Abandoned HR nr. 3
Je 5. január, obloha, okolie aj zem splývajú v jednoliatu šeď zamračeného zimného dňa. Na predné okno auta čoraz rýchlejšie dopadajú mokré snehové vločky veľké ako detská dlaň. Všetko na okolí je zasypané vysokou vrstvou snehu, len pred autom sa tiahne čerstvo odhrnutá cesta. Okolie sa pozvoľna mení. Vyrazili sme z malého mesta s rozstrieľanými domami v okolí dlho bráneného mosta a nejaký čas sme sa viezli cez husto zasnežené hory. Minuli sme niekoľko dedín s farebnými domkami a teraz prechádzame cez dedinku, kde je každý druhý dom len sčernetou, polozborenou troskou. Nikde ani človiečika.
Turanj
Už nejakú chvíľu sa za nami v tesnom závese vezú tri veľké čierne BMW. Keď spomalíme, spomalia aj oni, keď pridáme, pridajú aj oni. Aj po tretej odbočke do nízkeho náletového lesa sú stále za nami. Znervóznieva sa. Už dlhšie sa vezieme len zasneženým lesíkom, ale cesta je – prekvapivo – stále odhrnutá. Tie tri BMW sú stále nalepené na našom kufri. Spomalíme, zabočíme, nechávame ich prejsť. Pridajú, prefičia okolo nás ďalej do lesa. Uľaví sa nám. Teraz prenasledujeme my ich, až k odstavenému lietadlu, kde je už zopár zaparkovaných áut a nejakí ľudia. Všetky tri BMW zabočia na parkovisko. Balvany, ktoré nám odpadli zo sŕdc, je počuť snáď až na vrchole hory nad nami.
Dakota
Nezastavujeme, prechádzame otvorenou bránou a dúfame, že cesta bude odhrnutá až do konca. Sneží čoraz zúrivejšie. Minieme ešte nejaké domy, väčšina má pevne zatiahnuté rolety a vysoký plevel v predzáhradke. Tu už odhrnutá cesta končí, ale stále sa v bielom snehu pred nami vinú vyjazdené čierne koľaje. Nie sme tu dnes prví. Konečne sme na mieste. Nad nami sa týči vysoká hora, sme tesne pod ňou, v miestach, kde sa hora končí a začína údolie. Prvé, čo vidíme, je biela policajná unimobunka so zatiahnutými roletami. Očividne ani tu nie je nikto doma. Fajn, lebo hoci sme cestou nestretli žiadne zákazy ani závory, nie sme si celkom istí, či sa tu, na vojenskom území kdesi na hranici Chorvátska s Bosnou, vôbec môžeme vyskytovať.
Kurica vrh
Stojíme na betónovej ploche bývalého vojenského letiska (aerodromu) Željava a rozhliadame sa. Stopy áut v snehu ukazujú rôznymi smermi, vyberieme sa za malým, vajdlingovo modrým autíčkom, kĺžucim sa mokrým snehom kamsi k úpätiu hory. Čosi sa tam medzi stromami temnie. Zhora na nás stále husto sneží, premýšľame, koľko času máme, kým sa už nebude dať ísť späť. Napriek všetkému – môže za to zvedavosť – pokračujeme ďalej, v ústrety zväčšujúcemu sa betónovému portálu vedúcemu do vnútra hory. Na portáli je ešte stále vidno nastriekané vojenské maskovanie. Prechádzame popod betónové zuby portálu kopírujúce obrys lietadla, betón je široký najmenej dva metre. Za ním vidíme obrovským tlakom výbuchu do vonku vyhnuté zvyšky prvej vnútornej steny, za ním po niekoľkých desiatkach metrov ešte jednu.
Portál
Pomaly vchádzame autom do obrovského betónového tunela opustenej leteckej základne Željava a cítime sa ako mravčeky. Zvnútra, z podzemných tunelov dlhých 3,5 km, dosť veľkých na to, aby sa nimi presúvali stíhačky MIG-21, na nás dýcha vlhká jaskynná zima. (Vo vnútri mohlo byť súčasne zaparkovaných až 58 lietadiel.) Opatrne obchádzame gigantické pancierové dvere, vyrvané obrovským tlakom z portálu a potom sa sunieme popod hrdzavé roxorové tyče, vyťahané zo železobetónu a zapletené ako čínske nudle. (Na likvidáciu použilo vojsko 60 ton výbušnín, ale v podstate okrem poničených vnútorných portálov sú tunely vcelku zachované.)
Výbuchom potrhané roxory
Je tu vlhko, zima a tma, svietime si diaľkovými svetlami. Tunely sa vetvia, zabáčajú, prípadne nečakane končia. Na betónovej zemi je hrubá vrstva jemného prachu, ktorý vírime, takže sa okolo nás neustále vznáša ako hmlový opar. Pod lepkavým prachom nie je vidno, čo je na zemi, takže ideme veleopatrne, aby sme nedžampli do otvoreného kanálu a nezlomili nápravu. (Folklór odnášania poklopov do zberu očividne nepestujú len Slováci.) Po druhej odbočke toho máme dosť, otáčame sa a hľadáme cestu von. Chvíľu vidíme svetlá iného auta, ale zmiznú, keď auto zahne do niektorej z priľahlých chodieb. Vraj sem do tunelov chodia jazdiť bajkeri, tak snáď to tu už poznajú, lebo závaly, nečakané jamy a prachom naplnené rigoly sú o hubu aj na aute, nieto ešte na motorke. Pri výjazde stretáme ďalších zvedavcov, medzi nimi aj tie tri čierne BMW, takže o nič nešlo, len mali rovnaký cieľ. Uf.
Druhý tunel preskúmavame už po vlastných, vjazdu bráni vysoká kopa náletovými stromami porastenej hliny navŕšenej pred vstupom. Portály sú štyri, tri z chorvátskej a jeden z bosnianskej strany, lebo štátna hranica vedie stredom letiskovej plochy a pokračuje strmo nahor po hore nad nami ako jasne viditeľný široký pás bez stromov. Preto sú tu tí policajti. Tunely sú pod zemou prepojené a tvoria hustú sieť, z každého vchodu sa nimi dá dostať do inej časti a vyjsť iným vstupom. Niekde vo vnútri (až tam sme neboli) sú skutočné vojnové artefakty – opustené autá, letové denníky, filmy, generátor, nábytok…
Návštevníci
Až ako poslednú sme si pozreli jedinú novú vec široko ďaleko – tabuľu s popisom projektu Európskej únie, ktorý riešil odmínovanie priestoru Chorvátsko-Bosnianskej hranice a celého letiska. Projekt skončil v roku 2018. Chápete, 2018! V podstate v súčasnosti bola v priestore EÚ, 20 kilometrov od top turistickej destinácie akou sú Plitvice s návštevou bohvie koľko stotisíc návštevníkov ročne, voľne dostupná reálne zamínovaná lokalita! Len táto jediná tabuľa predstavuje dosť zásadný argument v debate, na čo je nám dobrá EÚ.
Trochu nasnežilo
… a to ma Stanko prehováral, aby sme išli preč z tej bratislavskej pľušte niekam do tepla. Cestou v tej kalamite nadšene hlásil: „Je presne nula celá nula!” Ešteže som si zbalila plavky. 😀
Viac sa o letisku dočítate v článku Bihać – Željava, aerodrom a tuto je čerstvé video od SK Adventures.
Galéria sa dá zväčšiť a obsahuje aj fotky, ktoré v článku nenájdete.
