Švédsko: Dlhé dni a žiadne noci

Tento článok venujem mojej mame, lebo bez nej by asi nebol.

Zdravíme vás, tentokrát znovu zo Švédska. Píšem pri veľmi pomaly klesajúcom júnovom slnku v drevenej chatke nachádzajúcej sa na pahorku nad jedným z mnohých jazier kdesi uprostred Švédska. Západ slnka je dlhý-predlhý, rovnako ako aj večerné tiene. Zlatá hodinka tu trvá tak dlho, že sa pri fotení nikdy nemusíte ponáhľať. Slnko zachádza za kopec hodinu pred polnocou a o tretej už znovu vykukuje. Miestni sa hrajú na leto, občas je (na priamom slnku) aj skutočne teplo – ak ignorujete studený „vánok”. Videli sme vo vode nejaké decká, tak sme sa išli aj my okúpať, ale ani otrlý Stanko sa pri tom netváril práve nadšene. 

Už samotný prílet nad švédsky polostrov je očarujúci. Na širokom, blankytne modrom mori sa postupne začínajú vynárať drobné, husto zalesnené ostrovčeky, sem-tam ozdobené červenou bodkou osamoteného domu. Sú pospájané cestami postavenými priamo na morskom dne, pretože voda je tu všade pomerne plytká. Ostrovčeky sa postupne zväčšujú, stávajú sa ostrovmi, až sa zlejú do opaku – pevniny husto posiatej jazerami. Voda v nich je taká čistá, že aj z výšky letiaceho lietadla je vidno vodné rastliny. Ako sa blížime k Štokholmu, zalesnenie ustupuje osídleniu, ale aj tak stromy a zeleň zapĺňajú každý voľný kúsok zeme. Podobne vyzerá takmer celé južné a stredné Švédsko, samý les, občas dedina, málokedy mestečko. Povrch je zvlnený, ale skutočných kopcov je tu málo. Najvyšší, čo sme stretli, mal 510 m. n. m. Len kdesi v diaľke sme videli nízke hory aj so snehom. Zato lesy sú skutočnými lesmi, hlboké a šťavnato zelené, môžete nimi prechádzať celé dni bez toho, aby ste stretli človeka. Nie je nič výnimočné, že pri ceste vidíte pásť sa majestátne losy.

V provincii Dalarna sú obytné domy drevené rovnako ako takmer všetky ostatné stavby vo Švédsku. Vidiecke domy sú prevažne uniformne tmavo červené, ozdobené bielymi rámami okien, dverí a čelom strechy. Žiadny dom nestojí sám, vždy je pri ňom niekoľko ďalších – kôlňa, záhradný dom, skleník (slúžiaci ako zimná záhrada so stolom a stoličkami), hospodárske budovy. Ešte aj poštová schránka a vtáčia búdka sú červené s bielym lemovaním. Stanko na túto tému podáva vlastnoručne vymyslený vtip: Cestou zo Systembolaget sa odvážny Swen pýta suseda: „Počúvaj, Olaf, čo sú to za novoty? Kde si to videl, aby bol dom natretý nažlto?” Na pobreží sú domy farebnejšie, ale len hlavný (obytný) dom, prídavné budovy sú tiež tradične červené. Domy nemajú záclony, pokojne si môžete prezrieť zariadenie v obývačke u susedov, ale, samozrejme, nikto nikomu do okien nenazerá (čítali ste Snehuliaka?). V každom dome večer svietia v oknách postavené (zásadne biele) lampy.

Vo Švédsku sa využíva na poľnohospodárstvo len 8% pôdy. Zvyšok pokrývajú ihličnaté lesy, sem-tam spestrené brezami. Veľmi často tu prší, všetko rastie veľmi rýchlo. Napriek tomu je každý pozemok vzorne pokosený, forrestovia a automatické kosačky neustále krúžia aj po najmenšom kúsku trávy. Švédske mestá a dedinky sú od seba vzdialené desiatky, niekedy až do stovky kilometrov. Je tu veľa samôt, statkov a chalúpok stojacich osamotene v lesoch a na brehoch jazier. Stanko pri našej 400-kilometrov dlhej ceste z Östersundu modifikoval svoju pôvodnú hlášku z kanadského severu na: „Les, les, LOS, les…” V živých plotoch rozvoniava orgován, v jarkoch pri cestách, na stráňach a lúkach rastú stovky fialových, ružových, žltých a bielych kvetov. Medzi nimi aj miestny favorit „lupine” – vlčí bôb. Domáci kvety nekosia, a tak je tu v júni týchto na dotyk hodvábnych kvetov úplná záplava. 

Pred pár dňami sme z nášho obľúbeného Rättviku vyrazili vyššie na sever, na návštevu Sundsvallu ležiaceho na východnom pobreží. Na rozdiel od ostatných švédskych miest má kamenné domy, pretože štyrikrát ľahol popolom. Náš hotel, postavený vysoko na kopci nad mestom, sa v podvečernom „dlhom” slnku kúpal v kúdoloch hmly. Potom sme sa presunuli do najstredovatejšieho stredu Švédska. Mesto Östersund (v preklade Východný záliv) je najsevernejšie položené vnútrozemské osídlenie vo Švédsku (a tuším, že aj na svete). Má malé centrum – nákupnú ulicu a pár priečnych uličiek vedúcich do prístavu. Keby sme pokračovali ďalej na západ, dostali by sme sa až do slávneho nórskeho Trondheimu. To si ale necháme nabudúce.

Chcete ísť na Kubu kvôli veteránom? Netreba! Do Švédska je to oveľa bližšie, nikto sa vás tu nebude snažiť ošmeknúť a veteránov si užijete do sýtosti. Stretnete ich – vyblýskané a vyšperkované – denne na cestách a na každom parkovisku. Miestni (mladí aj starí) sa bavia tým, že sa veeeľmi pomaly premávajú po centre mesta s vyloženým lakťom a za sprievodu vypeckovanej hudby a hlboko bublajúceho motora predvádzajú svojich miláčikov. Je tu dokonca aj rockabilly reštaurácia s Elvisom a Cadillacom, v ktorom si môžete pochutnať na hambáči alebo zmrzlinovom pohári. My sme medzi nich s naším požičaným autíčkom dokonale zapadli. To sa len pozeráte, aký veľký motor to prichádza – a do toho vplávame my na maličkom bielom Fiate 500 Abarth v športovej úprave. Stanko bol vo vytržení – dokonca aj strieľal do výfuku!

Švédsko nemá takmer žiadne zápory. Snáď jedine zimu. A ešte … Dnes sme sa boli bicyklovať. V lese. Ako takmer vždy, aj tentoraz sme si zabudli v aute sprej proti komárom. Ukázalo sa, že vo Švédsku je to zásadná chyba. Takmer až život ohrozujúca. Komáre ma štípali aj cez mikinu a dlhé nohavice, dokonca sa snažili napchať sa mi do nosných dierok. Stanko v kraťasoch a sandálikoch tancoval odzemok a rozprával (so stisnutými perami, teda dosť nezreteľne) niečo o tom, že treba „zovrieť póry”. Potom sa už len tak trochu nepríčetne rehotal. Nakoniec sme to vzdali a utiekli sme na „mestskú” cyklocestu okolo jazera. Ale inak pohodička, relax.

Ak chcete zapadnúť, po švédsky stačí vedieť len zopár zásadných slov: Hej (ahoj), hej då (dovi nabudúce), kaffe (káva), fika (spoločná pauza na kávu), påtår (káva na dolievanie; De dricker påtår på påtår – Pije kávu za kávou).