný Bellagio (to je ten, čo ho chalani z Ocean’s Eleven vykradli) s hudobno-svetelnou fontánou hrajúcou každú polhodinu, aj Treasure Island so skutočnými drevenými trojsťažníkmi zaparkovanými na vodnej ploche pred vstupom.

Venice

Vo Vegas sa rozhodne oplatí stráviť viac ako len tri dni. Letenky sú také lacné, že sa oplatí priletieť priamo sem, užiť si mesto a podniknúť zopár výletov k blízkym lákadlám ako je Hoover Dam, Grand Canyon a tak.

Hoci sa koniec nášho pobytu v USA nezadržateľne blížil, ešte sme stihli navštíviť zopár zaujímavých miest. Napríklad Death Valley, najhorúcejšie miesto Ameriky ležiace pod úrovňou hladiny mora, môj dávny sen. Vždy som chcela vidieť tie pohybujúce sa kamene.

Welcome to Death Valley

Zašli sme si celkom slušný kus do púšte, aby sme našli najlepšiu kešku ever – dokonalú zmenšeninu kadibúdky aj s naozajstným keramickým záchodom. Area 51 sa nám postavila do cesty takmer náhodou, stačilo si spraviť pár (asi 80) kilometrovú zachádzku. No ale nemohli sme tam neísť, najmä po našom odhalení skutočného mimozemšťana ukrytého na Slovensku v Malých Karpatoch. Cesta k nemu bola tŕnistá, doslova aj v prenesenom slova zmysle. Ale o tom inokedy.

Area 51

Medzi najzábavnejšie však rozhodne patrila návšteva kostola, kde sa odohrala svadba jednej tehotnej nevesty končiaca prestrelkou. Áno, presne tak, navštívili sme kostol z Kill Billa! Nachádza sa uprostred ničoho, okolo je len prašná rovina riedko porastená pichľavými kríkmi a oproti cez cestu stoja tri polorozpadnuté, prázdne skelety domov. Jediné živé bytosti, ktoré sme cestou tam stretli, boli supy hodujúce na mŕtvom oslovi. Kostol je ohradený páskou so zákazom vstupu, ale kostolník nás pozval dovnútra a okrem iného nám povedal, že sa tam snúbenci chodia sobášiť. Znelo to ako ponuka, tak sme to zvážili.

Kill Bill Church

Ako správne podotkol náš dedko, všetko má svoj začiatok a všetko má aj svoj koniec. Pre nás to znamená koniec ako pravítko rovných ciest vedúcich za nekonečný obzor, koniec horúcich dní na púšťach Arizony. Tri týždne ubehli ako voda, a koľko miest sme videli, toľko a ešte viac nám zostalo na objavovanie nabudúce. Letenky sú každý rok lacnejšie, takže nie je problém sa na americký kontinent dostať, aj keď náklady na pobyt sú rok od roku, hoci nebadane, vždy vyššie. Stále je však náš spôsob cestovania omnoho lacnejší ako cez cestovku, a aj keby nebol lacnejší, je podstatne slobodnejší. Slobodne sa môžeme rozhodnúť, kam sa vydáme na ďalší deň a slobodne sa môžeme vykvajznúť na celodennú prehliadku Hollywood Studios – niežeby nás nezaujímala, práve naopak, ale na vstupné 120 bucks per adult už tentoraz naozaj nemáme.

Bolo to super a bolo toho hrozne veľa, nedá sa to všetko vopchať do jedného textu, ak vás nechceme už nadobro zadusiť. Na záver len toľko: Ak rozmýšľate nad Amerikou, rozhodne choďte, aj keby ste mali vidieť len jedno z tisícich miest, ktoré sa tam oplatí navštíviť. Je tam obvykle bezpečnejšie a takmer bez výnimky priateľskejšie ako u nás, na Balkáne.

Galéria sa dá zväčšiť a obsahuje aj fotky, ktoré v článku nenájdete.

Cortez