Juhozápad USA: Death Valley
Moje prvé stretnutia s americkými púšťami sa odohrali ešte v detstve, keď som pred realitou utekala do sveta dobrodružných románov Zane Greya a Karla Maya. Považovala som sa za rodnú sestru Winnetoua, písala som príbehy plné krvi odohrávajúce sa na dostrel od Llana Estacada a zložila som oslavnú pieseň. Začínala takto: „Na západe volajú ma Old Četrhendom, krvné bratstvo nadviazal som s Vinetuuom. Vinetú, Vinetú, Vinetú-uuú, môj rodný brat, ja ťa mám tak veľmi rád…” Dodnes si pamätám melódiu.
Naše plánovanie objavných výprav nie je veľmi detailné, stanovíme si pár must see pointov, Stanko si spraví mapku s „bodkami”. Ak sa vyskytneme v dosahu niektorej bodky a okolnosti sú tomu naklonené, ideme k nej. Tentoraz bolo medzi piatimi miestami, ktoré sme jednoznačne chceli počas výletu po púštnych štátoch juhozápadu USA navštíviť, zaradené aj Údolie smrti v štáte California. Vždy som totiž chcela vidieť „plachtiace” kamene, samovoľne sa pohybujúce po vysušenom jazere Racetrack Playa a stopy po ich pohybe v blate.
Welcome to Beatty Gateway to Death Valley
Konečne stojíme na vstupe do Údolia smrti. Už len samotný názov vyvoláva zimomriavky, napriek tomu, že ide o najteplejšie miesto celého kontinentu Severnej Ameriky. Všade sú rozmiestnené tabuľky s upozornením na vysoké teploty, ktoré počas dňa môžu presahovať aj 50°C. Vo Furnace Creek v júli 1913 namerali rekordnú teplotu 57°C. V noci naopak teploty aj v lete klesajú pod nulu a celé údolie zamŕza. Prší málokedy, zhruba 16 dní do roka. Vďaka tomu Death Valley nie je práve najkomfortnejším miestom pre život, z čoho zrejme pochádza aj jeho názov. Ak by ste si ale mysleli, že je mŕtve, mýlili by ste sa. Rastú tu teplomilné rastliny a veselo si tu žijú nielen živočíchy, napríklad kojoty a púštne korytnačky, ale aj ľudia – indiánsky kmeň Timbisha Shoshone.
Death Valley from above
Cesta vedúca na dno Death Walley je rovná a nekonečne dlhá, tak sa ideme rozhýbať do Harmony Borax Works, historických pozostatkov starého závodu na ťažbu a spracovanie bóraxu uprostred poctivej kalifornskej púšte. Ťažké práce vykonávali čínski robotníci. Spracovaný bórax prevážali vo vlakoch – sústave vozňov so železnými pneumatikami ťahaných 20-timi mulicami na železnicu do 265 kilometrov vzdialeného mesta Mojave. Cesta púšťou im trvala 10 dní.
Harmony Borax Works
Vizitu začíname v návštevníckom centre s múzeom vo Furnace Creek Ranch, malej oáze s počtom 136 obyvateľov. Akonáhle prekročíme prah vstupnej brány miestneho múzea bóraxu, vrátime sa v čase o 150 rokov späť, zhruba do roku 1882. Pred typickou budovou s posedením na verande si prezeráme dobové exponáty: lokomotívu, ktorá prevážala borátovú rudu na začiatku 20. storočia, rôzne stroje na spracovanie rudy, koče, vozy a vozíky.
The Borax Museum
Za chrbtom Furnace Creek Ranch sa nová čierno-čierna asfaltka skončí, uspokojíme sa aj s prašnou cestou. Chceme sa dostať k soľnému jazeru Badwater, ale neustále zastavujeme kvôli panorámam a zaujímavostiam. Rozľahlá planina The Devils Golf Course (Diablovo golfové ihrisko) obkolesená vysokými kamennými horami má čudesný povrch, musíme sa naň pozrieť zblízka. Soľná panva rozprestierajúca sa pred nami je pokrytá zubatými vlnami z ílu, soli a minerálov. Vznikli eróziou pod vplyvom vetra a dažďa. Sú vysoké a ostré, chodiť po nich treba veľmi opatrne. Zlomiť si nohu na tomto mieste by nebolo práve najmúdrejšie, nehovoriac o tom, že pri páde hrozí aj porezanie.
Podivný názov tohto miesta vraj pochádza zo sprievodcu z tridsiatych rokov, kde ho popisovali takto: „Na takom povrchu mohol hrať golf len diabol.” Je tu neuveriteľné ticho. Podľa pokynov z náučnej tabule pozorne počúvame, aby sme zachytili kovové praskanie – miniatúrne výbuchy miliónov soľných kryštálikov rozťahujúcich sa pod náporom horúčavy.
The Devils Golf Course
Death Valley je najteplejším, najsuchším a najnižšie položeným miestom Spojených štátov. Jeho najnižší bod leží 86 metrov pod úrovňou hladiny mora, na čo upozorňuje veľká tabuľa s nápisom Sea Level umiestnená vysoko na stene skalnatej hory nad soľným jazerom Badwater Basin. Ak si však predstavujete jazero slanej vody, ste vedľa. Vysušenú planinu pokrýva hrubá vrstva stále rastúcich soľných kryštálov vytvárajúcich krásne čipkované vzory. Bosými nohami na ne ale nestúpajte, pretože aj keď sú napohľad krehké, v skutočnosti sú tvrdé a ostré. Z dreveného móla sa doďaleka tiahne široká soľná cesta vyhladená nohami tisícov návštevníkov. Prvé, čo stretáme, je výstražná tabuľa s nápisom: „Stop. Extrémne vysoká teplota. Prechádzky po 10 hodine doobeda nie sú odporúčané.”
Badwater Basin
Pod skláňajúcim sa, ale stále úmorne páliacim slnkom sa vydávame doprostriedka pláne pozrieť si soľné kresby. Ich šesťuholníkový tvar vzniká opakovaným zmrazovaním a rozmrazovaním tenkej soľnej kôry. Pohyb je odporúčaný len na vyznačených miestach, prechod cez soľnú pláň totiž nie je celkom bezpečný. Pod tenkou bielou kôrou sa ukrývajú blatové kapsy, schopné pohltiť aj nákladné auto. Slnko rýchlo zapadá, čo znamená, že je čas prejsť obvyklých večerných 100-200 kilometrov k ubytku, ktoré Stanko objednal predošlý večer. Že nám na plachtiace kamene nezostal čas si uvedomím až na izbe v moteli. Nevadí, aspoň máme ďalší dôvod vrátiť sa.
Badwater Basin
Bonus: Ak by vás – tak ako mňa – mátala záhada plachtiacich kameňov (sailing stones), prečítajte si výborne napísaný článok Pohyblivé kameny v Údolí smrti v časopise Vesmír. Autorom sú síce dve vedkyne, ale je napísaný tak, že nudiť sa rozhodne nebudete.
Galéria sa dá zväčšiť a obsahuje aj fotky, ktoré v článku nenájdete.
Prečítajte si tiež
